Prečo francúzski občania začali vraždiť

Keď sa raz čínskeho premiéra Čou En-laja spýtali, v čom vidí význam Francúzskej revolúcie, údajne povedal: „Ešte je príliš skoro na odpoveď.“

V roku 1989 publikoval historik Simon Schama objemnú knihu Občania, ktorá sa rýchlo stala bestsellerom. Schama totiž svojou tézou, že skutočným motorom francúzskej revolúcie neboli vznešené ideály, ale násilie a teror, hodil medzi historikov odistený granát. Revolučné násilie nebolo len akýmsi vedľajším a „nepríjemným aspektom“ presadzovania ušľachtilých ideálov. Práve naopak. Revolúcia od začiatku čerpala svoju energiu z brutality a násilia. Francúzsko sa počas rokov 1789 – 1791 nestalo žiadnou „záhradou pôžitkov“, ale krajinou presiaknutou „paranoidnou politikou brutálneho rozlišovania medzi vlastencami a nepriateľmi, občanmi a aristokratmi“. Obhajcovia revolučného teroru predložili všetkým naivným teoretikom krvavý dôkaz, že jediné, čo odlišuje slovné násilie od skutočného, je len otázka času. Claude Javogues, Jean-Paul Marat či Jacques Hébert – hoci sa na masakroch osobne nezúčastnili – sa oddávali násilnej rétorike, opakovane volali po zabíjaní a následne sa chechtali pri pohľade na hlavy napichnuté na kopijach.

Masakre priamo súviseli s volaním po krvi a jej následným prelievaním. Rétorika volania po krvi, urážky a ponižovanie umožnili odľudštiť neskoršie obete: „Označovanie druhých za ‚zlodejov‘, ‚rakúske ku**y‘ či ‚fanatikov‘ prispelo, aby sa v národe občanov stali nulami, ktorých nie je len prípustné, ale priamo nevyhnutné eliminovať, ak má národ prežiť. Ponižovanie a nadávky neboli jakobínskym žartom a hrou. Boli prológom k zabíjaniu.“ Teror tak nebol len „poľutovaniahodný vedľajší aspekt revolúcie, od ktorého môžu osvietenskí vlastenci selektívne odvracať zrak“. Možnosť vyzabíjať údajných nepriateľov predstavoval zásadný zdroj revolučnej kolektívnej energie.  

Schama kritizoval, že v historiografii (nielen francúzskej revolúcie) prevažuje záujem o „neosobné a objektívne historické sily“ na dejiny formovania národov, štátov a sociálnych a politických štruktúr. V tomto pohľade sú ľudské tragédie len „vedľajším dôsledkom“, trieskami z rúbaného lesa. Podľa Schamu nás ale žiadna historická pravda, historická zákonitosť, objektivita či realizmus neoprávňujú k ničeniu a vraždeniu životov druhých. Takúto historiografiu nazýva Schama len „akademickou normalizáciou zla“, pretože podsúva, že za „masakre neniesol zodpovednosť nikto konkrétny“. Schama tvrdí opak: „Vraždy sú vždy dielom konkrétnych a identifikovateľných ľudí s vlastnou voľou.“

Schamovo desakralizovanie revolučných ideálov nezostalo bez odpovede. Z viacerých kritík zaznela jedna, ktorá si zaslúži pozornosť. Historik Eric. J. Hobsbawm v jeho knihe Ozveny Marseillaisy (1990) vyčítal Schamovi, že sa zameral len na osudy konkrétnych ľudí a „elegantne obišiel problémy perspektívy a zovšeobecnenia“. Hobsbawm sa nemýlil. Schama nenapísal knihu z pohľadu víťazov, ale obetí. Nie presadených ideálov, ale preliatej krvi. Podľa Schamu zabila revolúcia ľudí, ktorí mohli modernizovať Francúzsko a zvyšok Európy, ale „namiesto toho boli obetovaní falošným bohom slobody“.

Jacques Hébert. Foto: wikimedia

Chemik

Antoine Laurent de Lavoisier už ako jedenásťročný nastúpil na Collège des Quatre Nations v Paríži, kde získal ceny za preklady z gréčtiny a latinčiny. Jeho neskorší akademický záber bol mimoriadny. Študoval chémiu, matematiku, fyziku, botaniku, ekonómiu, meteorológiu, geológiu a mineralógiu a je považovaný za otca modernej chémie. Lavoisier využil svoje vedomosti pri zavádzaní niektorých reforiem v predrevolučnom Francúzsku. V roku 1766 dostáva zlatú medailu kráľa za esej o probléme pouličného osvetlenia. V roku 1769 pracoval na prvej geologickej mape Francúzska. Predložil Konventu národný vzdelávací program, pomáhal zavádzať metrický systém, navrhol riešenie na čistenie vody zo Seiny. Značnú časť svojho majetku venoval na založenie dvoch organizácií pre verejné vzdelávanie. Okrem vedeckej práce kupuje podiel v spoločnosti zameranej na vyberanie daní a dohliadal nad továrňami na tabak. A práve táto činnosť sa mu počas revolúcie stane osudnou.

Schama upozornil, že jakobíni vytrvalo cielili práve na „boháčov“ a vyberačov daní. Šírili povesti o „bohatých sebcoch“, „vampíroch“, ktorí „sajú krv úbožiakom“, o údajných krádežiach a nelegálnom obohacovaní. V roku 1793 Lavoisiera zatknú a obžalujú z rozkrádania daní a podvodov. Lavoisier vypracoval vlastnú obhajobu a vyvrátil všetky finančné obvinenia. Súd jeho obranu nevzal do úvahy, pretože skonfiškovaním jeho majetku získal štát značný finančný obnos. Albert Demazière uvádza, že keď Lavoisier žiadal o odklad trestu, aby mohol dokončiť experiment, sudca revolučného tribunálu Jean-Baptiste Coffinhal odpovedal: „Republika nepotrebuje vedcov ani chemikov. Výkon spravodlivosti nemožno pozastaviť.“ Ôsmeho mája 1794 Lavoisiera popravili a jeho telo hodili do masového hrobu. Deň po poprave si Lavoisierov priateľ a matematik Louis de Lagrange povzdychol: „Trvalo im len chvíľu, kým zrazili túto hlavu, ale možno ani sto rokov nebude stačiť, aby sa narodila podobná.“ Sudcu Coffinhala popravili o tri mesiace neskôr a Lavoisiera viac ako po roku zbavili všetkých obvinení.

„Homér výkalov“

Romantické predstavy o údajne „spontánnej povahe ľudovej pomsty“ prehliadajú „žurnalistické“ slovné násilie, ktoré túto „spontánnosť“ výdatne podnecovalo. Maratov plátok L’Ami du Peuple (Priateľ ľudu) bežne kriminalizoval politikov, s ktorými nesúhlasil, nazýval ich „neľudskými upírmi“ a žiadal ich odstránenie „z tela národa“. V roku 1790 založil právnik a novinár Jacques Hébert vplyvné a úspešné noviny Le Père Duchesne (Otec Duchesne) zacielené na parížsku robotnícku triedu, ktoré sa stali najpredávanejšími novinami v Paríži. Noviny sa postupne radikalizujú a po smrti Marata preberajú rolu hlavného „tlačového orgánu“ jakobínov.

Lingvista Ferdinand Brunot nazval Héberta, pre jeho výrečný, ale nenávistný, násilný, vulgárny a pornografický jazyk, Homérom výkalov (Homère de l’ordure). Hébert sa v roku 1792 vyjadril, že vytvoril noviny, aby zasiahol „nevzdelanú vrstvu ľudí, ktorá nedokáže pochopiť dôležité pravdy, ak nie sú vyjadrené im vlastný jazykom“. Schama uvádza, že Hébertov agresívny žurnalizmus útočil na obchodníkov, farmárov a šľachtu, ale za svoj opakovaný terč si vyberal Máriu Antoinettu. Obviňoval ju z incestu s jej malým synom, bola „rakúskou ku**ou“, „opicou“, „vlčicou“, „monštrum, ktoré hasí svoj smäd krvou Francúzov“. Bola „nečistá v tele, myslení a skutkoch“.  

Hébert prizeral poprave Márie Antoinetty, o ktorej napísal: „Tá ku**a bola odvážna a drzá až do konca. (…) „bola to najväčšia z radostí Otca Duchesneho, keď na vlastné oči videl, ako sa tá ženská hlava odlučuje od krku tej sku**ene šľapky“. Hébert sa ale nedostal do nemilosti pre jeho vulgaritu, ale pre finančné machinácie, pretože si potrpel na prepych. Revolučný tribunál popravil Héberta v roku 1794. Historik François Furet v prvom zväzku jeho Francúzskej revolúcie (1988) poznamenal, že jakobíni si uvedomili, akú osobu s veľkým vplyvom na masy v ňom strácajú. Saint-Just s jeho zmyslom pre pointu neskôr vysloví, že po Hébertovej poprave „revolúcia zamrzla“.

Teror a cnosť

V piatom mesiaci revolučného kalendára predniesol zástanca priamej demokracie a sociálnej spravodlivosti, muž s povesťou neúplatného, slávny prejav: „V našej krajine chceme postaviť morálku nad egoizmus, čestnosť nad formálnosť pôct, princípy nad zvyky, zmysel pre povinnosť nad obyčajnú slušnosť, vládu rozumu nad tyraniu módy, pohŕdanie hriechom nad sťažovanie sa na smolu, hrdosť nad nehanebnosť, majestátnosť duše nad márnivosť, lásku k sláve nad lásku k peniazom a dobrých ľudí namiesto dobrej spoločnosti, hodnoty nad intrigy, genialitu nad dôvtip, pravdu nad nádheru, túžbu po šťastí nad zmyselnú nudu, veľkosť človeka nad malichernosť veľkých, ľudí veľkomyseľných, silných, šťastných nad príjemných, ľahkovážnych a mrzutých ľudí (…).“

Tento vznešený ideál adresoval 5. februára 1794 jakobín Maximilián Robespierre Konventu, aby ním obhájil nutnosť revolučného teroru. Robespierre taktiež ponúkol pozoruhodnú obhajobu teroru: „Ak je hybnou silou ľudovej vlády v mieri cnosť, hybnou silou ľudovej vlády v revolúcii je zároveň cnosť aj teror: cnosť, bez ktorej je teror zhubný; teror, bez ktorého je cnosť bezmocná. Teror nie je ničím iným ako rýchlou, prísnou a neoblomnou spravodlivosťou a vyžaruje tak z cnosti.“

Desiateho augusta 1792 zaútočil parížsky dav na Tuilerijský palác, v ktorom internovali kráľa. Po prelomení obrany, zloženej zo Švajčiarskej gardy, útočníci stratili zábrany: „Ženy z tiel vyzliekali šaty a všetok majetok, ktorý našli. Iní odsekávali končatiny a vyrezávali genitálie a pchali ich do otvorených úst alebo nimi kŕmili psy. To čo zostalo, hádzali do ohňa, z ktorých jeden sa rozšíril do samotného paláca.“ Pre Robespierra išlo o „najkrajšiu revolúcia, akú kedy ľudstvo zažilo“.

Často citované motto revolúcie Liberté, Égalité, Fraternité (Sloboda, Rovnosť, Bratstvo) sa len zriedka uvádza v pôvodnom znení. Od roku 1793 maľujú Parížania na fasády svojich domov – a po nich aj obyvatelia ďalších miest (zachoval sa na kamennom oblúku v meste Lagny) – revolučné motto: Liberté, Égalité, Fraternité ou la mort. Sloboda, Rovnosť, Bratstvo alebo smrť. Hrozba smrti tým, ktorí nezdieľajú uvedené ideály, z motta rýchlo mizne po smrti Robespierra.

Namiesto záveru

Schama neskúmal, aký dopad mala revolúcia na západné politické myslenie. Predložil ale tézu, že ľudové revolučné násilie nevybublalo z podzemia ako podzemná láva, ktorá zničila, čo jej prišlo do cesty. Práve naopak. Robespierrovo previazanie cnosti a teroru nahlodalo „klasickú“ odpoveď na vzťah medzi násilím a legitimitou: jedine organizovaná moc, štát, má monopol na legálne použitie násilia. Tvrdiť, že cnosť potrebuje teror, inak bude bezmocná, viedlo počas revolúcie k zrúteniu organizovanej moci a vložilo možnosť páchať teror do rúk každého, kto sa považoval za „cnostnejšieho“ od svojho suseda. Viedlo k „ľudovej spravodlivosti“, ktorá trestala bez súdu a útočníci svoje obete proste „obesili, ubili alebo ubodali“.

Držitelia moci, v každej fáze revolúcie, si tento problém uvedomovali. Revolučná vláda usilovala o skrotenie ľudového násilia a snažila sa ho dostať pod kontrolu štátu. Avšak prepojenie cnosti s terorom viedlo len k špirále násilia, keď noví „cnostní“ zabíjali predošlých „cnostných“. Koniec jednej fázy teroru tak zákonite vyvolal vlnu kontra-teroru. Vyviazanie cnosti z teroru sa podarilo v roku 1794, kedy si štát opäť vyhradil monopol na páchanie násilia.

Schamova kniha upozorňuje, že túžba vytvoriť „Republiku cnosti“, „lepšiu budúcnosť“ a presadiť „vznešené ideály“ sa nakoniec zrúti do vraždenia, ak sú ideály presadzované násilným a vulgárnym slovníkom, štvavým žurnalizmom, urážkami, ohováraním, dehonestáciou a odľudšteným politických oponentov. Už to nebude „revolúcia ideálov“, ale skôr skazonosná túžba – plná agresivity a čakajúca na svoj čas – po brutálnom odstránení nepriateľov „nášho videnia sveta“. Podnecovači násilia a hlásatelia „cnostného teroru“ môžu nakoniec získať politickú moc. Bude to ale moc dočasná. Ďalší cyklus násilia ich nezbaví len moci, ale aj ich vlastného života.

Nie revolúcia, ale násilie požiera svoje deti.