Jedovitý syčiaci fľusanec: Preteky vrakov na pozadí elektromobilného šialenstva

Cestou z Oravy do Bratislavy sme v utorok stretli automobilovú výpravu Carbage run (vo voľnom preklade Závod šrotov). Približne tisícka áut z Dánska, podľa pravidiel staršia ako 15 rokov a zároveň lacnejšia ako 500 eur prechádza počas piatich dní trasu dlhú približne 3-tisíc kilometrov.

Autoparku pretekov „vrakov“ vládli jednoznačne 90. roky, a to najmä hranaté kombíčka od Volva, ktorých bola odhadom polovica. Menej už bolo vidieť prémiové nemecké hltače kilometrov od BMW, Audi a Mercedesu, občas sa mihol Volkswagen, Škoda, Toyota, Opel, Renault či Ford.

Väčšina týchto značiek pod politickým tlakom vyhlasuje prechod k elektromobilite, Audi dokonca avizuje, že už čoskoro si od neho budete môcť kúpiť iba čisto elektrické auto. Švédske Volvo, autor mnohých zjavne nezničiteľných motorizácií, podobne.

Symptomatické pre politicko-ideologické vyhlásenia automobiliek je, že totálne ignorujú ruku trhu. Zaznávané nafťáky – v skutočnosti o nič „špinavšie“ ako elektromobily – sú v kurze aj napriek takmer dvojnásobným cenám nafty a cena odskúšaných „jazdeniek“ vyskočila o štvrtinu.

„Takto nejak bude vyzerať o pár rokov autopark smerujúci z Bratislavy na východ,“ pomyslel som si pri pohľade na kolónu 20- až 40-ročných vyslúžilých áut v kontexte zákazu výroby spaľovacích motorov od roku 2035. Buď takto, na starostlivo ošetrovaných veteránoch na kubánsky spôsob, alebo – nijako.

Cesta novým dostupnejším elektromobilom nabitým na 80 percent kamkoľvek cez 200 kilometrov sa totiž podľa testov javí ako poriadne dobrodružstvo, pričom bez precízneho plánovania sa môže skončiť ešte oveľa skôr. Bez šťavy v odstavnom pruhu.

Dojazdy elektroproduktov rôznych značiek sú totiž pri väčších teplotných výkyvoch oproti deklarovanej porcii pokojne aj polovičné, požiare elektromobilov desivé a bežnými postupmi neuhasiteľné, infraštruktúra nabíjacích staníc mizerná, zásoby vzácnych kovov pre batérie zúfalo nedostatočné, nehovoriac o (ne)pripravenosti automobiliek vyrobiť aspoň nutné množstvo elektromobilov. Kríza s čipmi pre automobilový priemysel sa dnes rieši napríklad skupovaním lepších práčiek a použitím ich čipov do áut… vitajte v 21. storočí.

Zákaz spaľovacích motorov a jeho nahradenie elektromobilmi stojacimi násobky cien a so štvrtinovým dojazdom v mene zelenej ideológie a strachu z klimatických zmien, to je čistý výsmech zdravému rozumu. Ten velí skôr sa zmenám prispôsobiť, pretože boj proti prírode sa vyhrať nedá, to zistili už dinosaury. 

Pre stovky malých timmermansov v europarlamente mám preto dobrú radu: Niektoré veci je lepšie nechať na skutočné potreby ľudí. Naozaj. História nás učí, že takéto pokusy nemajú dlhé trvanie. 

A ak už vážne nemáte do čoho strkať svoje ctené poslanecké nosy, začnite, čo ja viem, s loďami. Prebudovanie desiatok najväčších tankerov, ktoré znečisťujú ovzdušie rovnako ako všetky autá na svete na batérie, sčasti vyrieši problém a motoristov nechajte na pokoji. Alebo lietadlá. Ak je parádny nápad elektromobil, je rovnako dobrý nápad aj napratať batérie do tryskáčov. Prípadne skákať nahý do kaktusov. A návrh zdaniť kravské a ovčie prdy… ou, počkať. Už sa stalo.

Trošku dúfam, že okrem zimnej edície Carbage run bude čoskoro aj elektrická edícia. Preteky budú trvať tiež päť dní a bude sa jazdiť z okresu do okresu. Vyšľahané 15-ročné akumulátory elektromobilov budú priebežne dobíjať popri ceste dobrovoľníci z nabíjacích staníc poháňaných naftovými agregátmi (ako na festivale Glastonbury), prípadne by mohli mať dovolené ho ťahať na prívese za sebou. Ale ešte zábavnejšia bude pozorovať cestu elektromobilmi z východu Nemecka do Chorvátska na dovolenku.

A keď budú stáť niekde na kraji diaľnice v rade na zástrčku, môžu si spievať tú známu budovateľskú: „Rozsvítíme slunce štěstí, pro každého bude hřát, poručíme větru, dešti, kdy má pršet a kdy vát. Proměníme celou zemi v rudých květů záplavu, dokážem to všichni s všemi od východu k západu!“