Detská psychologička Šimčáková: Nuda je dôležitá. Mnoho detí sa mi sťažuje na preorganizovaný život

03_Simcakova_MZ Mária Tóthová Šimčáková. Foto: Matúš Zajac

V momente, keď dieťa pripojíme na internet, akoby sme dvere do jeho detskej izby otvorili celému svetu. Hocičo a hocikto môže tými dverami vojsť, hovorí detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková, s ktorou sme sa rozprávali o organizovaní voľného času detí.

Existuje minimálny alebo maximálny počet krúžkov, na ktoré by sme mali deti zapísať?

Musíme poznať vlastné deti a uvedomiť si, aký rozvoj im chceme dať. Škola nám vstupuje do celého denného programu. Mnohé školy však ponúkajú športové a jazykové krúžky. Je veľmi dobré, ak to „vieme uhrať v jednej budove“ a dieťa nemusí meniť priestory a môže mať každé popoludnie nejaký cielený krúžok.

Ak to majú zabezpečovať rodičia, musia si uvedomiť, že treba zladiť kompetencie rodiny a dvoch, troch detí. Som za to, aby deti mali krúžky, ale asi by ich nemalo byť viac ako jeden v rámci popoludnia. Mám deti, ktoré majú každé popoludnie niečo medzi dvoma krúžkami. Keby sme to zrátali aj so sobotou, ktorú môže tráviť vonku na ihrisku, má do týždňa aj desať takýchto aktivít. To je, samozrejme, dosť.

Dá sa to zvládnuť? Sú takéto vyťažené deti v poriadku?

Veľmi dynamické deti to zvládajú. Dokážu ísť trikrát týždenne na športový tréning a mať do toho hodiny nejakého hudobného nástroja a teórie. Záleží od toho, či to dieťa zvláda a má čas na svoju vlastnú nudu a pokoj a či si dokáže plniť školské povinnosti. Niektoré deti sa cítia vyťažené aj z dvoch krúžkov týždenne a majú toho dosť. Dnešným deťom najmä v mestách nie je dovolené bezprizorné trávenie času.

Je to správne?

Sme trochu iní rodičia. Chceme vedieť, kde a v akej spoločnosti sa dieťa pohybuje a v čím väčšej lokalite žije, tým viac dbáme o jeho bezpečnosť. Tým pádom sú rodičia hlavní logisti detského programu. Kedysi dostali deti v prvej triede kľúče od bytu. Dnes je problém dať ich dieťaťu v štvrtej triede.

Nehrozí oproti minulým generáciám degenerácia pri autonómnom rozhodovaní?

Myslím si, že to súvisí aj s tým, že sú oveľa menej samostatní než generácie pred nimi. Nie je to len tým, že im nedávame zodpovednosť. Veľmi strážime ich bezpečnosť a do mnohých situácií ich nepúšťame. Sú tri príčiny, prečo deťom nedávame samostatnosť: oveľa nebezpečnejšie prostredie, výchova a osobnosť detí. Ani staršie deti nie sú niekedy schopné prevziať zodpovednosť.

Z toho, čo hovoríte, však vyplýva, že je to umelo vytvorený problém. Deti nie sú samostatné pre spôsob, akým ich vychovávame.

Ide to ruka v ruke. Musíme im dávať samostatnosť, aby sme v nich vybudovali zodpovednosť. Mali by sme im dať kľúče od domu, aj ak ich trikrát stratia a budeme riskovať. Deti majú telefóny už od útleho
veku a neplatí, že by ich strácali desaťkrát do roka. Je to veľmi hodnotná vec, na ktorú si dávajú pozor.
V niektorých oblastiach vedia byť dnešné deti zodpovedné, ale iné veci zasa nechcú. V samostatnosti nám napríklad veľmi pomohli kolobežky, ktorými sa deti presúvajú na krúžky. Tréningy pre mladšie deti sú po piatej hodine, lebo sa očakáva, že ich dovezie rodič. Staršie deti však učíme ekológii a mávajú tréning okolo tretej, lebo sa očakáva, že tam prídu samé.

Vyrastá teda schopnejšia alebo menej schopná generácia?

Podľa mňa dávame deťom oveľa väčšie možnosti. Existuje služba, ktorá vám za pomoci psychológov a športových trénerov určí, na čo by sa vaše dieťa potenciálne hodilo. Už to nie je len o tom, čo si dieťa želá a aký má záujem. Deti dnes túžia hrať na nejaký hudobný nástroj a v staršom veku prídu na to, že je „machrovina“ zahrať pred niekým skladbu. Mám dievčatko, ktoré odmala chodí na tanec, spev a do divadla a dnes vyhráva celoslovenské kolá Hviezdoslavovho Kubína. U mnohých detí vychovávame cieľavedomosť a vôľu, že keď niečo začnú, musia dokončiť trebárs osem ročníkov ZUŠ. Podľa mňa je tiež v poriadku, ak si dieťa vyskúša každý rok niečo nové, lebo nevie nájsť to, čo ho baví. Niektoré deti sa nevedia nájsť a potrebujú hľadať.

Zrejme by však rodič nemal dovoliť, aby dieťa s krúžkom prestalo po štyroch vyučovacích hodinách.

To určite nie. Rodičia by mali deti vychovávať. Ak sme do niečoho vložili čas, prípadne dieťa predtým schválilo, že tam bude chodiť, aspoň jeden školský rok by tam malo zotrvať. Dá sa to urobiť tak, že zvolíme v lete trebárs tenisový tábor a ak je dieťa ochotné a schopné, môžeme ho na celý školský rok
zapísať na predmetný kurz. Vopred si tak overíme, či záujem vytrvá dlhšie ako pár dní.

Nie vždy musí dieťa baviť to, na čo má talent, a nie vždy má talent na to, čo ho baví. Ako zosúladiť tieto dve roviny?

Talent je určite dôležitý, ale bez vôle sa to podľa mňa vôbec nedá. Niektoré veci sa možno technicky nedajú naučiť tak dobre, ale ak dieťa skúša, metódou pokus-omyl sa to dokáže naučiť. Ak dieťa nemá
ochotu niekam chodiť a zlepšovať sa, môže byť super talentované, ale neskončí to dobre.

Mal by byť aspoň jeden z krúžkov športový?

Asi máme kategóriu detí, ktoré nemajú športové nadanie a ani šport nevyhľadávajú, hoci dnes sú v menšine. Mám taký názor, že kalokagatia – rozvoj duše i tela – má niečo do seba. Šport učí zodpovednosti, cieľavedomosti a rozvíja osobnosť.

Od akého veku začať s krúžkami?

Približne od 4. až 5. roku začínajú tréningy. Do troch rokov by dieťa nemalo byť bez rodiča a niektoré aktivity sa mu vtedy ešte aj tak nedaria. Navyše sa treba poradiť s lekárom, či je pre dieťa vhodná tá-ktorá športová aktivita.

Malo by sa dieťa aj nudiť?

Nuda je veľmi dôležitá, lebo počas nej vznikajú dobré nápady. Ak je dieťa naučené, že odmala má rodiča ako animátora, ktorý vyrába činnosti, môže sa stať, že dieťa sa nevie hrať samé. Ak potom dieťa ponecháme samo na seba a má si vymyslieť nejakú činnosť, môže vymyslieť niečo, čo by mu predtým nenapadlo.

Ako vytvoriť doma nudu?

Navodiť dieťa, aby si našlo samo niečo, čo ho bude baviť. Na druhej strane riskujeme, že si nájde niečo, čo budeme považovať za nevhodné alebo nebezpečné.

Čo hovoríte na radu, že treba určiť jeden deň v pracovnom týždni, keď si dieťa samé nastaví režim?

Pre mňa je dôležité vymedziť si, o akom dieťati hovoríme. Ak ide o malé dieťa, ktoré vezmeme von a na ihrisku ho necháme hrať sa podľa svojich predstáv alebo ho necháme doma s tým, nech sa hrá, prečo nie. Ak však povieme desaťročnému dieťaťu, nech si robí, čo chce, skončí to pri piatich hodinách na počítači alebo telefóne. A to zrejme nechceme. Ak starším deťom neobmedzíme nejaké činnosti, môžeme buď rozpútať ich fantáziu, alebo mu dať priestor na to, s čím nesúhlasíme. Je v poriadku stanoviť deň v týždni, počas ktorého by deti neboli organizované, nemali žiaden krúžok a nemuseli nič len prísť domov a robiť, čo chcú. Takto by mohli tráviť aj jeden deň víkendu. Mnoho detí, ktoré k nám chodia, sa sťažujú na preorganizovaný život. Ešte len vstanú a už presne vedia, čo budú robiť.

Rodičia takéto sťažnosti nepočúvajú?

Nie vždy. Majú pocit, že zážitky sú podstatné. Berú deti do hôr, na chatu, na víkend, k moru, ale dieťa
povie, že by bolo rado doma.

Máte problém s tým, že sa rodičia nenechajú presvedčiť?

Skôr nepočúvajú. Majú pocit, že oni to vedia lepšie než dieťa, ktoré im to signalizuje.

Predpokladám, že vy im to potom poviete.

Snaha by bola (úsmev).

Ako často sa stretávate s tým, že rodičia cez krúžky sledujú svoje nenaplnené ambície?

Často. Rodič má nejaké detské sny, ktoré sa nesplnili. Alebo bol rodič v niečom úspešný a má pocit, že aj jeho dieťa v tom bude vynikať a zažije to, čo on. Ak bol otec perfektný hokejista, bude chcieť, aby bol aj jeho syn hokejista. Ale aj ak som mal obmedzenia, pre ktoré som sa určitej aktivite nemohol venovať, budem inklinovať k tomu, aby to dosiahlo moje dieťa. Keď sa to stretne s talentom, je to fajn. Ak do toho však zainvestuje rodič aj dieťa a výsledok je slabý, v konečnom dôsledku sú sklamaní všetci.

Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu.

Štatistické odchýlky. Niekedy to vyjde a je to super, lebo rodič má vlastnú skúsenosť a vie dať dieťaťu
lepšie možnosti a upozorniť ho, ako sa vyhnúť chybám. Ak som však nebola baletkou a veľmi chcem,
aby moja dcéra bola, rodičovský tlak môže v tínedžerskom veku vybuchnúť do vzdoru, keď dieťa vzdá
niečo, na čo mohlo mať aj talent.

Je v poriadku, ak sa rodič stane pre dieťa akýmsi profesionálnym manažérom a celý týždeň ho rozváža po krúžkoch?

Rodič musí byť ochotný a schopný robiť pre deti veľa vecí. Je logista, ktorý musí všetko. Jedna šikovná mama je manažérom menšej firmy. Na druhej strane si myslím, že dnes chce každý rozvíjať kariéru, je pracovne zaťažený a žijeme rýchlu dobu. Je dôležité vytvárať pre dieťa podmienky, aby malo šance na rozvoj, ale neprehnať to. Ak sa rodič „obetuje“ domácemu prostrediu, v určitej chvíli to môže byť finančne aj časovo zaťažujúce pre celý rodinný systém. Dieťa ani rodič potom nemajú energiu fungovať. Nemalo by všetko stáť na jednom človeku. Niekedy pomáhajú starí rodičia, matky sa spájajú do rôznych blokov a
podobne.

Rodičia ku krúžkom veľakrát pristupujú s filozofiou, že ide o prevenciu pred neresťami. V dnešnej dobe sa pod tým často myslia technológie, sociálne siete a internet. Koľko času stráveného denne na internete je pre dieťa príliš?

Musíme to rozčleniť. Nemyslíme si, že deti nebudú v dnešnej modernej dobe využívať technológie. Sú technologicky zdatnejšie, lebo ich na to od mala pripravujeme a vyrastá generácia, ktorá si nevie predstaviť, že svet bez toho funguje. Aj my sme príkladom, že bez technológií to nejde – sú to naše
aparáty na prácu, povinnosti či obchodovanie. Príklad rodiča je silná vec.

Rozhodujúce sú v tomto smere vek detí a aktivity. Ak majú malé deti pustenú televíziu, ale popritom sa hrajú, je to úplne iný čas, aký trávi desaťročný chlapec, ktorý sa sústredí len na hraciu konzolu alebo počítačovú hru. Koľko času deťom na internete vyčlením, závisí aj od toho, aký vývoj má dieťa za sebou, aké technológie mu sprístupňujeme, ako vie s nimi narábať a čo na internete vlastne robí. Keď sa pýtame detí, tie tvrdia, že závislý je človek, ktorý je na internete trebárs desať hodín denne. V lete počas prázdnin sa skutočne dá na internete toľko hodín stráviť a je to maximum, ktoré by sme nemali naplniť. Na nervovú sústavu a vnímanie malých detí môže zas postačovať aj pol hodina až hodina online denne.

Často počúvame, že dôležitý je rodičovský dohľad. Koľko rodičov si však naozaj nainštaluje rodičovskú aplikáciu na ochranu detí na internete?

Pracujem v programe, ktorý sa venuje rodičom a deťom a ich ochrane pred technológiami. Keď sme v roku 2008 začali o tejto téme hovoriť, deti dostávali telefón v desiatich rokoch a vyššie a všetci sa čudovali, načo je potrebné riešiť ich ochranu. Dnes si už pomaly malé dieťa v kočíku pozerá fotky v smartfóne a z toho vyplýva zodpovednosť rodičov. Technológie sú všade, dávame ich do ruky malým deťom a nemôžeme tak urobiť bez toho, aby sme nad tým prevzali kontrolu. Do 15 rokov je za svoje dieťa plne zodpovedný rodič. Ako je možné, že si povie, že ho netrápi, čo dieťa na internete robí, čo tam sleduje a aktívne pridáva.

V momente, keď dieťa pripojíme na internet, akoby sme dvere do jeho detskej izby otvorili celému svetu. Hocičo a hocikto môže tými dverami vojsť. Som s tým v pohode, alebo ten obsah zhutním a dám mu do určitého veku len internet pre deti? Platí tiež takzvaná kontrola s dôverou – detí sa treba aktívne pýtať, čo na internete robia. Pre rodičov vzniklo viacero stránok, na ktorých si môžu nájsť informácie. Deti nás totiž často technologicky presiahli.

Generácia nad 30 rokov sa zameriava najmä na Facebook. Mladší ľudia sú však na sieťach, ako Instragram a TikTok, ktoré sú kvalitatívne iné. Sú aj nebezpečnejšie?

Americká spoločnosť na ochranu detí vydala zoznam 15 aplikácií, ktoré by nemali mať deti a jednoznačne sú tam skoro všetky z tých, ktoré používajú súčasné deti. Zo slovenských štatistík vyplýva, že 30 percent detí nielenže četuje s neznámymi, ale je ochotných sa s nimi stretnúť v osobnom živote. Film V sieti opisuje, ako sú deti tlačené do vecí, ktoré sú úplne nepredstaviteľné. Riešime záležitosti, keď tretiak donesie do školy porno – polovica detí to nechcela a druhá ani nevedela, na čo sa pozerá. Jedni budú mať z toho určite traumu a rodičia to potom musia riešiť. Deje sa tak, lebo niekto si nesplnil rodičovskú povinnosť a nemal kontrolu nad tým, čo jeho dieťa robí. Mladiství sú zvedaví, pôjdu vždy o krok ďalej, ako by sme chceli a dovolili.

V akom veku dať dieťaťu prvý smartfón, na ktorom vieme, čo sleduje?

Na začiatku môžu chcieť deti telefón len preto, že ho chcú, ale nič na ňom nerobia. Výrazne sa to otvára v predtínedžerskom veku okolo 10 až 12 rokov, keď dieťa aktívne používa internet, má nejaké skúsenosti a prvýkrát sa prihlasuje na sociálne siete s porušením vekových pravidiel, prípadne ho z nejakého dôvodu prihlási rodič. Obrovským problémom sú aj skupiny na WhatsAppe, ktoré vznikli, aby si deti posielali úlohy, ale ony si neposielajú úlohy. Tínedžer už to navyše vníma ako svoje súkromie, ale stále je to aj zodpovednosť rodiča, ten by mal mať prehľad o tom, čo jeho dieťa robí.

V akom veku má rodič prestať chodiť do komunikácie potomka?

Keby sme sa opýtali detí, dostaneme iný údaj, ale principiálne by mal rodič držať ochrannú ruku do 15 rokov, teda kým je za dieťa plne zodpovedný. Medzi 15. až 18. rokom je to pre rodiča pol na pol. Už nejde o dieťa, ale ani o dospelého. Dieťa nám už ťažšie dovolí vziať mu mobil a prezrieť si ho. Skôr by sme sa mali pýtať, či dieťa nemá nejaký problém a uistiť ho, že za nami môže prísť, ak ten problém má. Mnohé deti konfrontované s kybergroomingom či kyberšikanou nepožiadajú rodiča o pomoc, hoci by mohli.

Prečo?

Vedia, že to rodičov nahnevá a budú to považovať za zlyhanie. Často sa situáciu pokúšali riešiť, ale nevyšlo to, lebo v zmysle „aký požičaj, taký vráť“ bolo dieťa na vydierača nepríjemné a vulgárne a bojí sa odhaliť túto svoju stránku rodičovi. Dôvodov je veľa. Podstatné je, aby sa deti nenechali do nejakého problému vtiahnuť, neostali bezmocné bez ochoty ísť za rodičom. Možno sa to skončí nejakým trestom, ale aspoň sa vyrieši ich situácia.

Foto: Matúš Zajac

Mária Tóthová Šimčáková

je úspešná detská psychologička. Práci s deťmi sa venuje už viac ako 25 rokov. Pracuje s deťmi s rôznymi problémami, s celými rodinami, s učiteľmi a so školskými kolektívmi. Je členkou Rady pre reklamu ako odborníčka na problematiku reklamy so zameraním na deti. Je odbornou garantkou programu detinanete.sk v problematike digitálnej gramotnosti a zodpovedného prístupu detí aj rodičov k používaniu technológií. Napísala niekoľko kníh.


Ďalšie články