Názory
Vladimír Just

Plachý elegán Abrhám. V čom, ako a prečo bol výnimočný

Smrť Josefa Abrháma (1939 – 2022) naštartovala v médiách desiatky dojemných, uplakaných i veselých rozprávaní o hercovom živote i jeho takmer rozprávkovom spolužití s najpopulárnejšou českou filmovou Popoluškou. Donekonečna sa opakovali slová ako „noblesa“, „slušnosť“, „galantnosť“, „cudnosť“, poprípade „večné chlapčenstvo“, a skloňoval sa pri tom najčastejšie doktor Blažej z Dietlovej Nemocnice alebo podvodný čašník a kníhkupec Vrána zo Smoljakovho a Svěrákovho Vrchní, prchni! (hoci ani jedna z týchto postáv spomínanými osobnými vlastnosťami práve nevyniká).Niežeby uvedené charakteristiky nemali práve u českého herca Josefa Abrháma svoje právoplatné opodstatnenie. Lenže po svete chodí aj mnoho iných slušných, noblesných a neokázalých ľudí s osobným chlapčenským kúzlom, a nájdeme ich iste aj medzi hercami, ale nikto z nich nie je zároveň výnimočným umelcom, akým bol práve Abrhám. Pokúsme sa teda konečne zamyslieť nad jeho herectvom, v čom, ako a prečo bolo výnimočné.

Nesamozrejmé herectvo

Akokoľvek si množstvo jeho nezabudnuteľných filmových postáv budeme ešte dlho vďačne pripomínať, Abrhámovo herectvo je neodmysliteľne späté s divadlom, predovšetkým s jeho materskou scénou, ktorá ho ako herca od polovice 60. rokov vlastne sformovala, s pražským Činoherným klubom (a formovala nielen jeho výrazne umelecké, ale aj občianske postoje). To bol základ. A film či televízia boli široko ďaleko viac viditeľnou, no predsa len obyčajnou špičkou ľadovca.

Pražská scéna nechcela byť bežným divadlom, ale klubom, miestom stretávania sa, kam diváci v komornom prostredí chodia akoby „k sebe“, kde sa chovajú dôvernejšie a otvorenejšie ako inde. Kam nejdú raz za čas obdivovať oslnivé scénické kreácie, ale kam sa pravidelne a radi vracajú, pretože sa prostredníctvom hercov vracajú k sebe a dozvedajú sa o sebe. Inak povedané: tu herci skrz postavy hľadali svoje ľudské možnosti a diváci skrz „svojich“ hercov objavovali vlastné možnosti a limity.

Josef Abrhám. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Pravidelné stretnutia s divákmi doslova pár metrov od nich tu nemali pomyselnú záverečnú oponu končiť, ale skôr začínať. Divadlo nemalo byť Stánkom Kultúry, ale podnetom na dialóg. Myslím, že vôbec nebolo náhodou, že práve tu sa zriadila už dva dni po 17. novembri 1989 najdôležitejšia opozičná platforma od nástupu komunizmu, Občianske fórum. A že potom sme sem, pár metrov od prvých veľkých manifestácií na Václavskom námestí, chodili spolu s hercami Činoherného klubu na čele s Petrom Čepkom, Jiřím Kodetom a Josefom Abrhámom ďalšie dni a týždne štrajkovať, teda viesť dialóg o situácii.

Podobne ako táto scéna pôvodne nechcela byť divadlom, ani Abrhámovo herectvo sprvu akoby vôbec nechcelo byť herectvom. Aj pri svojej zdanlivo „frajerskej“, takmer ležérnej ľahkosti, to bolo herectvo akosi nesamozrejmé, vedomé si svojich limitov i limitov svojej profesie. Tú rozhodne nebral ako samozrejmosť, skôr o nej v každom – aj najvypätejšom – dramatickom okamihu vnútorne pochyboval. Akoby sokratovsky vedel o svojom nevedení. Nesamozrejmosť jeho herectva bola práve v tom, že na rozdiel od mnohých iných o svojom nevedení vedel a s veľkou dávkou až detsky dôverčivej naivity sa pred nami – on, navonok suverén a krásavec – každou svojou rolou v nestrážených chvíľach otváral.

  1. 1.
  2. 2.
  3. 3.
  4. 4.
  5. 5.

Vitajte v sekcii komentárov denníka Štandard. Vezmite prosím na vedomie naše pokyny, komentáre moderujeme my. Moderátorov môžete kontaktovať na podpora@standard.sk.

Začať diskutovať

Komentáre sú len pre predplatitelov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie. Vyberte si predplatné už od 6,72 € mesačne.

Všetky komentáre 0

    Zaregistrujte sa

    Komentáre sú len pre registrovaných užívateľov. Pokial máte záujem zapojit sa do diskusie zaregistrujte sa.