7 dní v kocke: Liberáli nechcú len pád Matoviča. Chcú prevrat

281335208_560176729005716_425612441974342789_n Foto: predseda vlády SR Eduard Heger/FB

V rubrike 7 dní v kocke bude Dag Daniš pravidelne komentovať štyri hlavné témy týždňa.

1. Ťah Hegerom

Trhanie koaličnej dohody, ktoré predvádza Sulík, vyzerá na prvý pohľad ako osobný spor. Riešiť sa (vraj) dá odchodom Matoviča z vlády. Zdanie však klame. Sulíkova hra je vyššia.

A frontová línia je v skutočnosti širšia, ako vyzerá. Na jednej strane stoja Obyčajní a ich spojenec Sme rodina. Dve strany s konzervatívnym zázemím, s ktorými sa pred voľbami 2020 veľmi nerátalo. Jadrom novej vlády mali byť predsa progresívci s Kiskom.

Na druhej strane konfliktu nestojí len Sulík a SaS. Ak by to tak bolo, nesledovali by sme koaličnú drámu, ale len ďalšie dejstvo neškodnej komédie. Sulíkova aliancia proti Matovičovi je však podstane silnejšia. Podporuje ju tím prezidentky Čaputovej. Podporujú ju poslanci, ktorí začínali v Kiskovej strane. A podporujú ju progresívne médiá a aktivisti (a ich atlantickí patróni).

Prvýkrát táto skupina udrela na Matoviča v marci 2021. Vtedy, keď sa premiér opovážil rokovať s Rusmi o ich vakcíne. Američania dvihli obočie (o našu bezpečnosť sa predsa mali starať ich biotechnológie, nie ruské). Prezidentka Čaputová vyzvala na koniec vlády. Kolíková demonštratívne položila funkciu. Sulík – spoločne s pobúrenými médiami – žiadal výmenu vlády.

Uspeli. Premiér Matovič aj minister Krajčí museli skončiť. Novým ministrom zdravotníctva sa stal generál Lengvarský (úlohy si plnil vzorne). A novým premiérom začiatočník Heger…

Druhý úder prišiel v júni 2022, keď sa minister Matovič opovážil presadiť miliardovú podporu rodín s hlasmi kotlebovcov. Opäť tým prekročil červenú čiaru. A opäť prídu fatálne následky.

Cieľom pritom nie je len odchod Matoviča z ministerstva financií. To by predsa koaličné problémy nijako neriešilo. Skutočným – hoci nepomenovaným – cieľom je pritlačiť na prevrat priamo vo vedení Obyčajných. A preformátovať pomery síl v koalícii.

Na šachovnici sledujeme niečo ako ťah Hegerom (nie ťah Hegera). Premiér je pod tlakom, aby odstavil Matoviča. A aby sa pokúsil presadiť ako hlavná postava Obyčajných. Ťažisko moci by sa malo presúvať od vyhnanca Matoviča bližšie k úradu premiéra.

Sulík to povedal pomerne jasne: od premiéra Hegera očakáva prípravu novej koaličnej dohody (hoci je to celkom mimo právomocí predsedu vlády; koaličné dohody sú záležitosťou strán a ich lídrov). A očakáva od neho odstránenie Matoviča – inak SaS končí v koalícii.

Vystihli to aj v denníku Sme: „Buď si nechá Matoviča, alebo SaS. Heger má celé leto o čom premýšľať.”

Heger má nôž na krku.

Z pohľadu Sulíka, Kolíkovej, Čaputovej či médií je to pekný pokus: Heger by mal využiť situáciu, pripútať k sebe poslancov OĽaNO, presadiť sa ako líder koalície. A odzbrojený Matovič by mal sedieť v kúte.

Foto: predseda vlády SR Eduard Heger/FB

Tento smelý plán má však dve chyby.

Prvá: je nereálny. Matovič má poslanecký klub OĽaNO pevne vo svojich rukách. A tým má v rukách aj svoju budúcnosť ako líder strany. Šanca, že Heger by mohol jadro poslancov Obyčajných pripútať k sebe (pomaly alebo konfliktom s Matovičom), je nulová.

Z Hegera nebude politický alfa samec. Tým padá aj Sulíkov sen o nových pomeroch v koalícii. Matoviča ako lídra Obyčajných – a dominantného koaličného partnera – sa prekresľovaním koaličnej dohody nezbaví.

Druhá chyba: akékoľvek pokusy o prevrat v strane, ktorá vyhrala voľby, vždy zaváňajú podvodom. Volebným podvodom. Platí to aj pri výhrade (oprávnenej), že Matovič hrubo zlyháva a správa sa chaoticky a celkom neprijateľne. V takom prípade by mala vládna zostava padnúť. A nastúpiť nová. Optimálne po predčasných voľbách.

Pokusy používať žetóny víťaza volieb, no bez víťaza volieb, sú čistá politická alchýmia. Obchádzanie prírodných aj spoločenských zákonov.

2. Pat

Robiť prognózy sa pri súčasnej koalícii veľmi nevypláca.

So slušnou dávkou istoty sa dá predpovedať len to, že Sulíkov plán sa do konca leta nemôže podariť. Nie, Sulík nechce odísť z koalície (ako to poniektorí nesprávne pochopili). Sulík chce vládnuť s Hegerom bez Matoviča. A to nepôjde.

Koalícia uviazla na mŕtvom bode. Matovič ráta poslancov a uvažuje buď o dočasnej menšinovej vláde, alebo o nových voľbách. Heger sa nehýbe. Sulík hrá vabank s Hegerovými kartami, ktoré neexistujú. Kollár má všetkého plné zuby a obzerá sa po nových partneroch. Remišová je trochu stratená (ale to bola vždy).

Ak sa nestane nič mimoriadne (ďalšia pandémia, ďalšia vojna) a ak Matovič nevyfučí, na jeseň by malo byť na stole rozhodovanie o predčasných voľbách.

Námietky, že tie by vyniesli k moci Pellegriniho s Ficom, už dnes veľmi neobstoja. Ak by koalícia pokračovala ďalej v tomto žalostnom stave, predpoklady o nových víťazoch volieb by sa nijako nezmenili.

Navyše, s predpokladmi to netreba preháňať. Pred voľbami 2020 sa do vlády rozcvičovali Truban, Beblavý a Kiska. S tým, že sa oprú o krotké poslušné KDH. Po voľbách sa všetci z nich v tichosti rozišli do svojich domovov.

V konečnom dôsledku je aj tak dilema veľmi jednoduchá. Ak vláda funguje dobre a vo verejnom záujme, otázka predčasných volieb je bezpredmetná. A ak funguje zle a naráža na masívny odpor verejnosti, voľby by sme mali vnímať ako vyslobodenie. Nie ako hrozbu pre novú odrodu „našich ľudí“.

Najskôr dostala šancu Matovičova vláda. Premrhala ju. Potom prišiel plán B s Hegerovou vládou. Nevychádza to. Po dvoch rokoch kríz a chaotického „rozhodovania“ je zrazu Slovensko ekonomicky slabšie než Rumunsko (podľa parity kúpnej sily).

Toto si už žiada väčšie zmeny ako rozsadenie Matoviča so Sulíkom.

Foto: Jakub Kotian a Jaroslav Novák/TASR

3. „Nová“ doktrína NATO

Minulý týždeň sa skončil samit NATO, na ktorom padli vážne rozhodnutia. Ukončila sa tradičná vojenská neutralita dvoch štátov: Švédska a Fínska. Tak ako vymierajú pacifisti, tak vymierajú aj neutrálne štáty. Podľa starého známeho hesla jastrabov a vojnových štváčov: kto nejde s nami, ten ide proti nám.

Lídri Aliancie označili po novom Rusko za hrozbu, Čínu za výzvu. Aliancia chce k sebe pevnejšie priviazať ďalších spojencov Spojených štátov: Japonsko, Južnú Kóreu, Austráliu a Nový Zéland. Deklaruje plán (zatiaľ viac na papieri ako reálne) posilniť sily rýchlej reakcie vo východnej Európe na 300-tisíc vojakov.

A predovšetkým: NATO odkazuje, že konflikt na Ukrajine treba vyriešiť silou. Štáty NATO rozšíria vyzbrojovanie Ukrajiny o raketové systémy. Británia a Spojené štáty rozbiehajú program výcviku ukrajinských vojakov. Výcvikové tábory sú v Británii, ďalšie by mali byť v krajinách východnej Európy. Je možné, že Američania do výcviku ukrajinských síl zapoja aj Slovensko, kde majú zmluvne zabezpečené vojenské priestory pri Malackách a v Sliači.

Vľavo: generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg s prezidentom USA Josephom Bidenom. Vpravo: Stoltenberg na samite v Madride s admirálom Robom Bauerom, ktorý stojí na čele NATO Military Committee. Foto: Biden/FB a NATO/flickr.com

Na odhodlaní Západu riešiť ukrajinský konflikt silou je zarážajúce, že celkom chýba definícia cieľov pre ukrajinský štát. Vojenskí experti vrátane západných sa zhodujú, že vytlačenie ruskej armády z Donecka, Luhanska a Krymu je nereálne.

Hlavným zámerom NATO je zrejme spôsobovať Rusku straty – západnými zbraňami a ukrajinskými rukami. Bez ohľadu na počet obetí a vyčerpávanie Európy.

Pokiaľ ide o rozhodnutie západných štátov riešiť ukrajinský problém silou, nie je to vlastne nič nové. Rozhodlo sa o tom už v roku 2014. Po vzbure východoukrajinských regiónov proti Kyjevu, v ktorých žili a žijú miliónové ruské menšiny, stála ukrajinská vláda pred otázkou, či má problém riešiť politicky (separatisti žiadali model konfederácie či federácie). Alebo vojensky.

V apríli 2014 – po tom, čo ozbrojení separatisti obsadili úrady – navštívil Kyjev riaditeľ CIA John Brennan. Krátko nato ukrajinská vláda naplno rozbehla „protiteroristickú operáciu“ (ATO). Teda nasadenie armády proti separatistom z východných oblastí Ukrajiny. Tisíce ukrajinských občanov zomreli v bojoch. Konflikt priniesol viac ako milión ukrajinských utečencov. Z východnej Ukrajiny ušli do Ruska.

O vojenskej operácii ukrajinskej vlády proti vlastným obyvateľom a o rozsahu humanitárnej krízy západné médiá informovali len okrajovo. Súbežne s tým štáty NATO potichu vyzbrojovali a trénovali ukrajinskú armádu. Tento hybridný stav trval osem rokov.

Po februári 2022, teda po ruskej invázii, štáty NATO stiahli z Ukrajiny svojich vojenských inštruktorov. A opustených Ukrajincov vyzvali na hrdinský boj proti „hrozbe pre svet”.

Samit NATO na tejto dvojtvárnej politike Západu voči Ukrajine veľa nezmenil. Len potvrdil staré rozhodnutia z apríla 2014.

Slovenská a maďarská delegácia v Madride. Foto: NATO/flickr.com

4. Bitka o kravy

Prehľad zakončíme témou z kategórie bizarných. V Holandsku už niekoľko dní zúria protesty farmárov. V zrážkach nahnevaných demonštrantov (ktorí traktormi blokujú dopravu) a polície dokonca zazneli varovné výstrely. Sociálne siete sú zaplavené scénami tvrdých zákrokov polície proti farmárom. Dôvodom rozsiahlych nepokojov je zelená politika holandskej vlády – v rámci boja s emisiami chce zlikvidovať tretinu hovädzieho dobytka.

Vláda tvrdí, že kravy produkujú plyny, čo vedie ku klimatickým zmenám, otepľovaniu a dvíhaniu hladiny oceánu (ktorý by mohol zhltnúť veľkú časť Holandska). Farmári sa majú rekvalifikovať.

Väčšina z nich to odmieta a avizuje, že bude bojovať za prežitie svojich fariem. Ich hnev je pochopiteľný. Opatrenia na znižovanie uhlíkovej stopy sú ekonomicky aj sociálne drastické. A ich výsledky pre zastavenie globálnych klimatických zmien sú silne otázne.

Napokon, pod uhlíkovú stopu sa najviac podpisujú doprava, priemysel, zbrojenie a konzumný štýl západnej spoločnosti vo veľkomestách. Nie miestne farmy a zvieratá.

Likvidácia vidieka, farmárov a ich zvierat môže byť „zelenou politikou“ akurát tak v prehriatych hlavách európskych socialistov.


Ďalšie články