Predstierať, že povedieme vojnu a ľudí to nebude nič stáť, je jednoducho lož

V reakcii na vysokú infláciu vlády ďalej zvyšujú svoje výdavky, hoci práve táto politika infláciu vyvoláva. Vládne výdavky nevytvárajú reálne zdroje a v skutočnosti sú len prerozdelením. Politici by mali hovoriť nielen o tom, komu pridajú, ale aj o tom, komu uberú.

Rastúce ceny tovarov a služieb vyvolávajú v politikoch záchranárske inštinkty. Bohužiaľ sa zdá, že na všetky ekonomické problémy aplikujú len jeden univerzálny recept. Tým je rozdávať medzi ľudí viac peňazí. Táto politika bola pochybná už v dobe covidu. Dnes, v dobe vysokej a rastúcej inflácie, je zjavne škodlivá.

Stačí sa pozrieť do blízkeho okolia. Matovič chce dať peniaze rodinám s deťmi, český premiér Fiala sľúbil domácnostiam prispieť na elektrinu a plyn a Rakúsko rozdá peniaze rovno všetkým. A, samozrejme, všetci chcú podporiť Ukrajinu. Pri všetkom tom dávaní úplne chýba diskusia o tom, kde na to zobrať. Štát síce rozdeľuje peniaze, v konečnom dôsledku však ide o reálne zdroje. A tie sú obmedzené.

Prečerpané kreditky európskych vlád

Zdá sa, že kombinácia uvoľnenej monetárnej politiky a pandemickej krízy ako univerzálneho zdôvodnenia vytvorila u politikov nebezpečnú ilúziu. Ilúziu, že zdroje sú neobmedzené a v prípade potreby možno všetky problémy riešiť väčšími rozpočtovými výdavkami. Keď verejné príjmy nestačia, vždy si možno požičať.

Lenže pôžičky z bankového systému nie sú kryté úsporami reálnych zdrojov. Konečným výsledkom je viac peňazí v obehu, ktoré súťažia o existujúce tovary a služby. Ak nie sme schopní zvýšiť produkciu, jediným dôsledkom väčšieho množstva peňazí je inflácia. Vieme to už dlho, no mnohí akoby tomu stále nemohli uveriť.

Počas pandémie sa chvíľu mohlo zdať, že staré poučky neplatia. Množstvo peňazí rýchlo rástlo, ceny však nie. Akoby aj mohli, keď vlády rôznymi spôsobmi bránili ľuďom peniaze utrácať. Lenže tieto vynútené úspory sa skôr či neskôr museli do obehu dostať. A aj sa dostali.

Ďalšie peniaze v ekonomike teda rozhodne nepotrebujeme. Našťastie si to centrálne banky začínajú uvedomovať, hoci Európska centrálna banka pomalšie ako iné, a upravujú svoju menovú politiku. Vyššie úrokové sadzby znamenajú, že vlády si budú požičiavať drahšie, a teda menej.

Ilúzia o tom, že všetky problémy možno vyriešiť ďalším rozdávaním peňazí, sa skončí, až dôjdu peniaze. Párty môže pokračovať, len pokiaľ má kto platiť, hoci aj na dlh. Blížime sa k bodu, keď jednotlivé vlády narazia na limit a pomyselnou kreditkou už nezaplatia. Niektoré sú možno už dnes na hrane.

Rozdeľujeme menší koláč

Peniaze sú nepochybne užitočné, niekedy však realitu zahmlievajú. Rastúce ceny energií nie sú len problémom väčšieho množstva peňazí v obehu, ale aj menšieho množstva reálnych zdrojov. Ak sa vzdávame lacných energetických surovín z Ruska (ropy a plynu), ako aj z domácej produkcie (jadrových a uhoľných elektrární), znamená to, že buď musíme spotrebovávať energie menej, alebo musíme spotrebovať menej niečoho iného, čo za drahšiu energiu vymeníme. Zadarmo nám nikto nič nedá.

Politici sa dnes v mnohých štátoch usilujú zmierniť dopady rastúcich cien energií. Skúšajú rôzne metódy – cenové regulácie, dotácie či priame stanovovanie cien u zoštátnených výrobcov. Spoločným menovateľom týchto opatrení je faktické zníženie cien pre spotrebiteľov, a teda signál, že svoju spotrebu nemusia obmedzovať alebo aspoň nie až tak veľmi. Otázka znie, ak nemajú byť energie drahšie a nemáme ich spotrebovávať menej, čo má byť drahšie a v čom sa máme obmedziť.

Selektívna podpora jednotlivých skupín obyvateľstva, akú vidíme na Slovensku, je o trochu transparentnejšia. Keďže viac peňazí zvýši ceny pre všetkých a štátny príspevok kompenzuje vyššie výdaje len niektorým, aspoň sčasti je zrejmé, od koho ku komu sa prerozdeľuje. Stále však len sčasti, keďže neočakávaná inflácia prerozdeľuje aj inde – od sporiteľov k dlžníkom, od zamestnancov k zamestnávateľom, všeobecne od tých, ktorí peniaze dostávajú, k tým, ktorí ich platia.

Štát svojou výdavkovou politikou žiadne nové zdroje nevytvára. Všetko, čo robí, je nakoniec len prerozdeľovaním, či už medzi rôznymi ľuďmi, alebo medzi súčasnou a budúcou spotrebou. Ak sa koláč zmenší, nie je možné, aby každý dostal rovnaký kúsok ako predtým.

Ak sa niekomu pridá, bolo by fér povedať, komu sa uberie. Ak politici tvrdia, že spotrebu energií obmedzovať nebudeme, bolo by fér povedať, spotrebu čoho obmedzíme. Ak chcú štáty Západu viesť vojnu, mali by priznať, že to má svoje náklady. Pokiaľ budeme žiť vo svete obmedzených zdrojov, platí ona stará voľba – zbrane alebo maslo.

Predstierať, že povedieme vojnu a ľudí to nebude nič stáť, to je jednoducho lož. Každá politická voľba má svoje náklady. Čo tak vyložiť karty na stôl a prestať sa tváriť, že všetko všetkým dorovnáme?