Dogmy znamenajú v Nemecku viac ako strach z Putina

Masívne sa zmenil vzťah k Rusku. Verejná mienka a tiež väčšina politickej scény doslova dotlačili kancelára Scholza do vojenskej podpory Ukrajiny, hoci veci nie sú úplne také, ako sa zdali byť. Kancelár s dodávkami vojenského materiálu (aj ťažkej techniky) súhlasil až koncom apríla, ale tento zbrojný prielom pozostávajúci z dodávky nemeckých „bévépéček“ Marder a tankov Leopard a Gepard sa s výhovorkou na technické či procesné ťažkosti doteraz neuskutočnil.

Derusifikácia sociálnej demokracie

Aj tak zohrala debata o nemeckých zbraniach pre Ukrajinu veľkú úlohu vo vyzbrojení – ale slovnom, a nie na Ukrajine, ale doma v Nemecku proti Rusku. Posun vo verejnej mienke je veľký. V roku 2018, už po rusko-britskej afére Skripaľ, inštitút Forsa nameral, že 68 percent Nemcov naďalej preferuje posilňovanie väzieb s Ruskom. Tesne pred inváziou vo februári opäť pre Forsu 49 percent Nemcov označilo za hlavný faktor napätie medzi Západom a Východom Rusko, ale 27 percent Spojené štáty. Aj naďalej väčšina, 53 percent, odporúčala robiť všetko pre to, aby sa aj Rusko cítilo ako súčasť Európy. Od začiatku vojny si skoro nikto zo známych ľudí, ktorí tieto postoje formulovali, nedovolí verejne vystúpiť. Mesiac po začiatku bojov bolo 55 percent Nemcov pre dodávky ťažkých zbraní Ukrajine (odvtedy ich zase ľahko ubúda).

Vojna všetko zmenila, aspoň v takzvanej zverejňovanej mienke (ako protiklad k verejnej mienke). Že takzvanú vojnovú stranu tvorí predseda opozičných kresťanských demokratov Friedrich Merz, nie je prekvapujúce. CDU bola tradične viac proamerická ako sociálna demokracia, a niektorí cynici tiež poukazujú na fakt z Merzovho životopisu, že bol predsedom dozornej rady nemeckej pobočky investičného fondu BlackRock, ktorý síce podniká hlavne v nehnuteľnostiach, má však nainvestované aj v americkom zbrojnom priemysle. Väčšie prekvapenie ako Merzova CDU obstarávajú vládni Zelení, ktorí zabudli na svoj volebný sľub, že nebudú posielať vojenské zákazky do oblastí, kde sa bojuje.

Väčšina politickej scény a spolu s ňou drvivá väčšina médií, kultúrnych inštitúcií i akademického sveta sa zúčastňuje na derusifikácii sociálnej demokracie. Ak vynecháme východonemeckých postkomunistov, bola SPD skutočne stranou s najbohatšími väzbami na Rusko. Nejde len o posledného sociálnodemokratického kancelára pred Scholzom Gerharda Schrödera, ktorý teraz pod ohromným tlakom opustil miesto v dozornej rade Rosnefti, pričom v dozornej rade Gazpromu zostáva. Pod paľbou sa ocitli niektorí krajinskí premiéri za SPD, bývalý minister hospodárstva Sigmar Gabriel, ktorý v októbri 2015 letel do Moskvy poistiť stavbu plynovodu Nord Stream II, a dokonca aj spolkový prezident Frank-Walter Steinmeier.

Strelivo pre verejnú derusifikáciu SPD dodáva Zelenského veľvyslanec v Berlíne Andrij Melnyk, ktorý vystupuje úplne nediplomaticky a na svojom Twitteri školí kancelára, aby vraj ukázal líderstvo a guráž, ale tiež o prezidentovi Steinmeierovi napíše, že je v zajatí dávnych pavučín, ktoré roky spriadal s Ruskom. Takzvaní vciťovači do Putina (Putinversteher) sú v ťažkej defenzíve, ospravedlňujú sa podľa vzoru: Keby som to bol býval vedel... Najtvrdohlavejšiemu z nich Gerhardovi Schröderovi, ktorý sa ospravedlňovať nechce, odňali čestné občianstvo jeho rodného Hannovera, peniaze na personál kancelárie v Nemeckom spolkovom sneme a ďalšie čestné funkcie majú nasledovať.

Pamätníci boli zdržanlivejší

Napriek tomu zostáva Nemecko krajinou, v súvislosti s ktorou sa niektoré bojovnejšie vlády Západu – Británie, USA či Poľska – obávajú, že ďalej tajne stránia Rusku, a hneď, ako to bude možné, začne s Vladimirom Putinom dohovárať kompromis.

Väčšie pochopenie pre motívy Ruska v Nemecku majú niekoľko dôvodov. Prvý je historický: hlavne starší Nemci, ktorí boli socializovaní v 60. až 80. rokoch, ešte majú v pamäti desivé zločiny a straty, ktoré ich krajina privodila Sovietskemu zväzu. Fakt je, že väčšina preliatej krvi sa preliala na Ukrajine a v Bielorusku, avšak v samotnom Petrohrade [vtedajší Leningrad, pozn. red.] zahynulo počas dva a pol ročnej blokády wehrmachtom takmer milión civilistov.

Keď ministerka zahraničia Annalene Baerbocková (Zelení) vyhlasuje, že sankciami "bude Rusko zruinované", pripadá týmto starším politikom, že tu prehovoril historický ignorant. Podstatná časť politickej elity západného Nemecka (pred zjednotením) sa už v roku 2014 stavala proti rusofóbii – od Helmuta Schmidta cez Helmuta Kohla až po signatárov výzvy, ku ktorej sa popri bývalom prezidentovi Romanovi Herzogovi a ďalším politikom pripojili aj známi umelci.

Tento rok však už boli podobné apely o stupeň slabšie, objavila sa napríklad výzva kancelárovi Scholzovi, nech neustupuje tlaku a nepovolí export ťažkých zbraní Ukrajine, len tých podpisov bolo menej a regrutovali sa už takmer výlučne z nepolitického prostredia: matka nemeckého feminizmu Alice Schwarzerová, spisovateľ Martin Walser, pesničkár Konstantin Wecker… Tu sa mieša slabosť pre ruskú kultúru s pacifizmom, pre tieto generácie prirodzeným.

Dogmy sú dôležitejšie ako strach z Putina

Dôležitejší faktor zdržanlivosti Nemecka voči rusko-ukrajinskej vojne by sme pochopiteľne našli v jeho hospodárskych danostiach. Generálny riaditeľ chemického koncernu BASF Martin Brudermüller už koncom marca, keď iba doznievali ultraoptimistické predpoklady, že sankcie rýchlo privodia ruskú porážku a ústup z Ukrajiny, a keď sa tiež uvažovalo o embargu na ruský plyn, v rozhovore pre denník Frankfurter Allgemevar varoval pred ohromným podceňovaním ekonomických vplyvov.

Bojkot ruského plynu by podľa neho Nemecko „mohol priviesť do najťažšej hospodárskej krízy od konca druhej svetovej vojny“. „Vari,“ pýtal sa, „chceme za bieleho dňa zničiť našu celú ekonomiku, všetko, čo sme desiatky rokov budovali?“ Spolkovej republike kryje zemný plyn z Ruska medzi 40 a 50 percentami spotreby a ľudia s elementárnou znalosťou vedia, že už z technických dôvodov je výrazne lacnejší ako skvapalnený plyn odkiaľkoľvek. V Nemecku sa bežne operuje s domnienkou, že embargo na ruský plyn, nepochybne najťažšia zbraň, akú EÚ proti Putinovi vôbec zvažovala, nezískalo kľúčovú podporu nemeckej vlády pre intervenciu riaditeľa BASF.

Celé sankčné ťaženie EÚ proti Rusku má tragikomickú dohru. Požiadavka Vladimíra Putina, aby odberatelia zo západných krajín platili Gazpromu v rubľoch, a nie v zmluvne dohodnutých eurách alebo dolároch, najprv západní politici – od Roberta Habecka („Pre nás je dôležité nenechať sa od Putina vydierať“) po českého Zbynka Stanjuru („Európa na túto vydieračskú požiadavku nesmie pristúpiť“), unisono odmietli. Európska komisia pred dvoma mesiacmi ruskú požiadavku, aby si európski záujemcovia o plyn zriadili devízový a rubľový účet v Gazprombanke, označila za porušenie úniových sankcií. Pred dvoma týždňami vyšlo najavo, že Nemecko a Taliansko po konzultácii s Bruselom svojim firmám ticho oznámili, že účet v rubľoch nie je porušením sankcií.

Jedným z najdôležitejších dôvodov zdržanlivosti Nemcov voči Rusku bolo aj to, že na dodávkach plynu od Gazpromu bola postavená celá slávna Energiewende, pri ktorej boli najprv odpísané jadrové elektrárne, aby potom vlani na jeseň nová Scholzova vláda urýchlila aj odchod od uhlia, na rok 2030. V programovom vyhlásení starom pol roka sa preto počíta so stavbou 40 až 50 nových plynových elektrární. Namiesto zemného plynu z Ruska sa teraz freneticky hľadá nejaký skvapalnený, predovšetkým z Kataru. Nemecko nemá žiadne svoje LNG terminály, hlavne preto, že by ich napadli na súde Greenpeace a predovšetkým Deutsche Umwelthilfe, aktivistická skupinka s dobrými konexiami na Zelených. Po autách s dieselovým motorom dnes DUW hrozí žalobami na terminály a zelený minister hospodárstva Robert Habeck – čo je novinka v prístupe strany k svojmu podhubiu – túto aktivistickú skupinu pred podávaním žalôb varuje.

V nemeckej energetike sú zámery postaviť dva LNG terminály zatiaľ vrcholom onoho spomínaného koperníkovského obratu. Z úvahy, že tri posledné jadrové reaktory, ktoré v Nemecku ešte dobiehajú, by zatiaľ mohli zostať v prevádzke, už Habeck vycúval. Spolková vláda má aj v tejto situácii ešte tú drzosť školiť Poliakov, ktorí plánujú stavbu nových reaktorov. Na konci uhoľných elektrární v roku 2030 sa nič nemení, diskusia o zlacnení kvót, ktoré by si priali Poľsko s Českou republikou, neprejde na žiadnej Európskej rade cez skupinu štátov s Nemeckom na čele.

Spolková vláda tiež trvá na cieli zoštvornásobiť inštalovanú kapacitu solárnych panelov (z 56 na 200 gigawattov do roku 2030), Nemecko sedí na zásobách bridlicového plynu hlavne v bývalej NDR, podľa odhadu Spolkového úradu pre geológiu a suroviny sa ho tam skrýva 1,36 biliónov kubických metrov. Vzhľadom na to, že ročne Nemecko dovezie z Ruska 56 miliárd kubíkov, bola by to náhrada za 25 rokov ruských dodávok. Ale to je tabu, dané zelenou ideológiou. Tá prvý štvrťrok vojny prečkala v zdraví.

Nemci budú zbrojiť. No a?

Čitateľ sa môže čudovať, prečo sa text viac nevenoval zámeru Nemecka vyzbrojiť sa. Skutočne, kancelár Scholz v bezprostrednej reakcii na 24. február oznámil extra injekciu do obrany vo výške 100 miliárd eur, bola by to zvláštna mimorozpočtová čiastka a použila by sa na vyzbrojenie armády. Tá je v biednom stave, biednom tak, že ani oných 100 miliárd eur za niekoľko rokov z bundeswehru európskeho lídra neurobí. Aj vyzbrojené Nemecko však bude osídlené občanmi vychovanými v odpore k tradíciám (pruského) militarizmu. V porovnaní s klimatickým poučovaním menej uvedomelých susedov je pre nás obranyschopnosť Nemecka vedľajšou témou.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.