Agamben znova prehovoril. A pritvrdil

Vplyvný taliansky filozof sa obáva, že došlo k totálnemu zvratu v ponímaní konceptu občianskej vojny. Z mimoriadneho prostriedku sa vojna proti občanom stala nástrojom v rukách štátneho aparátu. Píše profesor Ľubomír Žák.

Taliansky filozof Giorgio Agamben, dobre známy čitateľom Štandardu, znovu prehovoril. Urobil tak vo svojej online rubrike „Una voce“ na stránke vydavateľstva Quodlibet, kde publikoval niekoľko stimulujúcich úvah.

Prehovoril a pritvrdil. Pretože ak pred niekoľkými mesiacmi poukázal na reálne nebezpečenstvo transformácie talianskej „spoločnosti usporiadanej zákonmi“ na „spoločnosť pod kontrolou“ a na relativizovanie osobných práv a slobôd jednotlivcov, tentokrát namieril ukazovák na problém „občianskej vojny“ ako dnes už bežného spôsobu spravovania spoločnosti zo strany politikov a vlády. Agamben má pred sebou v prvom rade Taliansko premiéra Maria Draghiho. Avšak z textu úvah vyplýva, že jeho pohľad je upriamený na celú Európsku úniu, na jej centrálne štruktúry a vedenie.

V úvahe zo začiatku apríla sa zamýšľa nad zaujímavým a zároveň alarmujúcim faktom dnešnej spoločnosti: v poslednom období v nej došlo k totálnemu zvratu v ponímaní „občianskej vojny“. Totiž, z mimoriadneho prostriedku, dávajúcemu spoločnosti možnosť prejaviť svoj názor a svoju moc „zdola“ voči tým, ktorí jej vládnu, sa „vojna proti občanom“ stala nástrojom v rukách štátneho aparátu.

Pochopiteľne, Agamben je filozof, a preto kontroverzný termín „občianska vojna“ – nami bežne používané ako jednoznačne negatívny výraz –, chápe tak povediac po grécky: spája ho s politickou filozofiou a praxou starovekého Grécka. Stasis (občianska rezistencia, organizovaná forma občianskeho protestu, odporu) bola pre starých Grékov výnimočnou, a predsa predvídateľnou formou kolektívnej reakcie na neakceptovateľný a viac netolerovaný spôsob vládnutia politika alebo skupiny politikov v polis. Je pravdou, že stasis bola extrémnou formou prejavu nespokojnosti občanov, ale aj tak bola neodmysliteľnou pre chápanie a výkon politiky tých čias. A politici s tým museli počítať.

Ak je – voči tejto gréckej politickej skúsenosti – stav súčasnej talianskej spoločnosti absolútnym paradoxom, je paradoxnou aj cesta, akou sa k nemu došlo. Skôr než sa stasis stala nástrojom výkonu a kontroly moci vládneho kabinetu, bola najprv systematicky dehonestovaná a dokonca identifikovaná s terorizmom. Inými slovami, prejaviť kolektívny nesúhlas a odpor voči talianskej vláde a jej rozhodnutiam začalo byť touto vládou posudzované ako atentát na štát a jeho demokratické princípy.

Kto žije v Taliansku, vie, aký nesúhlas a aké rozhodnutia má Agamben na mysli. Sú viazané napríklad na extrémne radikálne vládne riešenia pandemickej situácie spojené s bezohľadnou marginalizáciou nezaočkovaných. Masové protesty opakovane organizované po celej krajine nedosiahli žiadne úľavy. Naopak, tieto prejavy občianskej stasis veľmi často troskotali na vládnych zákazoch verejného zhromažďovania alebo, ak sa uskutočnili, na registrácii účastníkov protestov políciou a na ich následnom pokutovaní.

Taliansky premiér Mario Draghi. Foto: TASR/AP

Agamben je presvedčený, že spoločnosť, v ktorej je vylúčená možnosť realizovať stasis ako krajnú formu nesúhlasu, je spoločnosťou nasmerovanou k totalitarizmu. A vysvetľuje: „Totalitným nazývam myslenie, ktoré nepripúšťa možnosť konfrontácie s krajnou formou nesúhlasu, teda myslenie, pripúšťajúce len možnosť súhlasu. Nie náhodou sa demokracie – ako nás o tom učia dejiny – prepadli do totalitarizmu práve vďaka tomu, že konsenzus sa stal jediným kritériom politiky.“

Avšak prišlo k strategickému obratu. Stasis sa transformovala na nástroj výkonu moci vlády ako „vojna proti občanom“. Pritom nekompromisné až násilné presadzovanie vládnych dekrétov spôsobilo, že talianska spoločnosť sa rozdelila na dva tábory. Presne tak, ako sa to obyčajne deje cez občiansku vojnu. Tým pádom sa stasis, kedysi hraničná forma politiky občanov, stala normálnou formou vládnutia štátneho aparátu. „A zatiaľ čo v klasickom Grécku nebolo možné, aby sa stasis, znamenajúca prerušenie politického života, ututlala a bola premenená na normu, dnes vidíme, že sa – tak ako aj vyhlásený ‚výnimočný stav‘ – stala paradigmou par excellence ovládania ľudí.“

V júnovej úvahe Agamben rozšíril svoj pohľad na tento problém o tému odboja, rezistencie. Pripomína v nej, že právo na rezistenciu – dokonca aj na zavraždenie tyrana – bolo dobre známym v starom Grécku a v stredoveku. Tomáš Akvinský zhrnul postoj scholastickej teológie do zásady, že tyranský režim nemôže byť spravodlivým, keďže nahrádza spoločné dobro jednostranným záujmom. A pripomína, že odpor voči nemu (perturbatio) nemá byť preto považovaný za neprijateľnú revoltu, vzburu (seditio).

Agamben, ktorý je taktiež znalcom práva, vie, že existuje istá miera nejednoznačnosti v určení tyranskej povahy daného režimu, s čím je spojená nemalá ťažkosť s presnou identifikáciou spravodlivej príčiny rezistencie, vzbury. Avšak tento fakt by nemal viesť k eliminácii samotného princípu rezistencie. Žiaľ, v Taliansku sa tak stalo už vo chvíli, keď bola koncipovaná a schvaľovaná povojnová republikánska ústava. Je pravdou, že kresťanský demokrat Giuseppe Dossetti, člen Ústavodarného zhromaždenia, navrhol, aby text ústavy obsahoval článok: „Individuálny a kolektívny odpor voči aktom verejnej moci, ktoré porušujú základné slobody a práva zaručené touto ústavou, je právom a povinnosťou občanov.“ A je tiež pravdou, že túto myšlienku podporil, okrem iných, aj Aldo Moro. Avšak Dossettiho článok bol nakoniec z prípravného textu ústavy eliminovaný.

Vľavo: Giuseppe Dossetti, taliansky právnik a politik, po roku 1958 vysvätený za kňaza. Vpravo: Aldo Moro. Foto: wikimedia, Bestanddeelnummer, Dutch National Archives, CC BY-SA 3.0 nl

Podľa Agambena je dnes namieste, aby sa otvorila téma legitimity princípu občianskej rezistencie ako výrazu starogrécky ponímanej stasis. Zároveň pripomína, že súčasné ťažkosti v prijatí tohto princípu vychádzajú zo stavu transformácie moderných európskych štátov postnapoleonského obdobia. Moderný štát má totiž monopol nielen na výkon násilia, ale aj na vojnové právo (ius belli).

Ide o právo nielen vyhlásiť a viesť vojnu, ale aj regulovať jej priebeh. V minulosti pomáhalo rozlišovať „medzi vojnovým a mierovým stavom, medzi verejným nepriateľom a zločincom, medzi civilným obyvateľstvom a bojujúcou armádou, medzi vojakom a partizánom“. Podľa Agambena práve tieto podstatné znaky ius belli už zanikli, čo sa udialo v rámci podstatných zmien týkajúcich sa povahy moderného štátu. Zmien, ktorých aktuálna fáza prebehla v období posledných dvoch rokov.

O aké zmeny konkrétne ide? Taliansko a mnohé iné štáty – fungujúce, z prísne právneho hľadiska, v režime výnimočného stavu – nezrušil ius belli, ale ipso facto stratili možnosť rozlišovania medzi klasickou regulárnou a špecifickou občianskou vojnou. Zároveň však tieto isté štáty vedú istý druh planetárnej „protiobčianskej vojny zhora“, aj keď to v žiadnom prípade nechcú uznať. Zoči-voči takto nastavenému ius belli štáty a ich vlády považujú verejnú občiansku rezistenciu ako absolútne netolerovateľný teroristický akt.

A zatiaľ čo štáty a ich vlády nemali a dnes vôbec nemajú v úmysle právne a ústavne legitimovať princíp občianskej rezistencie, snažia sa, hoc aj nepriamymi cestami vládnych dekrétov, o štátoprávne znormalizovanie princípu „protiobčianskej vojny zhora“.

Agamben si myslí, že pri takomto neutešenom stave vecí môžu občania spraviť iba jedno: v súčasných podmienkach nemôžu občiansku rezistenciu ponímať a vykonávať ako nejakú špecifickú, samostatnú aktivitu účasti na verejnom dianí. Nie, rezistencia by sa mala stať ich formou života. Pritom ale platí, že skutočná rezistencia voči nespravodlivým vládnym dekrétom bude existovať len vtedy, keď si každý bude vedieť vyvodiť osobné dôsledky z takto pochopenej a uskutočňovanej účasti na živote v štáte.

Čas ukáže, či Agambenove úvahy sú komplotistickým alarmizmom alebo prorockým slovom filozofa o nasmerovaní talianskej a európskej spoločnosti do postdemokratickej éry vládnutia.