Dvanásť rád Viktora Orbána, ako poraziť progresívcov

Viktor Orbán predniesol v Budapešti prejav, ktorý získal medzi konzervatívcami značnú pozornosť. Ponúka rady, ako čeliť liberálom a poraziť ich. Hovorí o pravidlách zápasu, včasnom odhaľovaní zámerov oponenta, spojencoch aj nepriateľoch, médiách či inštitúciách. Niektoré body prekvapia Orbánových oponentov, ale aj priaznivcov. Text prinášame v plnom znení.

Dámy a páni, drahí americkí priatelia a konzervatívci z celého sveta,

vítam vás všetkých. A špeciálne vítam môjho priateľa Václava Klausa. Nie je prekvapením, že je to intelektuálne najodvážnejší muž v Európe. Keď vezmete do úvahy, aký je bohatý na roky skúseností, je aj pre nás všetkých prekvapením, že medzi nami stále vyzerá najmladšie a najčerstvejšie. Václav Klaus, ďakujeme, že ste prišli a ste s nami.

Viem, že si všetci zaslúžite lepší prejav ako tento, ale všetci vieme, že človek nevie plávať či zabehnúť svetový rekord hneď ráno. Prosím, majte to na pamäti, keď budete počúvať moje myšlienky.

V každom prípade je úžasné, že ste tu. Načasovanie je šťastná náhoda: pred mesiacom sme získali štvrté volebné víťazstvo za sebou a pred štyrmi dňami som zostavil piatu konzervatívnu, kresťanskú vládu – a dnes som tu s vami. Je vždy dobré, keď sa môžeme rozprávať s priateľmi a je obzvlášť dobré mať niečo, čím podložíte svoje slová. A my Maďari právom cítime, že máme niečo, čím podložíme svoje slová.

Priatelia,

prešli sme dlhú cestu. Od 80. rokov 20. storočia sme čítali o tom, čo sa dialo v Spojených štátoch v nelegálne šírených samizdatoch tu u nás v bývalom východnom bloku. A teraz sme tu: Maďarsko hostí najvýznamnejšie politické zhromaždenie Republikánskej strany Grand Old Party. Jasne si pamätám, ako sme vám vtedy závideli: kultúru demokratickej debaty; slobodu, s akou ste riešili veci verejné v Amerike; závideli sme vášmu prezidentovi Reaganovi jeho charizmu, odhodlanie, dôvtip a politiku – a, samozrejme, držali sme mu palce. Jediné, čo sme mali my, boli komunistickí funkcionári v šedých oblekoch a ich politickú novoreč (newspeak), dusnú atmosféru a beznádej.

Vážení americkí priatelia,

ak ste videli seriál Černobyľ, možno máte predstavu, o čom hovorím. Mali sme to tu dlhých štyridsať rokov. A dnes hostíme toto veľké podujatie, za ktoré by som rád poďakoval organizátorom – ale predovšetkým vám, ktorí ste nás poctili svojou prítomnosťou. V mene každého Maďara ďakujem našim americkým priateľom a priateľom z iných krajín, že ste prišli sem do Budapešti.

Ako môžem prispieť k dnešnému zhromaždeniu? Azda ak vám poviem, ako sme vyhrali: ako sme najprv porazili komunistický režim, ako sme potom porazili liberálov a napokon, ako sme nedávno porazili medzinárodnú liberálnu ľavicu, keď sme spojili svoje sily proti Maďarsku vo voľbách. Poviem vám, ako sme ich porazili prvý, druhý, tretí, štvrtý a piaty raz – a ako ich porazíme znova. Ako skandovali priaznivci Fradi [futbalový klub Ferencváros, pozn. red.]: „Viac, viac, viac, stále možno dať gólov viac!“

Poviem vám, ako zanietení univerzitní študenti uspeli v odstránení diktatúry, ako potom prelomili hegemóniu názorov, ktoré priali vracajúcim sa komunistom a liberálom a ako sa im podarilo ukončiť nadvládu progresívcov vo verejnom živote. Poviem vám, ako sa Maďarsko stalo baštou konzervatívnych a kresťanských hodnôt v Európe. Namiesto mojej dlhej reči by sa to, samozrejme, dalo urobiť stručne a jednoducho. Od generála Pattona vieme, že boj ukáže všetko, čo je najlepšie, a odstráni všetko, čo je zlé. To platí aj na politickom bojisku. Tu, priatelia, ostanú stáť len najlepší – lebo skrátka konečnou podmienkou víťazstva je, že sa musíme stať najlepšími. Môžete vyhrať, len ak ste najlepší.

Dámy a páni,

začnime tým, že vy politici, ktorí milujete svoju krajinu, čelíte problému, ktorý sme my Maďari už úspešne zvládli. Týmto problémom, ak sa nemýlim, v Amerike i západnej Európe je, že verejnému životu dominujú progresívni liberáli. Problémom je fakt, že zastávajú najvýznamnejšie pozície najvýznamnejších inštitúcií, majú dominantné pozície v médiách a produkujú všetky politicky indoktrinujúce diela vysokej aj masovej kultúry. Oni – progresívna ľavica – nám hovoria, čo je pravda a čo nie, čo je správne a čo je nesprávne. A my ako konzervatívci, naším údelom má byť, že vnímame verejný život našich národov tak, ako sa Sting cítil v New Yorku: ako legal alien, ako legálny cudzinec [ide o pieseň Englishman in New York, pozn. prekl.].

Takáto situácia bola aj v Maďarsku. Pred tridsiatimi rokmi tu tiež bola pri moci ľavica a dokonca tu bola komunistická diktatúra. Celá mašinéria štátu fungovala na upevnenie moci komunistov. Aj keď to môže znieť zvláštne, my – aj ja – sme vyrastali vo „woke“ svete. Ibaže vtedy sa critical race theory nazývala „vedecký socializmus“ a vyučovala sa na univerzite rovnako, ako sa vo vašej krajine vyučuje „woke“ teória dnes. Každodenná socialistická diktatúra: v tom sme vyrastali. Politická korektnosť, orwellovský newspeak, štátna kontrola verejného priestoru, vyvlastňovanie súkromného majetku a stigmatizácia pravice.

Vážení americkí priatelia a zahraniční návštevníci,

počas komunizmu sme mali vtip o tom, či sa dá v komunizme vtipkovať. Vtip bol v tom, že v Sovietskom zväze sa konala súťaž politických vtipov s nasledujúcimi podmienkami: súťažiaci na treťom mieste vyhrá „all-inclusive“ zájazd na Sibír na dva týždne, súťažiaci na druhom mieste na jeden rok a víťaz na celý život.

Americkí priatelia,

ak máte pocit, že tento vtip sa pre vás stáva zmysluplnejší, nastal čas začať konať. Na všetkých podujatiach sme povstali a koncom osemdesiatych rokov sme sa rozhodli, že čo je dosť, to je dosť. Chceli sme získať späť našu krajinu a našu slobodu; chceli sme získať späť slobodu. Komunisti to nenechali bez odozvy: policajné útoky, zákazy, odposluchy, infiltrácia štátnych agentov, vyhrážky a vydieranie. Ale vydržali sme a vyhrali sme.

Sovieti preč a komunisti dole. Mysleli sme si, že sme konečne dostali to, čo sme chceli, ale mýlili sme sa. V diktatúre liberáli a konzervatívci uzavreli protikomunistický pakt, ale pri možnej príležitosti sa liberáli postavili na stranu komunistov. Ukázalo sa, že v skutočnosti boli ich prirodzenými spojencami. Ak sa nemýlim, takýto druh hriešnej zmluvy bolo vidieť i v Spojených štátoch. Koniec koncov, verejný život po prvých voľbách [v Maďarsku po komunizme, pozn. red.] ovládli postkomunisti, liberáli a progresívci, a maďarská pravica bola uzemnená. Keď môj priateľ Donald Trump vyhral prezidentské voľby v USA v roku 2016, jeden z jeho hlavných sľubov bola potreba „vysušiť močiar“.

Prezident Trump má nepopierateľné zásluhy, a predsa ho v roku 2020 znovu nezvolili. Skončil ako naša prvá konzervatívna, kresťanská vláda v roku 2002: vládli sme my výnimočne – po toľkých rokoch si snáď môžem dovoliť takúto neskromnú poznámku – ale stiahol nás močiar maďarskej ľavice. A potom, medzi rokmi 2002 a 2010, sme videli, čo všetko sa za takýchto okolností deje: socialisti míňali peniaze ľudí. Maďarsko sa zadlžilo, ekonomika upadla do recesie, inflácia sa vymkla spod kontroly, vzrástla nezamestnanosť a ľudia neboli schopní platiť svoje účty. Vypuklo pouličné násilie a pochodovali polovojenské skupiny. Bolo to dávno, ale nezabúdajme: séria etnicky motivovaných vrážd pobúrila verejnú mienku. Ľavica natoľko znížila výdavky polícii, že nevedela udržať ani len zdanie poriadku a zákon chránil skôr páchateľov ako obete.

Vážení americkí priatelia,

myslím si, že niečo podobné ste už videli. Sväté Písmo hovorí: „Každý strom poznáte po ovocí.“ Ovocie progresívnej vlády hovorí samo za seba: ekonomický krach a pouličné násilie. Keď sa k moci dostane ľavicová vláda, príbeh sa temer vždy končí rovnako. Avšak, vážení priatelia, v roku 2002 sme zorganizovali ľudové hnutie a intelektuálny odpor s „jednotkami“, ktoré nám ostali po našej volebnej porážke. Nezaujali sme obranný postoj a nerezignovali sme na náš menšinový status; hrali sme, aby sme zvíťazili a vyhlásili sme Reconquistu.

Drahí priatelia,

plán sa podaril. V roku 2010 sme sa vrátili. Pracovali sme osem rokov: krok za krokom, tehličku po tehličke, bojovali sme a stavali. Vzorec je hotový. Maďarsko je laboratórium, v ktorom sme testovali protijed na nadvládu progresívcov. Zavesili sme naše laboratórne plášte – túto jar Maďarsko dostalo svoju štvrtú dávku a môžem oznámiť: pacient je úplne vyliečený. Liek je voľne dostupný, bezplatný a pozostáva z 12 bodov, o ktoré sa s vami teraz podelím. Pre našich zahraničných priateľov: 12 je šťastné číslo maďarských bojovníkov za slobodu.

Prvým bodom v maďarskom vzorci je hrať podľa našich vlastných pravidiel. Jediný spôsob, ako vyhrať, je odmietnuť prijať riešenia a cestičky, ktoré ponúkajú iní. Ako povedal Churchill, mať nepriateľov je jasný znak, že niečo robíte správne. To je dôvod, prečo by nás nemalo odrádzať, ak nás ohovárajú, označujú za úbohých či ak s nami v zahraničí zaobchádzajú ako s problémovými. V skutočnosti by bolo podozrivé, keby sa nič z toho nestalo. Prosím, zapamätajte si, že tí, ktorí hrajú podľa pravidiel svojich súperov, určite prehrajú.

Druhý bod: národný konzervativizmus v domácej politike. Národ nie je záležitosť ideológie a ani nie tradície. Dôvod, prečo musia byť cirkvi a rodiny podporované, je, že sú stavebnými kameňmi národa. To tiež znamená, že človek musí zostať na strane voličov. Rozhodli sme sa zastaviť migráciu a postaviť múr na našej južnej hranici, pretože Maďari povedali, že nechcú ilegálnych imigrantov. Povedali: „Viktor, postav ten múr!“ O tri mesiace stála hraničná bariéra. Tajomstvo nie je dlho premýšľať nad vecami: maďarský múr je jednoduchá reťazová štruktúra s detektormi pohybu, strážnymi vežami a kamerami; ale stačí to za predpokladu, že ľudia chcú chrániť svoju krajinu.

Achillova päta progresívcov je práve to, že chcú vnucovať svoje sny spoločnosti. Ale pre nás je toto nebezpečenstvo aj príležitosťou, pretože keď ide o dôležité otázky, v skutočnosti ľudia nemajú radi ľavicové horúčkovité sny. Treba nájsť témy, v ktorých je ľavica úplne mimo reality, a zvýrazniť ich – ale tak, aby tomu rozumeli ľudia, ktorí nie sú intelektuáli.

Tretí bod: národný záujem v zahraničnej politike. Progresívci si vždy myslia, že zahraničná politika je bojom ideológií: bojom medzi dobrom a zlom, v ktorom sa beh dejín rozhodne raz a navždy. Ale ako to vidím ja, milí priatelia, boli minimálne štyri takéto „posledné veľké bitky“ za posledných sto rokov. S týmto konceptom niečo nie je v poriadku. Naša odpoveď by mala byť jasným a jednoduchým protikladom k pokrokárom: národ na prvom mieste! Maďarsko na prvom mieste! Amerika na prvom mieste!

Potrebujeme zahraničnú politiku založenú na našich záujmoch. To nie je vždy ľahké, pretože svet zahraničnej politiky je často zložitý. Vezmite si vojnu v našej susednej krajine. Rusko je agresor a Ukrajina obeť. Odsudzujeme agresora a pomáhame obeti agresie. Ale zároveň vieme, že Ukrajina nebráni Maďarsko. Je to nezmyselná idea! Maďarsko môže byť chránené NATO a maďarskými obrannými silami. V pomere k našej populácii sme prijali najväčší počet utečencov a maďarský ľud rád pomáha. Ochotne pomáha, ale nechce platiť cenu vojny, pretože toto nie je ich vojna a ani z nej nebudú mať prospech. Dobre vedia, že vojnu sprevádzajú sankcie, rastúca inflácia a ekonomická stagnácia; vedia, že vojna ľudí vždy ochudobňuje. Nesmieme podľahnúť hlasom sirén, nech znejú akokoľvek lákavo. Naším cieľom je obnoviť mier, nie pokračovať vo vojne, pretože to je v našom národnom záujme. Maďarsko na prvom mieste!

Štvrtý bod, drahí priatelia: musíme mať naše vlastné médiá. Môžeme ukázať šialené myšlienky progresívnej ľavice, len ak máme médiá, ktoré nám v tom pomôžu. Ľavicové názory sa zdajú byť väčšinové len vtedy, ak ich médiá pomáhajú zosilniť. Koreň problému je, že moderné západné médiá sa spájajú s názormi ľavice. Novinárov na univerzite učili ľudia s pokrokovými ľavicovými názormi. A hneď, ako sa objaví konzervatívna osobnosť v médiách, sú kritizované, napádané, očierňované a hanobené.

Poznám starý étos západnej demokracie, podľa ktorého stranícka politika a tlač musia byť oddelené. Tak to má byť. Avšak, vážení priatelia, napríklad demokrati v USA takéto pravidlá nedodržujú. Skúste si spočítať, koľko médií je v službe Demokratickej strany: CNN, New York Times – zoznam by mohol pokračovať do noci. Prirodzene, aj Grand Old Party má spriaznené médiá, ale nie sú konkurenciou liberálnej nadvláde v médiách. Môj priateľ Tucker Carlson stojí osamote a nemožno ním pohnúť. Jeho šou má najvyššiu sledovanosť. Čo to znamená? To znamená, že relácie ako tá jeho by sa mali vysielať vo dne v noci – alebo, ako sa hovorí, 24/7, dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni.

Piaty bod: odhaľte zámery súpera. Ako podmienka víťazstva je mediálna podpora potrebná, ale nie dostatočná. Musíme tiež prelomiť tabu. Azda to nemusím hovoriť americkým priateľom, lebo kto búra tabu viac než prezident Donald Trump? Ale vždy možno zdvihnúť latku: musíme nielen búrať tabu dneška, ale aj tabu zajtrajška. Tu v Maďarsku odhaľujeme, čo ľavica pripravuje ešte predtým, ako začne konať. Najprv to budú popierať, no úspech je o to sladší, keď sa ukáže, že sme celý čas mali pravdu.

Napríklad problémom je LGBTQ propaganda zameraná na deti. Tu je to stále nová vec, ale už sme ju zničili. Túto otázku sme otvorili a zorganizovali sme o nej referendum. Drvivá väčšina Maďarov odmietla túto formu scitlivenia detí. Keď sme v počiatočnom štádiu odhalili, na čo sa ľavica pripravuje, zahnali sme ju do defenzívy. Keď zaútočila na našu iniciatívu, bola nakoniec nútená priznať, aký bol jej skutočný plán. Dovoľte mi znova citovať generála Pattona: „Dobrý plán, ktorý sa násilne uskutoční teraz, je lepší než dokonalý plán budúci týždeň.“

Šiesty bod: ekonomika, ekonomika, ekonomika. Všetci vieme, že ľavica chce riadiť ekonomiku podľa abstraktných predstáv. Toto je pasca pre pravicu. Nikdy jej neprepadnite! Keď sme sa dostali k moci, rozhodli sme sa, že musíme vykonávať len také hospodárske politiky, ktoré sú prospešné pre väčšinu voličov. U nás v Maďarsku máme k tomu motto: „Aj tí, čo nás nevolili, budú na tom lepšie.“

V tomto sme úplným opakom progresívcov: aj tí, ktorí za nich hlasovali, skončia horšie. V konečnom dôsledku ľudia chcú prácu, nie ekonomické teórie. Ľudia chcú v živote urobiť krok vpred a ľudia chcú pre svoje deti lepší život než ten, aký mali oni. Ak to pravicová vláda nie je schopná splniť, je odsúdená na neúspech.

Náš siedmy bod: nenechajte sa zatlačiť do extrému. Hovorím to, lebo extrémne konšpiračné teórie sú z času na čas v hlavách pravičiarov – rovnako ako extrémne utópie sú pravidelne v hlavách ľavičiarov. Ak sa pozrieme do hĺbky, uvidíme, že v skutočnosti ľudia nechcú nič z toho. Avšak, vážení priatelia, aký je rozdiel medzi popieraním vedy zo strany extrémnej pravice a popieraním biológie zo strany hnutí LGBTQ?

Odpoveď je jednoduchá: nie je vôbec žiadny rozdiel. Musíme dať cisárovi, čo je cisárovo, Bohu, čo je Božie, vede, čo náleží vede. Môžeme získať obrovskú popularitu na internetových fórach propagovaním konšpiračných teórií – a niekedy majú v sebe pravdu, ale v skutočnosti si odcudzíme veľkú časť voličov, ocitneme sa vytlačení na okraj a nakoniec prehráme.

Ôsmy bod: čítajte každý deň. Kniha v ruke každý deň predchádza porážke. Viem, že to znie zvláštne. Sám nie som akademik, ale faktom je, že žiadny vynález ešte neprekonal knihu ako prostriedok na pochopenie a sprostredkovanie myšlienok. Svet sa stáva čoraz komplexnejší a musíme venovať čas tomu, aby sme ho pochopili. Ja si napríklad vyhradzujem jeden deň týždenne na čítanie. Čítanie nám tiež pomáha pochopiť, čo si myslia naši oponenti a kde je ich myslenie chybné. Ak to vieme, zvyšok je už len technika. To všetko musíme preložiť do jazyka každodenného konania a politickej komunikácie. Je pravda, že spin doctor je užitočný druh; ale my tvorcovia politiky musíme problém pochopiť.

Deviaty bod: majte vieru. Nedostatok viery je nebezpečný. Ak neveríte, že príde konečné zúčtovanie a že sa budete zodpovedať za svoje činy pred Bohom, budete si myslieť, že môžete urobiť čokoľvek, čo je vo vašej moci. Podporujme teda potenciálnych mladých konzervatívnych politikov, aby mali vzťah k viere. Spočiatku som to nevnímal ako prioritu, ale naučil som sa, že ak venujeme čas svojej viere, úspech sa dostaví ľahšie. Bol som 32 rokov člen parlamentu a začínam 17. rok ako premiér. Pozorne počúvam slová proroka Izaiáša, ktorý povedal: „Ak neuveríte, neobstojíte!“ (V angličtine veta znela: „Ak nezotrváte pevne vo svojej viere, nebudete vôbec stáť.“) V politike, milí priatelia, je to zákon.

Desiaty bod: získajte priateľov. Naši oponenti, pokrokoví liberáli a neomarxisti sú bezhranične jednotní: stoja bok po boku. Naproti tomu my konzervatívci sme schopní hádať sa medzi sebou o tú najmenšiu vec. A potom sa čudujeme, ako nás naši súperi obkľúčia. My sme vskutku intelektuálne rafinovaní a záleží nám na intelektuálnych odlišnostiach. Ak ale chceme v politike uspieť, nikdy by sme sa nemali pozerať na to, na čom sa nezhodneme, ale naopak, hľadať naše spoločné základy.

Uvediem príklad. Vatikán je jeden z našich najvýznamnejších európskych spojencov. Je spojenec ako strážca kresťanských hodnôt, v podpore rodín a spoločne tvrdíme, že otec je muž a matka je žena. Stojíme spoločne za mier a za utečencov z Ukrajiny. Ale pri nelegálnej migrácii sa naše myslenie rozchádza. Nemali by sme sa pozerať na problémy, o ktorých sa môžeme ostro sporiť, ale hľadať spôsoby, ako môžeme spolupracovať. Verte mi, ak to nespravíme, naši súperi nás ulovia jedného po druhom.

Jedenásty bod: budujte komunity. Priatelia moji, v priebehu rokov som sa tiež naučil, že neexistuje žiadny konzervatívny politický úspech bez fungujúcich komunít. Čím menej komunít existuje a čím sú ľudia osamelejší, tým viac voličov ide k liberálom; a čím viac je komunít, tým viac hlasov získame my. Je to jednoduché. Nemusím vám to vysvetľovať: Spojené štáty americké majú najlepšie fungujúce kluby, spolky a komunity na svete. Musíme pochopiť, že politický subjekt musí zahŕňať komunity.

A nakoniec dvanásty bod: budujte inštitúcie. Na úspešnú politiku človek potrebuje inštitúcie a inštitúty. Či už sú to think tanky, vzdelávacie centrá, talentové tvorivé dielne, inštitúty pre zahraničné vzťahy, mládežnícke organizácie a podobne, mali by mať politický aspekt. Nezabúdajme: politici prichádzajú a odchádzajú, ale inštitúcie s nami ostávajú celé generácie. Inštitúcie majú schopnosť intelektuálne obnoviť politiku. Nové nápady, nové myšlienky a noví ľudia sú potrební znova a znova. Ak sa minú, minie sa nám munícia a náš súper nepreukáže žiadne zľutovanie, keď nás pokorí.

Drahí priatelia,

celý svet prechádza obrovskými zmenami. Je to zvláštne a zároveň pravdivé, že deštruktívne ideológie fašizmu a komunizmu vznikli na Západe. Nikdy sme si nemysleli, že komunisti by sa mohli vrátiť nielen z Východu, ale aj zo Západu. Teraz vidíme, že pokrokári ohrozujú celú západnú civilizáciu a skutočné nebezpečenstvo nepochádza zvonku, ale zvnútra. Vy, drahí americkí priatelia, ste s tým konfrontovaní v Spojených štátoch a my sme s tým konfrontovaní v Európskej únii. Máme do činenia s tými istými ľuďmi: ideologicky vyškolenými byrokratmi bez tváre, ktorí sedia vo Washingtone a v Bruseli.

Priatelia moji,

progresívni liberáli, neomarxisti opojení „woke“ snom, tí, ktorých platí George Soros, zástancovia otvorenej spoločnosti. Chcú zrušiť západný spôsob života, ktorí vy a my veľmi milujeme: za čo vaši rodičia bojovali počas druhej svetovej vojny a studenej vojny a za čo sme bojovali my, keď sme vyhnali sovietskych komunistov z Maďarska.

Musíme sa pustiť do boja a v tomto boji môžeme uspieť len vtedy, ak budeme spolu a zorganizovaní. Musíme si vziať späť inštitúcie vo Washingtone a v Bruseli. Musíme nájsť priateľov a spojencov jeden v druhom. Musíme koordinovať pohyb našich „jednotiek“, pretože čelíme veľkej výzve. Rozhodujúci bude rok 2024: budete mať (v USA) prezidentské a kongresové voľby a my voľby do Európskeho parlamentu. Tieto dve miesta budú definovať dva fronty v boji o západnú civilizáciu. Dnes ich nemáme vo svojich rukách. Potrebujeme však oboje. Máme dva roky na prípravu. Maďarské ponaučenie znie, že nemáme žiadnu striebornú guľku. Máme len prácu.

Musíme to urobiť. Vyjdime a urobme to! Vďaka a veľa šťastia!

Odznelo vo štvrtok 19. mája na prejave republikánskej konferencie CPAC v Budapešti. Z angličtiny preložil Bohuš Petrík.

Tu si prejav možno vypočuť v pôvodnom znení v maďarčine: