Lekárka Visolajská: Polovica pediatrov zakrátko odíde do dôchodku. Kto bude liečiť deti?

Vy ste pediatrička a sama máte päť školopovinných detí. V akom zdravotnom stave vychádzajú naše deti z pandémie? Sú rovnaké ako predtým alebo si dodnes nesú nepoznané komplikácie nového druhu, fyziologické i duševné? 

Deti sú určite iné, vidím to aj v ambulancii. Sú v horšej zdravotnej kondícii, pozorujem väčší problém s nadváhou a minulý rok som častejšie posielala deti aj k psychiatrom. Ťažkosti boli dosť výrazné. Teraz sa to už zlepšilo, predsa len už od lockdownov ubehol nejaký čas a deti sa už vrátili do kolektívov. Úvod bol ale pomerne ťažký. Keď sa skončil lockdown a chlapci a dievčatá mali nastúpiť do škôl, zrazu sa vynorili rôzne psychosomatické ťažkosti, bolesti bruška a podobne.

Mali stres vrátiť sa?

Áno. Napríklad v tej skupine, v ktorej sa cez pandémiu rozvinula puberta. Najmä u dievčat sa vtedy veľmi zmení postava. Mali obavu kvôli svojim fyzickým zmenám, cez pandémiu mnohé aj pribrali.

Mnohé dôsledky tu máme objektívne kvôli nebezpečnému vírusu, ktorý si vybral svoju daň na všetkých vrstvách obyvateľstva. Je však možné, že si svoju daň vyžiadali aj opatrenia, ktoré azda neboli nutné, ale deti poškodili, napríklad opatrenia súvisiace s izoláciou?

Patrili sme medzi lídrov na svete, čo sa týka dĺžky zatvorenia škôl, a zároveň sme boli lídrami v počte úmrtí. Asi sme niečo neurobili dobre a zatvorenie škôl zjavne veľmi nepomohlo. Myslím si, že na začiatku to bolo správne rozhodnutie, minimálne do doby, kým očkovanie ešte nebolo široko dostupné. Akonáhle však boli rizikoví ľudia zaočkovaní, deti sa mali pustiť do škôl. Už nebol dôvod chrániť tých, ktorí sa nedali zaočkovať, keďže išlo o ich rozhodnutie.

Takže školy boli objektívne zatvorené dlhšie, než to bolo potrebné?

Školy sme otvorili neskoro. Už v prvej vlne, keď prichádzala jar a pandémia upadala, už vtedy mali byť otvorené. Zbytočne dlho sme ich nechali zatvorené aj v druhej vlne. A aj keď boli otvorené, deti chodievali príliš často do karantén. De facto boli naďalej zatvorené, lebo mali v triede povedzme jedného pozitívneho spolužiaka, a tak šla celá trieda na desať dní do karantény. A to sa, prirodzene, opakovalo. Myslím si, že sme to s ochranou zdravia detí naozaj preháňali. Ochranu ich fyzického zdravia sme preceňovali na úkor ich duševného zdravia, ktoré sme podceňovali.  

Niektoré opatrenia u nás pôsobili tak, akoby sa skôr nahrubo nahadzovali vidlami, než by sa hľadali citlivejšie riešenia. Obzvlášť to bolo vidieť v prípade „ochrany detí“. Neobetovali sme pandémii viac, ako bolo potrebné?

V prípade detí to tak určite bolo. Problém bol aj v rozhodovaní. O všetkých opatreniach rozhodovala veľmi úzka skupina ľudí v takzvanom epidkonzíliu. Boli veľmi neprístupní argumentom zvonka. Mnohé argumenty boli konštruktívne, napríklad zo združenia Veda pomáha, kde boli svetovo uznávaní odborníci, ako pán Klempa či pani Pastoreková. Máme aj výborných psychológov, ako je napríklad pani profesorka Madarasová Gecková či sociologička Jana Linbloom. Rozhodnutia nahrubo robila úzka skupina ľudí, ktorá nebola dostatočne kompetentná vo všetkých dôležitých oblastiach.  

V čom jej chýbala kompetencia?

Bolo v nej veľa epidemiológov, ale málo zástupcov iných odborností. Tím bol málo multidisciplinárny, nekomunikoval s inými odborníkmi a bolo to vidieť. 

Takže tam úradovalo klasicky epidemiologické zúžené videnie „zatvorme všetko“ a chýbala im širšia perspektíva?

Presne tak. V tíme podľa mňa veľmi chýbali dokonca aj ekonómovia. Ten problém nebol len epidemiologický alebo medicínsky, ale celospoločenský.

Dospelý človek sa s ranami osudu dokáže vysporiadať lepšie, no podľa psychológov deti a mládež ešte prirodzene nemajú vytvorené stratégie vyrovnávania sa s ťažkosťami. V tejto vekovej skupine došlo k nárastu samovrážd, k nebývalému prírastku psychických problémov a ťažkostí rôzneho druhu alebo k narušeniu sociálnych vzťahov s rovesníkmi. Mnohé deti prišli zavreté doma o časť prirodzeného detstva, nadväzovanie kamarátstiev v kľúčovom veku, tínedžeri majú depresie, vysokoškoláci prišli o polovicu štúdia a často aj o motiváciu. Aké dôsledky si z toho fenoménu ako spoločnosť ešte ponesieme?

Pozitívnou správou je, že deti zvládnu oveľa viac, ako si myslíme. Ich schopnosť adaptácie je pomerne veľká. Neplatí to ale u každého. Pandemické obdobie nenaučilo deti prirodzenej komunikácii, dorozumievajú sa viac cez siete. To dnes využívajú aj naďalej, keďže si na to zvykli, čo prináša ťažkosti. Mnohé povolania sú postavené na komunikácii s ľuďmi. Pri mládeži a deťoch je poznať, že majú strach z komunikácie, sú napätí a nevedia sa uvoľniť. Oni premeškali kľúčové obdobie, keď sa to človek prirodzene učí. Prehĺbil sa sklon k introvertnosti a individualizmu, ktorý u mnohých môže dlhšie pretrvávať. Naučia sa žiť takýmto spôsobom a nesú si to do celého života.

Na Slovensku počas pandémie kľúčová skupina ambulantných lekárov vekovej skupiny 60+ zatvárala ordinácie a išla do dôchodku. Prichádzame tak aj o ďalších pediatrov, ktorých je aj tak vážny nedostatok. Aký veľký je podľa vás pediatrov tento problém?

Je obrovský, približne polovica pediatrov má vyše 60 rokov. V našom nitrianskom okrese je polovica pediatrov dokonca nad 65 rokov. Nejde pritom len o to, že pomaly odchádzajú do dôchodku, ale aj o to, že práca staršieho lekára je iná ako mladšieho. Je menej flexibilný aj na nové možnosti diagnostiky a aj fyzicky zvládne menej, dokáže vyšetriť menej pacientov. Kvalita aj z dôvodu veku klesá.

Tento problém teda ešte nevybuchol len vďaka starším lekárom, ktorí zatiaľ pracujú?

Očakávame, že naplno prepukne po tom, ako táto generácia odíde do dôchodku. V tejto kritickej skupine je ich veľmi veľa.

Ešte z detstva si pamätám, a nebolo to zas až tak dávno, že pre mojich rodičov nikdy nebol problém zohnať pediatra pre štyri deti. Dokonca aj keď naša rodinná lekárka odišla neskôr do dôchodku, ľahko sme sa preorientovali na miestnej poliklinike o pár dverí ďalej. Ako vyzerá situácia dnes z hľadiska naplnenia prirodzeného dopytu?

Obec a mesto sú rozdelené podľa ulíc a každá z nich má svojho detského lekára. Keď nejaký pediater skončí, župa mi jednoducho pridá jeho ulice a ja ich musím prijať. Karty pacientov sa prerozdelia a systém zostane preťažený.

Starší lekári mali počas pandémie prirodzené obavy, ordinovali menej a niektorí rovno odišli do dôchodku a zavreli ambulancie. Týkalo sa to aj detských lekárov?

Mnoho detských lekárov skončilo a druhá časť prestala ordinovať fyzicky, odmietali vyšetrovať pacientov a posielali ich do nemocníc. Ja mám 42 rokov a chodila som pacientov vyšetrovať a počúvať na parkovisko, teda na čerstvý vzduch, alebo som celú zimu sedela pri otvorenom okne. Aj pri druhej, aj tretej vlne.

Mnohí ale neordinovali vôbec. Systém je pritom nastavený tak, že lekár, ktorý ordinuje menej, môže dokonca viac zarobiť. Ja sa snažím pacienta vyšetriť čo najviac a čo najmenej ich posielať k špecialistom. A zarábam výrazne menej ako kolegyňa, ktorá nevyšetruje, posiela do nemocníc a covidového dieťaťa sa ani nedotkne. Máme jednu kolegyňu, ktorá má vyše 70 rokov. Má tri veľké obvody, tri dediny a zarába vynikajúco. Výmenné lístky dávala od dverí. Pacientov lieči veľmi málo, ale z poisťovne je výborne ohodnotená, lepšie ako ostatní kolegovia.   

Môžete uviesť príklad, prečo zarobíte menej pri väčšej aktivite?

Napríklad ako pediatrička musím mať otoskop, ktorým sa svieti do ucha. Ak má dieťa zápal stredného ucha, vieme to ním odhaliť. Kúpila som si kvalitný digitálny otoskop, ale poisťovňa mi tie úkony nepreplatila. Pýtala som sa prečo, keď som do toho investovala a mám ho v povinnej výbave. Vraj tento úkon budú preplácať len krčiarovi. Takže oni ma vlastne stimulujú, aby som namiesto vyšetrenia poslala dieťa k inému odborníkovi, čo stojí poisťovňu viac. Robím to teda len z dobrej vôle a som na tom stratová.

Zdá sa, akoby na Slovensku nebola jediná odborná inštitúcia, ktorá by celé roky neupozorňovala na problém rapídneho nedostatku pediatrov. K čomu to viedlo?

V minulosti sa zaviedol rezidentský program. Je to dobrý nástroj, ktorý funguje v Európe aj v Česku. Lekár po škole vstúpi do tohto programu a za tri roky má garantované, že si urobí všetku potrebnú prax a zatestuje. Za normálnych okolností je to omnoho ťažšie, aby ste povedzme pri práci v nemocnici splnili všetky podmienky. V tomto programe je to garantované a platené zo štátneho rozpočtu.

Kde sa to u nás pokazilo?

Fungovalo to dovtedy, kým prišla pani ministerka Kalavská, ktorá vymyslela „zlepšovák“. Keďže mladé ženy chodia často na materskú, nepodarilo sa naplniť cieľ tohto programu, teda rýchlo získať množstvo obvodných lekárov. Na základe zásahu ministerky, ženy lekárky v tomto programe mohli ísť len na jednu materskú v trvaní dva roky. Odcitujem pani Kalavskú: „Žena lekárka sa musí rozhodnúť, či bude lekárkou alebo matkou.“ Máme kolegyňu, ktorá mala tretie dieťa a musela s ním zostať doma viac ako dva roky. V dôsledku zásahu pani Kalavskej táto matka lekárka musela vrátiť 13-tisíc eur. 

Čo sa stane s lekárkou, ktorá počas rezidentského programu viackrát otehotnie a nedajbože sa rozhodne ísť s bábätkom na plnohodnotnú materskú?

My sme sa vtedy zorganizovali ako päť mamičiek-pediatričiek, ktorým hrozila pokuta. Mne hrozila pokuta 5-tisíc eur, keď ma nútili prejsť z polovičného úväzku na plný, hoci som mala malé dieťa. Zavolala mi vtedy pani zo Slovenskej zdravotníckej univerzity, že od druhého dňa musím ísť na plný úväzok, inak musím platiť. Podporilo nás Lekárske odborové združenie a dali sme návrh, ako tento program zlepšiť, aby sa do neho vrátili základné práva žien, ktoré nám vyplývajú zo zákonov a z ústavy.

Čo sa dialo s vašimi návrhmi?

Naše pripomienky spracoval právnik Lekárskeho odborového zväzu Anton Chromík, ktorému za to patrí veľká vďaka, lebo jeho legislatívny návrh bol prijatý fakticky bez zmien. Sú tam síce pokuty, 5-tisíc eur za rok, ak lekárka po skončení programu nepracuje. Ale to sme prijali ako kompromisné riešenie. Faktom je, že štát do vzdelania toho lekára investoval, takže sme s takýmto kompromisom súhlasili. Ale aspoň tam už nie sú drakonické pokuty za materskú.  

Dnes už je teda koncept nastavený dobre?

Podarilo sa nám to opraviť, ale nedobrá povesť tohto programu medzi lekármi zostala. Máme však správu z Národného kontrolného úradu (NKÚ), ktorý vyhodnocoval rezidentské štúdium. Žiaľ, nepodarilo sa naplniť ciele, a to aj kvôli týmto ťažkostiam. Priemerný vek pediatrov sa oproti východiskovému stavu neznížil, naopak, naďalej rastie. Záujem o pediatriu sa posledných šesť rokov prepadol o 38 percent. NKÚ ministerstvu zdravotníctva vytýkal mnohé ďalšie veci v nastavení, kontrole a podpore lekárov. To všetko sa nezlepšilo, pričom ľudia na danom odbore ministerstva pracujú naďalej.

Takže napriek rezidentskému programu naďalej klesá počet a stúpa vek pediatrov?

Áno. Priemerný vek mierne stúpa a záujem o pediatriu, o všeobecné lekárstvo poklesol. Nedošlo teda k zvratu, ktorý sa očakával. Čakajú nás veľmi ťažké roky. Boli tam však aj ďalšie problémy.

Aké?

Najprv to pokazili tými materskými. Lenže zároveň sa tá novela menila „za chodu“. Ja som do toho štúdia vstúpila za daných podmienok, ale počas neho retroaktívne vyhlásili, že kto bude na materskej dlhšie ako dva roky, musí vracať mzdy. Akú dôveru k tomu máme mať? Ten zákon sa menil niekoľkokrát.

Keďže väčšina detských lekárov sú ženy, a tento program sa snažil motivovať mladých lekárov, autori programu predsa museli rátať s tým, že bude dochádzať k materským dovolenkám…

V tom programe sú takmer výlučne ženy a takmer všetky idú na materskú. Všetky sa snažili odkrútiť si materskú práve počas štúdia, pretože keď si neskôr založíte vlastnú ambulanciu, už nepôjde na žiadnu materskú, keďže v súkromnej ambulancii ju nemá kto zastúpiť. Moje kolegyne, ktoré už majú vlastnú ambulanciu, sa po materskej vracajú do roboty po šiestich týždňoch.

Ten program teda považujete za rozumný pokus o riešenie problému, ale zlyháva podľa vás práve na praktickej realizácii?

Áno, ale aj na neustálych zmenách a nedôvere k tomu programu, ktorá vznikla. Ja som na danom odbore ministerstva pracovala pol roka na dohodu a videla som tú nekompetentnosť. Sedia tam rôzne tety, ktoré nie sú lekárkami, ktoré vám o každom vašom nápade povedia, že sa to nedá. Nechcelo sa im so mnou ani baviť. A to sú ľudia, ktorí riadia nás lekárov.

Obvodnými lekármi sú väčšinou ženy. Čo to obnáša, keď si chce mladá žena založiť ambulanciu?

Keď sa chcete stať všeobecnou lekárkou pre deti a dorast, respektíve to platí aj pre lekárov pre dospelých, musíte sa stať súkromnou podnikateľkou. Musíte si otvoriť vlastnú ambulanciu a splniť všetky podmienky. Oni regulujú všetko, veľkosť priestorov, sieťky na oknách, umývadlá… Cena takejto ambulancie je okolo 40-tisíc eur. Mladá žena si ale v tomto čase spravidla čerstvo zakladá rodinu a rieši hypotéku na bývanie. K tomu si musí vziať pôžičku aj na ambulanciu.

Ak má mladá pediatrička ambulanciu, nemôže nastúpiť na materskú, len veľmi ťažko by si hľadala náhradu. Preto sa vracajú už po šiestich týždňoch do práce.

A čo je potom s tým dieťaťom? Ako ho kŕmia, keď je mama v práci?

Väčšinou si platia aupairky, ktoré sú s dieťaťom vo vedľajšej miestnosti a nosia ich mame na dojčenie.

Takže mladá lekárka musí mať vo svojej ambulancii ešte aj dojčenskú miestnosť pre dieťa?

Áno. Svoju prácu ale musí odrobiť, pretože to za ňu na ten čas materskej nik nevezme. Systém je príliš napnutý.

Banky vás nevyhodnocujú ako perspektívnych klientov?

Ale áno, keďže s manželom obaja pracujeme.

A z hľadiska podnikateľskej vízie? Banky majú vyhodnotené vlastné analýzy na rôzne sektory, napríklad aj zubárov či pediatrov…

Perspektívni ako pediatri sme, ale komu sa chce ešte viac zadlžiť preto, aby mal vôbec robotu? Je to veľmi nepríjemné. Je to aj istá záťaž pre rodinu, keby sa mi niečo stalo. Chýba nám na Slovensku systém ambulancií, v ktorom si po atestácii môže pediater prenajať ambulanciu od VÚC a hneď od druhého dňa pracovať s pacientmi. Ale u nás si musíme všetko sami od nuly vybavovať. Ale ja nechcem robiť podnikateľku, ktorá zakladá eseročku, ja chcem robiť lekárku. Chápem, že tým musí prejsť niekto, kto chce podnikať. Ale ja to rozhodnutie nemôžem urobiť slobodne, ja skrátka musím byť podnikateľ, inak nemôžem robiť svoje povolanie. A u nás sa ani obmena lekárov nedá regulovať práve preto, že ide o súkromné podnikanie.   

Dnes sú ale všetci súkromní lekári vlastne podnikatelia. Aké by sa ponúkalo dobré riešenie? Mali by sme sa vrátiť k nejakému centralizovanému modelu?

Myslím si, že to už teraz nie je možné. Riešením by mohla byť regulácia z VÚC. Keď príde mladá lekárka, ktorá si chce založiť ambulanciu, kraj ju pre ňu bude mať k dispozícii a pridelí jej ulice a obvody. Ale to by bolo tiež nepríjemné, lebo na druhej strane sa tiež spätia. Nedávno do nášho kraja prišla mladá lekárka, ktorá ale odišla, pretože v danej chvíli jej žiaden starší lekár nechcel prepustiť ambulanciu. Pretože to kraj nereguloval. Pri takejto príležitosti sa musia jednoducho vziať ulice iným lekárom a dať ju novej sile, ak má chuť začať pracovať.

Ak mnoho starších lekárov končí, nie je výhodnejšie od nich ambulancie odkúpiť?

Je to lepšie, najmä preto, že mi zostane sestrička, ktorá tých pacientov pozná dlhodobo. Voľakedy sa predávali celé obvody aj s pacientmi, platilo sa 70-tisíc eur za obvod. Lenže to je nelegálne. Ja môžem kúpiť maximálne priestory a vybavenie. Aj to odrádzalo lekárov.

Pediatri v tomto od štátu nedostanú pomoc?

Niektoré vyššie územné celky poskytujú dotáciu. Tiež som sa o to pokúsila, keďže ešte nemáme dosplácané bývanie, nerada by som si vzala ďalšiu pôžičku. Skúšala som to najprv na ministerstve.

Ako to dopadlo?

Informovala som sa na ministerstve zdravotníctva, keďže tieto informácie nie sú nikde zverejnené. Poslali mi zákon. Tak som si ho tri dni študovala, kým som to pochopila. Keď sa mi to podarilo, zistila som, že som automaticky diskvalifikovaná, lebo pracujem, respektíve musela by som pracovať maximálne na polovičný úväzok, aby som na dotáciu dosiahla. Ale ja som v rezidentskom programe, takže som musela pracovať na plný úväzok, kde som sa k tomu zaviazala.

Ak tomu správne rozumiem, tá dotácia sa dáva len nezamestnaným pediatrom?     

Áno, alebo tým, ktorí posledné tri roky pracovali na menej ako polovičný úväzok. 

Kde máte v Nitre ordináciu?

Pracujem na Zobori v ambulancii, ktorá je situovaná v rodinnom dome a patrí staršej lekárke, ktorá odchádza do dôchodku. Sme dohodnutí, že ambulanciu po nej prevezmem. Chcela by som sa ale sťahovať do väčších priestorov, keďže tuším, že mi v krátkom čase pribudne množstvo pacientov kvôli množstvu kolegýň, ktoré zakrátko odídu do dôchodku. Za posledné tri mesiace mi pribudlo okolo 140 pacientov. Na to ale potrebujem ďalšiu investíciu, ale dotáciu nedostanem, lebo som zamestnaná. Druhú dotáciu som žiadala od VÚC-ky.

Tam to tiež nedopadlo dobre?

Pani na VÚC-ke mi poslala stránku, kde sú vymenované podmienky, ktoré musím splniť. V prvej vete bolo napísané, že musím byť konateľ alebo spoločník eseróčky. Vybrala som si kolónku „spoločník“. Všetky ostatné podmienky som splnila, pripravila som si všetky potrebné doklady a množstvo papierov. Priniesla som to všetko pokope. Oni si to prezreli a povedali mi: „Prepáčte, my sme sa pomýlili, nemôžete byť spoločník, ale iba konateľ.“ A keďže výzva je o dva týždne, nestíhalo by sa to opraviť. Ešte ma upokojovali, že by som tú dotáciu aj tak nedostala, keďže v Nitre je vraj dostatok lekárov. Spýtala som sa ich, či im nevadí, že polovica z nich odíde o pár rokov do dôchodku a už mi ponúkali päť obvodov. Boli dosť prekvapení, akoby o tom nevedeli. 

Máme tu európsky Plán obnovy, kde by sa takéto náklady dali ľahko schovať. Už počas pandémie sa hovorilo, že kľúčová je aj podpora ambulantného sektora, ktorý počas koronakrízy tiež zlyhával, keďže do nemocníc sa dostávalo veľa pacientov práve kvôli tomu, že sa im predtým nedostalo pomoci na ambulantnej úrovni. Využili sme túto príležitosť?

Plán obnovy je z drvivej väčšiny zameraný na nemocnice, kam ide miliarda eur. Na podporu ambulancií má ísť len 11 miliónov eur. Ale to sú práve tie dotácie, na ktoré ja nedosiahnem. Aj v takom prípade mi ale poskytnú len 24-tisíc eur. Oni síce sľubujú, že to môže byť aj 60-tisíc, ale iba vtedy, ak nebudem mať dostatok pacientov. Ale ja budem mať dostatok pacientov už na druhý deň. Musím mať okrem atestácie a licencie aj povolenie od VÚC na prevádzku ambulancie, čiže ja som musela tie peniaze už predtým zainvestovať. Je v tom veľa bludov.

Kto to riadi na ministerstve?

Oskar Dvořák, ktorý kandidoval za koalíciu PS – SPOLU. On je generálny riaditeľ sekcie, ktorá vymyslela aj túto akože podporu ambulancií, momentálne je na materskej dovolenke. Na ministerstve s lekármi nekomunikujú, arogantne nás ignorujú a vysmejú nás. Pritom idú rušiť tisíce lôžok v nemocniciach s argumentom, že sa zlepší ambulantná starostlivosť. Tá sa má zlepšiť kvôli dotáciám, na ktoré ako lekári nedosiahneme. Nemôžeme ale rušiť lôžka, kým máme stále deformovaný ambulantný sektor, napríklad tým, že zlý a neordinujúci lekár je odmenený, a ten, kto reálne vyšetruje, je zaplatený menej. To by sme museli prenastaviť systémy financovania výkonov od poisťovní, aby sme boli tlačení do výkonov, a nie do financovania rozdávania výmenných lístkov k špecialistom.   

Sú vlastne vážne štrukturálne chyby v Pláne obnovy povedzme pri bleskurýchlom spamätaní sa ešte vôbec opraviteľné a riešiteľné?

Pri súčasnom personálnom vedení na ministerstva nie. Raz som pánovi riaditelovi Dvořákovi dohodla stretnutie so Sylviou Pekarčíkovou, šéfkou zdravotníckeho odboru na Žilinskom samosprávnom kraji. Je to odborníčka, ktorá dobre nastavila Žilinský kraj, podarilo sa jej prilákať veľa lekárov a sestier. Vytvorili a dobre nastavili systém dotácií, štipendií a rôznych motivácií. Žilinský kraj je v tomto skutočným lídrom. Dvořák stretnutie predčasne ukončil. Lebo on má vraj svoje dáta.

Očakávate, že sa pandémia ešte môže čoskoro vrátiť a všetko sa opäť rozbehne?

Určite sa to môže stať. Videli sme, že očkovanie funguje len proti ťažkému priebehu a proti hospitalizácii. Nevieme, aký variant príde a imunita po omikrone nie je veľmi silná a podľa všetkého je len krátkodobá. Takže to ešte môže dopadnúť všelijako. Určite by som sa nespoliehala na to, že sme za tým.

Váš kolega lekár Martin Kršák odporúčal, že omikronu by sme sa nemali príliš brániť prehnanými opatreniami, ale skôr to využiť na prirodzenú imunizáciu.

Myslím, že sme to všetci využili. (Úsmev.)

Ale nebude to mať podľa vás významný účinok?

Nevieme, čo príde. Ja som mala ťažký omikron a to bolo po dvoch očkovaniach. Potom som si urobila test na protilátky a nemala som žiadne. To bolo dva mesiace po chorobe. Nevravím, že nemám imunitu, ale očkovanie ma zrejme ochránilo naozaj len pred hospitalizáciou, prípadne úmrtím. Napokon, taký bol aj prísľub vakcín, v tomto zmysle sa aj naplnil. Ale dostávala som sa z toho dva a pol mesiaca a bolo to naozaj hrozné. Len som spala a kašľala.

Váš manžel [predseda Lekárskeho odborového zväzu Peter Visolajský, pozn. red.] teda v tom čase chodil do práce, dával rozhovory do médií, staral sa o päť detí a ešte aj o vás?

Áno, tak to bolo. (Úsmev.)

Čo hrozí deťom, ak nebudú mať pediatra?

V Banskobystrickom kraji nemá 10 percent obyvateľstva obvodného lekára, karty sú na VÚC-ke. Čo sa týka detí, existuje systém preventívnych prehliadok. Väčšinou sa to robí tak, že kraj danú ulicu jednoducho nanúti lekárom, takže pediatra mať dieťa bude. Problém je ale v dostupnosti. Tiež sa mi stáva, že nezvládnem vyšetriť v daný deň všetky deti, niekedy prídu aj o dva-tri dni. Aj ukrajinským deťom som musela dávať termíny.

Koľko máte ukrajinských detí?

Mám ich vyše sto. Prijímala som ich v rámci ľudskej pomoci. Platí sa za ne veľmi málo, je to viac-menej charitatívna činnosť. Štát prepláca neodkladnú zdravotnú starostlivosť, za jedno vyšetrenie dostanem 4 eurá a 60 centov. Problém je aj s jazykovou bariérou, musia prísť načas na vyšetrenie, keďže sa s nimi nedohodnem na diagnóze po telefóne. Pri dlhodobých ťažkostiach už ale poisťovne liečbu nechcú preplácať. Vtedy musím volať na ministerstvo, či ich môžem poslať k špecialistovi alebo na odbery, či to bude vôbec niekto preplácať.

A čo sa týka ich zdravia, sú na tom rovnako ako naše deti?

Sú menej zaočkované, anitivax nálady sú u nich silnejšie. Nebývajú ani dobre diagnostikované, keďže na Ukrajine nefunguje systém zdravotného poistenia. Ak povedzme havarujete, musíte si všetko zaplatiť sami. Podobne je to aj u lekára. Dokonca si vyberajú, aké lieky chcú, ale u nás to funguje inak. Ja im nepredpíšem to, čo si vypýtajú, ale to, čo považujem za správne podľa nejakých štandardov. Niekedy s nimi dochádza ku kolíznym situáciám, že sa nevieme dohodnúť. (Úsmev.) Musia sa nám prispôsobiť a tomu ich treba naučiť. U nás sa síce neplatí, ale musia rešpektovať naše štandardy.

Foto: Matúš Zajac