In fuga salus ako paradox kresťanskej odvahy

Hovorí sa, že Lev X. vyslovil v prvý deň svojho pontifikátu slová: „Nechajte, aby sme si užívali pápežskú hodnosť, veď nám ju doprial sám Boh.“ Stodvadsať rokov predtým prijal jeden z jeho predchodcov zvolenie na Petrov stolec s úplne iným duchom. Ľahol si na zem, vnoril tvár do prachu, roztiahol ruky a plačlivým hlasom prosil, aby bola voľba opakovaná, keďže sa necítil byť hodným tak posvätného úradu. To však nie je všetko. V decembri roku 1294, päť mesiacov a deväť dní od nástupu do funkcie vyslovil pred kardinálmi a celým pápežským dvorom prekvapivé slová: „Vzdávam sa slobodne a spontánne pontifikátu a výslovne sa zriekam trónu, hodnosti, povinností a prestíže, ktoré z neho vyplývajú.“ Týmto pápežom bol Celestín V., vlastným menom Pietro Angelerio da Morrone.

Celestín vyslovil abdikačnú formulu vo veľkom salóne impozantného neapolského hradu Castel Nuovo. Mal osemdesiatpäť rokov. Už to, že pápež nebol v Ríme, ale býval a úradoval v sídle neapolského kráľa Karola II. Chromého, poukazuje na jednu z príčin tohto nevídaného rozhodnutia. Bol to totiž mocichtivý Karol II., ktorý sa úskokom postaral, aby bol novozvolený pápež prevezený z L’Aquily, kde bol korunovaný, do hlavného mesta kráľovstva. Bol to on, ktorý mu lišiacky vnútil niektorých spolupracovníkov lojálnych neapolskému kráľovstvu. Bol to on, ktorý chcel za každú cenu kontrolovať a ovplyvňovať Celestínove rozhodnutia. Pritom zneužíval fakt, že starý pápež mu bol zaviazaný za dlhodobú materiálnu podporu rozrastajúcej sa mníšskej komunity, ktorú založil.

Prípad zvolenia a abdikácie Pietra da Morrone je známou kapitolou cirkevných dejín, opätovne citovanou a rozoberanou po tom, ako v roku 2013 odstúpil Benedikt XVI. Vie sa, že po smrti pápeža Mikuláša IV. sa malé dvanásťčlenné kardinálske kolégium viac než dva roky nedokázalo zhodnúť na mene jeho nástupcu. Nepomohlo ani to, že dekan kolégia, kardinál Latino Malabranca Orsini, prekladal konkláve z jedného miesta na druhé so snahou odizolovať kolegov kardinálov od vplyvov prichádzajúcich z okolitého prostredia. Začal v Ríme, skončil v Perugii, ale aj tak bez výsledku. Kolégium bolo zablokované kvôli silnej rivalite kardinálov naviazaných na rodiny Orsini a Colonna, ale aj kvôli ich rozdeleniu na zástancov dominikánov a františkánov. Pritom počas bezvládia sa v pápežskom štáte a hlavne v Ríme situácia zhoršovala zo dňa na deň. Rástol počet vrážd a krádeží, násilie okliešťovalo čím ďalej, tým viac bežný chod života, ale kriminálnici neboli potrestaní.

Nervózni z čakania boli aj niektorí vladári, ktorí bez pápežovho dobrozdania nemohli vykonať niektoré rozhodnutia. Karol II. bol jedným z nich. Pietro da Morrone bol známy mnohým pre jeho asketický život a spiritualitu. Keďže nebol činný cirkevne-politicky, nemohol byť podozrievaný z nadržiavania iba jednej strane. Preto sa jeho voľba zdala byť dobrým riešením.

Celkom podrobne historici opísali aj vývoj situácie po abdikácii. Kardinálske kolégium konalo neuveriteľne rýchlo a iba jedenásť dní po odstúpení Celestína zvolilo za jeho nástupcu kardinála Benedikta Gaetaniho. Ten si vybral meno Bonifác VIII. Celestín mu ako prvý vyznal úctu a poslušnosť. Avšak potom, ako pochopil, že nový pápež mu nedovolí vrátiť sa do milovanej mníšskej komunity, aby tam dožil svoj život a že ho bude chcieť držať pod neustálou kontrolou, ušiel a schovával sa na rôznych miestach. Bonifác netoleroval Celestínovo rozhodnutie a v strachu, že láska jednoduchého veriaceho ľudu k obľúbenému predchodcovi by mohla vniesť pochybnosť ohľadom legitimity novej voľby, vydal rozkaz na jeho zatknutie. Celestína zadržali v máji roku 1295 neďaleko prímorskej osady Rodi Garganico, odkiaľ sa chcel pokúsiť preplaviť s hŕstkou svojich mníchov do Grécka.

Bonifác nechal zavrieť Celestína do veže hradu vo Fumone v oblasti Lazio, kde mu rezervovali malú vlhkú celu. Zomrel 19. mája 1296 po desiatich mesiacoch väzenia. Na začiatku Celestínovej agónie sa vraj udialo niečo neobyčajné: nad dverami cely sa zjavil a dlho sa tam vznášal žiariaci kríž. V priebehu procesu Celestínovej kanonizácie, ktorú nariadil Klement V. v roku 1313, to dosvedčili mnohí očití svedkovia, predovšetkým však Riccardo z Bellegry, slúžiaci väzňovi pri slávení bohoslužieb, Nicolo’ Verticello, neapolský kanonik, a dvaja rytieri, ktorí ho strážili vo dne v noci: Gregorio a Landolfo di Rinaldo zo Selva Molle, páni hradu neďaleko Frosinone.

Neznámou kapitolou nie je ani život Pietra da Morrone pred jeho zvolením. Vieme, že sa narodil v oblasti Molise okolo roku 1209, že rodičia boli roľníci a že sa od malička cítil byť priťahovaný duchovným povolaním. Je taktiež známe, že po krátkom pobyte v benediktínskom opátstve Santa Maria di Faifoli sa v roku 1239 rozhodol pre prísny pustovnícky život v jednej z jaskýň vrchu Morrone. Túto asketickú skúsenosť neskôr prerušil iba preto, aby sa v Ríme mohol pripraviť na prijatie kňazského svätenia. Keďže jeho asketický život bol magnetom pre mnohých, postupom času založil oratórium Ducha Svätého, známe ako Rád celestínov.

Vieme, že v roku 1273 predstúpil v Lyone pred pápeža Gregora X., aby zabránil zrušeniu svojho diela, čo sa mu aj podarilo. Pápež dokonca požiadal pustovníka, aby odslúžil svätú omšu za prítomnosti otcov Druhého lyonského koncilu. Vraj povedal: „Nikto iný z nás toho nie je hodnejší.“ Je taktiež známe, že po návrate z Lyonu do abruzzských hôr sa Pietro čoraz viacej izoloval pred vonkajším svetom. Venoval sa zveľaďovaniu a vedeniu svojich komunít, do ktorých prijímal všetkých tých, ktorí túžili po radikálnej duchovnej obnove.

Ale vráťme sa ešte k Celestínovým slovám: „Vzdávam sa slobodne a spontánne pontifikátu…“ Po jeho smrti sa historici, a nielen oni, začali sporiť o pravých dôvodoch jeho abdikácie. Všetkým bolo jasné, že jednou z príčin, prečo sa Celestín necítil byť v stave pokračovať v zastávaní svojho úradu, bol Karol II. Ale naozaj to bol ten pravý a jediný dôvod? Niektorí ho chceli vidieť v Celestínovej zbabelosti pred obrovskými problémami Cirkvi či v neschopnosti zaujať rozhodný postoj pred zložitou politickou a vnútrocirkevnou situáciou. Iní hovorili o jeho prílišnej intelektuálnej jednoduchosti, ktorá mu vraj bránila vo výkone tak náročnej funkcie. Zároveň jedni, ako aj druhí prízvukovali, že na rozdiel od svojich kardinálov nebol expertom v cirkevnej a svetskej politike a ani v politikárčení.

Existuje ale aj iná odpoveď, podľa môjho názoru oveľa presvedčivejšia a pravdivejšia. Odpoveď, ktorá dokáže vyjadriť oveľa presnejšie skutočné úmysly abdikujúceho pápeža. Ktorá? Možno ju nájsť na stránkach Celestínovho osobného a duchovného života, ale tiež v jeho duchovných spisoch. Ona nám pomáha pochopiť, že nevídané rozhodnutie nebolo ničím iným ako neuveriteľne silným verejným prejavom tej úprimnej snahy o hľadanie duchovného zmyslu života, ktorá ho vždy charakterizovala ako človeka, kresťana, kňaza a pustovníka. Snahy, ktorá sa konkretizovala v jeho asketickej spiritualite.

Jej stopy sú zreteľné v Celestínových spisoch, ktoré sú zozbierané a vydané v knihe Opuscola omnia S. Petri Caelestini. Na prvý pohľad by sa zdalo, že ide o klasické dielo stredovekej asketiky, venované témam, ako čnosti, neresti, sviatosti, Desatoro či cirkevné príkazy. A nielen to. Držiac v rukách Celestínove duchovné spisy mohol by ľahko vzniknúť dojem, že nie sú ničím originálne, keďže jednotlivé krátke duchovné traktáty sa zdajú byť iba mozaikou poskladanou z výrokov vybraných zo Svätého Písma, cirkevných otcov a mníšskej tradície.

Opak je však pravdou. Práve táto črta jeho duchovných spisov je veľavravná a smerodajná. A práve v nej vidieť niečo dôležité: úzku spätosť s jedným dielom, ktoré mladý Pietro mohol držať v rukách v období, keď žil v benediktínskom opátstve Santa Maria di Faifoli. Napísal ho pre svojich mníchov a priateľov svätý Bazil Veľký. Poznáme ho pod názvom Moralia. Aj v tomto diele je možno badať úmysel nechať zaznieť iba Sväté písmo a dať bokom vlastné úvahy, pohľady a vysvetľovania. Tie tam síce nechýbajú, ale je ich pramálo. Objavujú sa iba v úvode a závere.

Ale prečo sa Pietro nechal inšpirovať Bazilovým štýlom? Prečo ako duchovný autor išiel touto cestou? Núka sa viacero odpovedí: pretože bol askétom slova alebo preto, že sa podceňoval, keďže nemal také vzdelanie ako niektorí jeho súčasníci. Natíska sa ale aj iná odpoveď vychádzajúca z faktu, že v čase, v ktorom Pietro žil a písal, existovalo mnoho diel venovaných teologickým a duchovným témam a pribúdali stále nové. Bolo to obdobie, v ktorom sa reč o Bohu a o viere stala vedeckou disciplínou s apetítom chcieť priblížiť a racionálne zadefinovať aj veľké tajomstvá života s Bohom. Je pravdepodobné, že Pietro chcel reagovať na tento trend duchovného racionalizmu, aby poukázal na to, že Božie tajomstvá a tajomstvá viery neznesú veľa slov. Ak ich už treba použiť, nech sú to slová tých, ktorí Boha poznali vlastným životom, teda svätopisci a cirkevní otcovia. O to viac, ak sú predmetom pojednávania skutočnosti, ku ktorým sa človek môže priblížiť iba cez osobnú skúsenosť.

Pietro sa cez svoje spisy a svoj životný príbeh vyjavuje ako neochvejný zástanca askézy slova. Aj toho, ktoré mohol vysloviť cez pápežské buly, dekréty, listy a kázne. Pravdou je, že uprostred neutíchajúceho „hluku“ cirkevných a teologických rečí, konfrontácií a polemík sa mu zdalo múdrejším mlčať. Tento hluk tak či tak nedokázal zabrániť rinčaniu zbraní zapríčinenému niektorými európskymi kráľovstvami a talianskymi mestskými štátmi a ktoré priamo alebo nepriamo podnecovali viacerí Celestínovi predchodcovia na Petrovom stolci. Tento hluk, rozliehajúci sa v sálach a salónoch pápežskej kúrie, nemohol Celestín vnímať inak ako ozvenu „dupania kopýt“ blížiaceho sa Antikrista a jeho poslov. Nehovoriac o hluku hádok rozpútaných medzi novými žobravými rehoľami. Tí, ktorí mali ísť príkladom a viesť ľudí k spiritualite, hučali proti sebe s úmyslom brániť vlastné korporatívne záujmy. Nebolo to snáď dielo diabla?

Avšak ak sa Pietro vo svojich duchovných spisoch zachoval ako mlčiaci kopista, poslušne reprodukujúci slová Svätého písma a Otcov, a ak jeho abdikáciu možno interpretovať ako zrieknutie sa slova v prospech ticha vnútornej modlitby, muselo to prameniť aj iného dôvodu. Ten mu poskytol svätý, ktorý ho inšpiroval po celý život: Benedikt z Nursie. Aj keď Pietro odišiel po dvoch rokoch z benediktínskeho opátstva, dajúc prednosť tvrdej askéze pustovníckeho života, týmto rozhodnutím bol stál bližšie k svätému Benediktovi než tí, čo tam zostali a pokračovali v pohodlnom živote, ktorý nemohol uspokojiť človeka hľadajúceho silnú duchovnú skúsenosť.

Svojím odchodom od benediktínov sa Pietro zachoval do bodky tak, ako sa viackrát v živote zachoval sám svätý Benedikt. V momente, keď cítil, že začína strácať drahocenný čas a spomaľuje na ceste svätosti, alebo keď sa ocitol v situácii ohrozujúcej jeho duchovné nasmerovanie, dal sa na útek. A to hlavne pred zapáchajúcou duchovnou prázdnotou alebo zvrhlosťou duchovných osôb. Presne podľa rady starej múdrosti: in fuga salus, v úteku je spása. Nemalým podnetom k jej uskutočneniu boli preň Ježišove slová: „Ak vás na niektorom mieste neprijmú a nebudú chcieť vypočuť, odíďte odtiaľ. A straste si prach z nôh ako svedectvo pre nich“ (Mk 6, 11).

Počas svojho života Pietro ukázal, že berie vážne túto radu a že práve ona vyjadruje niečo podstatné z jeho životného kréda a spirituality. Preto na rozdiel od kardinálov a prelátov pápežskej kúrie mu neprišlo divné naplánovať útek spôsobom pápežskej abdikácie. Bol to prirodzený a slobodný akt jeho bdelého svedomia, odhadzujúceho akúkoľvek záťaž brániacu v napredovaní na ceste života s Bohom. Keďže nebolo možné zmeniť priestor a podmienky výkonu pápežskej moci ako nástroja posväcovania seba a druhých, musel prísť útek. Týmto rozhodnutím dal Celestín signál, ktorý bol určený svetu, ale v prvom rade Cirkvi.

Ale ak platí heslo in fuga salus, ktorým smerom treba utekať? Duchovný inštinkt či vnútorný hlas velil Pietrovi obrátiť zrak k jaskyniam vysoko v horách. Odchod z benediktínskeho opátstva Santa Maria di Faifoli ho vyniesol na vrch Morrone, do výšky 2 100 metrov nad morom. V tichej vysoko položenej jaskyni sa dokázal zaodieť do tajomstva večného Slova, ale keď sa postupom času aj v tejto výške začala okolo neho tvoriť komunita bratov, jeho snom bolo vystúpiť ešte vyššie a byť znovu sám. Napriek tomu, že ich mal všetkých rád a pomáhal im príkladom a radami.

A predsa svedectvá Pietrových súčasníkov, ako aj jeho vlastné spisy dosvedčujú, že vysokohorské pustovne, v ktorých sa uskutočňoval jeho ľudský a duchovný prerod, treba brať v prvom rade ako silný symbol. Predstavujú totiž a zahrňujú v sebe všetky tie „horské skúsenosti“, o ktorých hovorí Sväté písmo: od tých, ktoré zažil Abrahám a Mojžiš, až po tie zakúsené Ježišom a jeho učeníkmi na vrchu blahoslavenstiev, na vrchu Tábor, na vrchu Golgota či na vrchu Nanebovstúpenia.

Vysokohorská pustovňa bola pre Pietra symbolom výstupu na všetky starozákonné a novozákonné vrchy, na ktorých sa odohralo tajuplné stretnutie medzi Bohom a človekom. Pohľad na okolité vrchy a štíty mu symbolicky evokoval túto atmosféru a on ňou bol magnetizovaný. V ich prítomnosti cítil v sebe to, čo básnik a mystik Angelus Silesius vyjadril múdrymi slovami: „Je potrebné kontemplovať hĺbku výšky. Zaiste, Boh je priepastná hĺbka, ale komu sa On chce vyjaviť, ten musí vystúpiť vysoko na vrchol večných štítov.“ Pietro da Morrone to vyjadril krátkou vetou, ktorú vložil do jedného zo svojich duchovných spisov:

„Niektorí svätí, presvedčení, že v tomto živote nie je možné nájsť pokoj, sa rozhodnú žiť akoby vyzdvihnutí nad zemou a, zaháňajúc odhodlane od seba, smerom dolu, svetské túžby, pozdvihujú svoju dušu do nebeských výšin.“

Celestínova životná skúsenosť ponúka lekciu, ktorá nestráca na aktualite, a to ani na začiatku tretieho tisícročia. Všetkých nás, ktorí sme vnorení do nepretržitého a paralyzujúceho hluku spoločenských a politických situácií, debát a hádok, pozýva vystúpiť do duchovných sfér bytia. Pozýva naučiť sa byť vo svete a predsa nebyť zo sveta, žiť uprostred každodenného diania a zároveň obývať pustovňu pokoja a ticha, kde človeka zvykne obdariť svojou návštevou Boh.

Celestínova skúsenosť je zároveň potvrdením, že nie sme mimo rámca normálnosti, ak nostalgicky túžime po „duchovných oratóriách“, teda fyzických miestach s atmosférou duchovných jaskýň a pustovní. Pripomína, že hľadanie týchto miest vyžaduje odvahu a odvážne rozhodnutia. Odmenou je transformácia vnútorného pohľadu: človek je v nich uschopnený pozerať sa na seba, na druhých a na okolitý svet s novou nádejou.

Pretože vynesený do výšky Duchom dokáže už teraz vidieť a vnútorne objímať to, čo existuje zatiaľ len v náznakoch a o čom sa Ježiš vyjadril slovami: „Božie kráľovstvo je medzi vami“ (Lk 17,21).