Litva by mala pri Kaliningrade rýchlo otočiť

Je neuveriteľné, s akou ľahkosťou mienkotvorný komentariát zľahčuje napätie medzi Litvou a Ruskom, ktoré sa stupňuje pre zastavené dodávky do Kaliningradu a sankcie EÚ na tieto dodávky.

Hrajú sa so slovíčkami. Vraj to nie je blokáda, ale sankcie, vraj ich autorom nie je Litva, ale EÚ. Akoby sa to Litvy takmer ani netýkalo.

Pritom je to presne naopak. Iste, je pravda, že ide o sankcie a tie sú opatrením celej EÚ. Ale je to úplne vedľajšie. Litva je predsa suverénnym členom EÚ a NATO, za opatrenia, ktoré sa schvália v Bruseli, nesie zodpovednosť. A to platí aj vtedy, keby ju k tomu niekto väčší a silnejší povzbudzoval. Alebo aj vtedy, keby si vágnejší jazyk z Bruselu či Washingtonu vysvetlili ako dôvod na tvrdý postoj k sankciám a zastavenie vlakov do Kaliningradu.

Na hranici toho sporu je Litva, ona zaplatí najväčšiu cenu, ak dôjde k najhoršiemu.

Najskôr k tým slovám. To zľahčovanie a neuvedomovanie si dôsledkov je neznesiteľné. Názory mladučkých analytikov urážajú verejnosť. Je úplne nepochopiteľné, ako chýba povedomie, že existujú isté typy sankcií, ktoré vedú priamo k vojne.

Veď si to len uvedomme, ide o rozšírenie vojny a včera v rozhlase RTVS tento spor akýsi analytik nazval ruskou hystériou. Aký význam majú pre verejnú debatu analytici, ktorí nerozumejú vojne a nepoznajú dejiny?

Zásadným problémom je dynamika tohto sporu do najbližších týždňov. Zatiaľ sa sankcie týkajú tovarov ako železo a luxusný tovar, začiatkom júla by sa mali začať týkať aj cementu, začiatkom augusta uhlia a tuhého paliva a neskôr aj ropy. A to je nebezpečná špirála.

Mladučkí analytici to nevedia, keďže sa to stalo pred tým, než sa narodili, ale keď počas druhej svetovej vojny došlo k podobným sankciám proti Japonsku (týkali sa ropy), viedlo to priamo k útoku na Pearl Harbor.

Američania tiež najskôr proti militaristickému Japonsku zaviedli sankcie, ktoré sa týkali kovov, stavebného a iného materiálu na vojenské účely. Ropu ale zo zoznamu vynechali, Roosevelt vedel, že ide o radikálny krok, po ktorom môže nasledovať jediná vec. Sankcie na ropu zaviedli až v júli 1941. K Pearl Harboru došlo 4 mesiace potom.

Bol to aspoň priamy spor medzi dvomi štátmi, ktoré vedeli, čo činia. Litva je však iný prípad. A tak ako pri konflikte s Čínou, aj teraz hrá rolu, ktorá jej neprináleží.  

Ak do tohto sporu rýchlo nevstúpi niekto s chladným rozumom a širším rozhľadom, budeme čeliť hrozbe reálnej vojny. Rusko nemôže nechať Kaliningrad bez dodávok esenciálnych tovarov, najmä energií nie ropy. Možnosti zásobovania po mori sú obmedzenejšie, Petrohrad je zamŕzajúci prístav. Litva teda na svojej hranici s Bieloruskom práve provokuje Rusko.

Pár vysvetľujúcich poznámok.

Prečo hovorím o Litve, a nie EÚ, o ktorej opatrenie predsa ide? Pretože EÚ je združením suverénnych štátov, ako sme stále uisťovaní, a pretože v čase skutočne veľkej krízy (naposledy migračná kríza 2015) je suverénom štát, nie nadnárodná organizácia.

Je síce pravda, že Litva aplikovala rozhodnutie EÚ, mala však pri jeho prijímaní právo žiadať ústupky, a v tomto prípade si ich musí vynútiť. Ak to neurobila, mala by sa o to pokúsiť teraz.

Dôvod je ten, že Rusko uznalo vstup Litvy do NATO a EÚ po tom, ako v rokoch 2002 – 2003 došlo k dohode medzi Ruskom a Litvou, že zásosobovaniu exklávy Kaliningrad nebude Litva nikdy brániť. Litva tým teda otvára podmienky, za akých Rusi akceptovali jej zmluvy so Západom.

Litva so zastavením zásobovania Kaliningradu riskuje dve veci naraz: že Rusi zaútočia proti nej, a tým aj proti NATO. Litva (nie Brusel) je preto v epicentre sporu.

Je fakt, že Litva sa správa lojálne k EÚ, o svojom postupe sa v Bruseli informovala, nechala si ho schváliť. V zásade to môže znamenať dve veci, buď že koná v konsenze a po súhlase Berlína a Washingtonu, alebo si vágnejší výrok vysvetlila ako podporu. Jedno aj druhé je možné. O tom druhom napovedajú niektoré kroky Komisie (viď tweet 6/6 hovorcu Komisie na konci vlákna).

Lenže, a to je tretia poznámka, je vysoko nezodpovedné, aby sa malé krajiny na hranici s Ruskom hrnuli do vojny namiesto veľkých štátov. Riskujú násobne viac.

V Litve, podobne ako v Estónku a Lotyšsku, vedia, že Pobaltie je v reálnej vojne s Ruskom ťažko obrániteľné. Nedávno o tom hovorila estónska premiérka Kaja Kallasová, ktorá si myslí, že by jej štát NATO v súčasnosti nedokázalo ubrániť. Jej výrok stojí za preklad: v prípade vojny s Ruskom by naša krajina „bola vymazaná z mapy, vrátane našich ľudí, nášho národa“, bola by to „kompletná deštrukcia našich krajín a kultúry“. Lotyšský prezident Egils Levits pritom nedávno v Sme hovoril presne opačne, že „nemôže vylúčiť“ ani zásah NATO na Ukrajine. Trochu nezodpovedná kombinácia výrokov.

Mimochodom, o tom, že ubrániť Pobaltie je problém (špeciálne Estónsko), pred pár rokmi dosť otvorene a skepticky hovoril Newt Gingrich, vtedy kandidát na prezidenta. Povedal, že si nie je istý, či by riskoval nukleárnu vojnu pre konflikt „na predmestí Petrohradu“. Estónska premiérka dnes hovorí, že obranné plány NATO počítajú s rýchlym dobytím Pobaltia a ich spätným oslobodzovaním o pol roka potom.

Vojensky ubrániť Pobaltie zjavne nie je jednoduchá vec, aj keď všetky tri štáty a tiež NATO ich obranu posilnili. A keby sa to aj podarilo, bolo by to pre Pobaltie za hroznú cenu. Premiérka Kallasová pochopila odkaz z Mariupolu.

Ako hovorí Graham Allison, ak bude Rusko čeliť existenčnej hrozbe, medzi ústupom a eskalovaním vojny si vyberie to druhé.

Litva by preto mala rýchlo zaradiť spiatočku. A nielen ona. Ak stále platí, že si Západ neželá priamu vojnu s Ruskom, dohoda na tom, aby tých sto vlakov mesačne z Bieloruska cez Litvu mohlo premávať, je toho hodná.

Inak môže hroziť presne to, čo sme videli pred 80 rokmi v Japonsku a na Hawaii. Mimochodom, japonský útok na Pearl Harbor mal názov operácia Z.