Porážkou nepriateľa sa zlo vojny nekončí

Sovětské_tanky_na_Křenové_ulici Sovietske tanky v uliciach Brna koncom apríla 1945. O mesiac sa v Brne oodhrá Pochod smrti. Foto: wikimedia

Pri úvahách o možnom povojnovom usporiadaní Ukrajiny by sme nemali zabúdať na lekcie z vlastnej histórie. V dnešný deň, presne pred 77 rokmi, dochádzalo v Československu k ťažko ospravedlniteľným zločinom, niektoré z nich možno označiť za genocídu. Páchateľmi neboli Nemci ani Rusi, ale Česi a Slováci.

Každoročne 8. mája si viac alebo menej slávnostne pripomíname koniec druhej svetovej vojny. Na koniec mája a začiatok júna pripadajú aj niektoré smutné československé výročia, ktoré sa obvykle nepripomínajú. Dnes sú však smutne aktuálne. Nemali by sme zabúdať, že porážkou nepriateľa sa zlo skončiť nemusí. Tento text chce položiť otázku, či dokážeme Rusov za agresiu nielen právom odsúdiť, ale po vojne ich, pred prípadnou inou agresiou, aj brániť.

A aby sme cítili pred vraždením nevinných ľudí pokoru, ponúkam domácu lekciu.

Medzi udalosťami, ktoré by sme si aj dnes mali pripomínať, je i násilie páchané po vojne na československých Nemcoch. Príkladom môže byť takzvaný brnenský pochod smrti či masaker v Postoloprtoch. Minimálne v druhom prípade išlo z dnešného pohľadu o genocídu. O život prišli tisíce civilných obyvateľov, ktorých často jediným previnením bola ich národnosť. V prvom prípade išlo o ženy, deti a starcov, v druhom predovšetkým o mužov. A páchateľom boli „tí dobrí“, „naši“, „víťazi vojny“.

Brnenský pochod smrti

Živelné vyháňanie nemeckých obyvateľov z Brna začalo presne pred 77 rokmi, 30. mája 1945. Nešlo o súčasť organizovaných odsunov Nemcov, ktoré boli dohodnuté až neskôr na postupimskej konferencii, ani o takzvaný divoký odsun, ktorý začali ešte predtým organizovať československé orgány. V tomto prípade išlo o nepripravenú akciu miestneho obyvateľstva, avšak s čiastočnou podporou verejných orgánov.

Večer 30. mája boli nemecké ženy, deti a starí muži zhromaždení na 13 miestach v Brne a následne v niekoľkokilometrovej kolóne vyvedení smerom na juh k rakúskym hraniciam. Mužov v produktívnom veku sa vyhnanie netýkalo, keďže boli nasadení na nútené práce. Odhadovaný počet účastníkov pochodu bol podľa rôznych prameňov 20- až 30-tisíc. Na cestu boli vypravení o desiatej večer bez jedla, vody či zdravotníckej pomoci a pochodovať museli bez odpočinku.

Druhý deň dorazili do Pohořelic, asi na polceste medzi Brnom a rakúskou hranicou. Desaťtisíc z nich, ktorí ešte boli schopní pochodu, muselo pokračovať ďalej do Rakúska. Niekoľko tisíc účastníkov pochodu bolo poslaných späť do Brna, keďže vysťahovaní vôbec byť nemali – medzi nimi antifašisti, Židia či ženy zo zmiešaných manželstiev. To dokresľuje, akým hrubo nekompetentným spôsobom bola akcia organizovaná, aj keby bola hypoteticky legitímna.

Zvyšní účastníci pochodu boli ubytovaní v tábore v Pohořeliciach a okolitých obciach. Vzhľadom na hygienické podmienky – napríklad pitná voda bola vozená v cisterne na močovku – sa v tábore rozšírila epidémia týfusu a úplavice, ktorej mnohí podľahli. Celkový počet obetí zostáva nejasný. Rakúske zdroje hovoria o zhruba dvoch tisícoch mŕtvych počas samotného pochodu a dvoch tisícoch v pohořelickom tábore. České zdroje uvádzajú číslo pod 1 700 obetí, ktoré však iní historici spochybňujú.

Zodpovednosť za tieto udalosti nie je jednoduché určiť. Okrem policajných jednotiek sa vyháňania zúčastnili tisíce mladých robotníkov z brnenskej Zbrojovky. Na tých mali účastníci pochodu najhoršie spomienky. Títo mladí muži, ktorí do poslednej chvíle výrobou zbraní podporovali nemecké vojnové úsilie – a išlo o dobre platenú prácu, nie o nútené nasadenie –, si zrejme potrebovali dokázať svoje vlastenectvo a vyhnúť sa obvineniam z kolaborácie.

Výpovede pamätníkov uvádzajú niektoré zvlášť kruté činy, ktoré sa počas pochodu stali. Účastníci boli bití gumovými hadicami, bol im odopieraný prístup k vode, ktorú im po ceste ponúkli miestni obyvatelia, niektorí boli priamo na ceste dozorcami ubití. Pamätníčka uvádza, ako jeden z mladých dozorcov vytrhol matke z náručia malé dieťa a hodil ho do rieky.

Masaker v Postoloprtoch

Trochu iným príbehom je likvidácia nemeckých obyvateľov z Postoloprt a Žatca na konci mája a na začiatku júna 1945. Táto udalosť nebola živelná, bola dielom Československej armády za asistencie dobrovoľníckych Revolučných gárd. Nemeckí muži z Postoloprt a Žatca boli sústredení v postoloprtských kasárňach. Ženy, deti a starci v tábore v neďalekej bažantnici. Mnohí z nich boli bez súdu zastrelení, pričom hroby si predtým museli sami vykopať.

Počty obetí sú aj v tomto prípade nejasné. Udalosť bola vyšetrovaná už v roku 1947, keď bolo z deviatich hromadných hrobov na rôznych miestach exhumovaných 763 tiel, z toho päť žien a jedno dieťa. To je však nepochybne len časť obetí. Svedecky je doložená napríklad poprava piatich chlapcov, ktorí sa pokúsili o útek. Vyšetrovacia komisia v roku 1947 odhadla počet mŕtvych na 2 300. Dnes historici odhadujú ich počet medzi dvoma a troma tisícmi.

Hoci prípad bol vyšetrovaný už pred komunistickým prevratom, výsledky vyšetrovania zostali „vo verejnom záujme“ utajené a vinníci nepotrestaní. Komisia ospravedlňovala udalosti „revolučnými pomermi“ a tiež tým, že vojaci „boli odkázaní na informácie niektorých nevhodných jednotlivcov, ktorí si tým vybavovali svoje osobné účty”. Druhým argumentom proti zverejneniu bolo možné využitie informácií v zahraničí na kampaň proti Československu. Tento prístup sa týkal všetkých masakrov Nemcov, nielen toho postoloprtského.

Slováci neboli lepší

Ak by mal čitateľ pocit, že ide výhradne o český problém, opak je pravdou. V noci z 18. na 19. júna 1945 postrieľali príslušníci pešieho pluku z Petržalky neďaleko Přerova 120 žien, 71 mužov a 74 detí nemeckej a maďarskej národnosti – najmladšie dieťa bolo len štvormesačné – z viacerých slovenských obcí. Medzi obeťami boli aj partizáni bojujúci v Slovenskom národom povstaní. Cennosti, ktoré po mŕtvych zostali, si vojaci rozdelili medzi sebou.

A keď dnes hovoríme o ruskom a našom prístupe k spravodlivosti, treba zmieniť aj ďalší vývoj. Veliteľ sovietskej posádky nechal slovenského veliteľa Karla Pazúra zatknúť a odovzdal ho československým orgánom. Tie však prípad ďalej nevyšetrovali. Až v roku 1947 bol prípad znovu otvorený po intervencii medzinárodných organizácií a Pazúr bol odsúdený najprv na Slovensku na sedem a pol roka, po odvolaní v Prahe na 20 rokov väzenia. Nakoniec si však odsedel iba rok a po prepustení si užíval kariéru hrdinu protinacistického odboja.

Čo bude po vojne na Ukrajine?

Predstavme si, že sa Ukrajine s pomocou západných štátov podarí dobyť späť Donbas. Čo bude nasledovať? Divoké ani organizované transfery obyvateľstva, aké nasledovali po druhej svetovej vojne, zrejme nepripadajú do úvahy. Vybavovanie si účtov, hľadanie zradcov a kolaborantov a „instantná spravodlivosť“ sú naopak veľmi pravdepodobné. Už dnes máme správy, že na dobytých územiach nerabujú len Rusi, ale aj Ukrajinci.

Viac-menej živelný brnenský pochod smrti i armádou organizovaný postoloprtský masaker ukazujú, čoho je po vojne schopný aj relatívne civilizovaný národ. Treba si položiť aj túto otázku: Ak by sa podobné udalosti mali odohrávať na územiach dobytých ukrajinskou armádou, bude Západ ruské obyvateľstvo chrániť? Bude podobné udalosti ututlávať, ako to robili československé orgány v prípade povojnových masakrov nemeckých obyvateľov? Alebo ich dokonca legitimizuje ako odplatu za Buču?

Vo svetle vlastnej povojnovej histórie by mal Západ zvažovať aj možné následky bezpodmienečného víťazstva Ukrajiny.


Ďalšie články