Francúzsko bez víťaza volieb

Ľavicový radikál Jean Luc Mélenchon sa môže vyhlasovať za víťaza prvého kola francúzskych parlamentných volieb. Jeho štvorkoalícia získala cez štvrtinu hlasov, rovnako ako centristický blok Emmanuela Macrona. Ľavica celkovo dopadla ako pred piatimi rokmi, ale zatiaľ čo vtedy bola roztrieštená, dnes pod jeho vedením nachádza spoločný hlas. Nechala za sebou Marine Le Penovú s necelou pätinou voličov aj niekdajšiu hlavnú pravicovú stranu Republikánov, ktorá oslovila niečo cez desatinu Francúzov. Napriek tomu Mélenchon víťazom nie je a pravdepodobne zostane bez reálneho vplyvu.

Spomínané čísla totiž veľa neznamenajú, pretože Francúzi volia svoj parlament podľa komplikovaného väčšinového systému. Je takmer isté, že po druhom kole v nedeľu 19. júna bude v parlamente najsilnejšie zastúpený práve Macronov blok. Môže však stratiť väčšinu.

Na základe odhadov vychádzajúcich z prvého kola osciluje Macronov konečný výsledok okolo absolútnej väčšiny 289 kresiel. Ale aj keď túto métu nedosiahne, bude sa môcť dohovoriť s Republikánmi. Sú mu ideovo blízki a niekoľko jeho kľúčových ministrov pochádza z ich radov. Síce už nebudú mať stovku poslancov ako doteraz, ale ani z parlamentu nezmiznú, ako sa niektorí báli po fiasku v prezidentských voľbách. Navyše sa najskôr stanú jazýčkom na váhach.

Macronovi tiež nič nehrozí od Marine Le Penovej. Tá sa raduje z debakla svojho pravicového rivala Érica Zemmoura aj z vyhliadky na vlastný parlamentný klub, ale jej politická váha dosiahne najviac tridsať kresiel bez akéhokoľvek koaličného potenciálu.

Ľavica a jej málo pevné spojenectvo

Mélenchonova koalícia možno prekročí hranicu dvoch stoviek kresiel, čo je pre jej lídra historický úspech, ale k parlamentnej väčšine sa neblíži a spojenectvo s Republikánmi či Le Penovou je vylúčené. Skôr možno očakávať rozpad koalície zjednocujúci Mélenchonovo hnutie Nepoddajné Francúzsko, predtým vládnucich socialistov, zelených a komunistov. Bojujú o rovnakých voličov a navzájom sa neznášajú.

Socialisti a zelení pohŕdajú Mélenchonovým populistickým štýlom a komunisti sa s ním rozhádali po prezidentských voľbách pred piatimi rokmi. Mélenchonovi sa však podaril husársky kúsok. Potom, čo mu tesne utieklo druhé kolo prezidentskej voľby, ponúkol ostatným spoločnú kandidátku s cieľom vyhrať parlamentné voľby a zvrátiť Macronovo prezidentské víťazstvo.

Hlavné ľavicové strany nakoniec usúdili, že nič lepšie ako koalícia s opovrhovaným a preklínaným Mélenchonom sa im neponúka. Zobrali do úvahy obľubu, ktorej sa tento charizmatický ľavicový radikál teší u salónnych revolucionárov v hlavných médiách, aj to, že samostatnou kandidatúrou by sa do parlamentu vôbec nemuseli dostať.

Kývli preto na Mélenchonovu ponuku, ale s výhradou, že v parlamente si každá strana zriadi svoj vlastný klub a podrží svoje odlišnosti mimo spoločného programu, ktorý sa sústredí na zvýšenie minimálnej mzdy, zníženie veku odchodu do dôchodku, zastropovanie cien základných produktov a služieb či zvýšenú ochranu zamestnancov v štátnej správe.

Nezhodnú sa na vzťahu k EÚ a USA, ktorý stavia euroskeptické a antiatlantické Mélenchonove hnutie s komunistami proti eurofederalistickým a voči USA menej vyhraneným socialistom so zelenými. Tiež ich rozdeľuje vzťah k náboženskej neutralite verejných inštitúcií, ktorú Mélenchon a zelení opúšťajú v snahe osloviť moslimských voličov, zatiaľ čo socialisti a komunisti váhajú. Mélenchon a komunisti majú tiež podstatne radikálnejšie predstavy o znárodňovaní a zasahovaní do ekonomiky ako socialisti so zelenými.

Konglomerát politických predstáv

Tento konglomerát politických predstáv a štýlov síce môže nejaký čas žiť z odporu voči Macronovi, ale bude rozkladaný zvnútra – programovými odlišnosťami aj autoritárskym a svárlivým Mélenchonom. Bude aj pod vonkajším tlakom. Macron svojím centristickým oportunizmom už v minulosti dokázal osloviť predstaviteľov zelenej politiky i socialistov, z ktorých sám vzišiel. Pokiaľ usúdi, že s časťou ľavicového bloku môže byť dohoda jednoduchšia ako s Republikánmi, Mélenchonova koalícia príde o jednotlivých poslancov, ako aj o celé kluby.

Keď Macron v parlamentnej kampani obmenil vládu, opäť ukázal, ako vie byť programovo aj personálne rozkročený. Aby prilákal progresivistov, zveril školstvo postkoloniálnemu akademikovi afrického pôvodu a na čelo vlády postavil ženu, lojálnu technokratku s väzbami na socialistov.

Vzhľadom na očakávané povolebné zmeny nie je vylúčené, že podobne ako Česi mali zimného kráľa, Francúzi budú onedlho hovoriť o jarnej premiérke. Aby si Macron poistil pravý stred, pretiahol Republikánom šéfa ich poslaneckého klubu a zveril mu ministerstvo pre sociálne veci a hendikepovaných. Republikáni chceli prebehlíka potrestať a v médiách sa hneď objavilo, že pred rokmi mal kohosi znásilniť. Ukázalo sa však, že ako hendikepovaný nebol niečoho takého schopný.

Macron síce opäť šikovne oslabil rivalov sprava aj zľava, ale ani on sám nezvíťazil. Vládu najskôr nestratí, ale bude sa mu vládnuť ťažšie ako doteraz, keď sa mohol oprieť o viac ako tristo poslancov. Ani s touto prevahou príliš nedokázal. Francúzi tento rok navyše dali najavo, že mu veľmi neveria. V prezidentskej voľbe porazil Le Penovú s oveľa tesnejším výsledkom ako pred piatimi rokmi a k parlamentným voľbám prišla sotva polovica voličov. V nasledujúcich rokoch iste z Paríža zaznie rad vzletných prejavov a odvážnych návrhov, nebude však nikoho, kto by ich mohol uskutočňovať.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.