Adopcia bitcoinu a hľadanie záchranných člnov

My, ľudia z bohatých západných krajín, sa radi pokladáme za osvojiteľov nových technológií. Jazdíme v elektrických autách, používame najnovšie modely telefónov, nosíme na ušiach bezdrôtové slúchadlá. V jednej oblasti však budeme patriť medzi tie posledné, ktoré prejdú na nový trend. Ide o oblasť neštátnych peňazí, bitcoinu.

Peniaze plnia v spoločnosti dve základné funkcie – sprostredkovanie výmeny a uchovanie hodnoty. V západných krajinách fungovali štátne peniaze po dlhú dobu uspokojivo v oboch oblastiach. Máme možnosť pomerne rýchlych a lacných digitálnych platieb, môžeme platiť kartami, bankový systém je pomerne stabilný a tiež inflácia sa pomerne dlhé obdobie držala na nízkych hodnotách. Preto nehľadáme alternatívy.

V chudobných krajinách však peniaze nikdy dosť dobre nefungovali ani ako funkčný prostriedok výmeny (veľká časť obyvateľov chudobných krajín sveta nemá prístup k finančným službám), ani ako spoľahlivý uchovávateľ hodnoty (dvoj- až trojciferná inflácia je na globálnom juhu bežným javom).

Stratiť môžu málo, získať oveľa viac

V posledných rokoch, keď bitcoinový ekosystém dospel do pomerne funkčného štádia, môžeme pozorovať jeho rapídnu adopciu ľuďmi v chudobných krajinách. Mobilné bitcoinové peňaženky s takzvanými Lightning Network platbami umožňujú predtým nevídanú prepojenosť s celým svetom. A možnosť budovania drobných úspor v bitcoine poskytuje mnohým nádej, ktorú už predtým opustili.

Nedávna adopcia bitcoinu ako zákonného platidla v Salvádore a potom Stredoafrickej republike nie je náhodná: ide totiž o krajiny, ktoré nedisponujú vlastnou menou (Salvador používa americký dolár, africký štát používa CFA frank riadený z Francúzska), a tak nemajú príliš čo stratiť. Na druhej strane však môžu získať prístup k svetovému neutrálnemu peňažnému systému.

V adopcii technológií sa často skloňuje termín leapfrogging. Ide o fenomén, keď krajiny na nižšom technologickom stupni preskočia celú evolučnú fázu a rovno si adoptujú tú najnovšiu technológiu. Vo väčšine afrických krajín tak napríklad došlo k preskočeniu pevných telefónnych liniek a osobných počítačov a došlo k rapídnemu rozšíreniu chytrých mobilných telefónov. A naopak: v krajinách so značnými investíciami do starej infraštruktúry môže byť adopcia novej technológie pomalá. Zatiaľ čo v Českej a Slovenskej republike došlo v 90. rokoch k rýchlemu rozšíreniu bankomatov a platobných kariet, v Spojených štátoch bola adopcia oveľa pomalšia.

Aby už nebolo neskoro

V prípade bitcoinu však nejde až tak o technologickú infraštruktúru, ako skôr o zaužívané mentálne modely. Štátne peniaze prestávajú fungovať aj na Západe: sprísňovanie KYC/AML pravidiel (ochrana pred praním špinavých peňazí a financovaním terorizmu) a politizácia platobných nástrojov (napríklad mrazenie účtov v Kanade za podporu proticovidových protestov) narúšajú platobnú funkciu peňazí, zatiaľ čo rastúca inflácia likviduje funkciu úspor.

Väčšina ľudí považuje túto degradáciu peňazí za dočasný problém. Inflačného džina však bude len veľmi ťažké vrátiť späť do fľaše, ak vezmeme do úvahy rekordnú úroveň dlhu. A s vysokou infláciou môžeme očakávať obmedzenie kapitálových tokov – s upadajúcou funkciou uchovávateľa hodnoty padne aj funkcia prostriedku výmeny. Smrteľný kolotoč.

Bitcoin predstavuje záchranný čln pred zlyhaním štátnych peňazí. Do neho však vlezú iba tí s tušením, že sa loď potápa. Obyvateľov chudobných krajín sprevádza toto tušenie celý život a neštátne peniaze s trinásťročnou históriou pre nich začínajú byť očividným riešením. Obyvatelia západných krajín sa stále zaklínajú historicky ironickou mantrou, že „tu sa to stať nemôže“. Môže a pokiaľ sa to stane, bude na hľadanie záchranných člnov už neskoro.