Boj o taxíky. Kto a prečo sa bije za Uber

Nie že by bol Uber nejakým stelesnením diabla, skôr išlo o vektor nevyhnutnej zmeny. Klasická taxislužba bola už dlho zrelá na reformu. Kto si ešte pamätá jazdenie taxíkom pred 15 – 20 rokmi, trochu ho pri tej spomienke zamrazí: stereotypom vodiča, zvlášť vo veľkých mestách plných turistov, bol vychechtaný chlap v teplákoch, voziaci úbohé cudzojazyčné kavky z letiska do centra jedným smerom za vysoké ceny.

Okrádaniu zákazníkov pomocou rôznych sofistikovaných zariadení ako Turbo (ktoré roztočilo tachometer rýchlejšie, takže ste zdanlivo prešli viac) venovali vtedajší vodiči taxislužby značné úsilie a okolo lukratívnych destinácií, ako napríklad pražského letiska, vznikali dohody pripomínajúce koexistenciu Camorry s N’dranghetou. Či sa v tomto mumraji figúrok z podsvetia vyskytovali aj nejakí slušnejší a čestnejší jedinci, ťažko povedať: všetku pozornosť médií pohlcovali tí druhí. Varovanie pred podvodnými taxikármi bolo bežnou súčasťou turistických bedekrov nielen pre Prahu.

PolitikaAko Uber loboval u politikov. Získal si Macrona aj eurokomisárku       

Pred storočím to bolo ešte horšie

Paradoxne tento licenčný systém kedysi vznikol preto, aby riešil problém s nedôveryhodnosťou vodičov. Za dávnych čias, zhruba pred sto rokmi, keď sa taxikárčenie prvýkrát stalo bežnou profesiou (predtým ľudia jazdili nájomnými drožkami), sa totiž najmä v Amerike bežne dialo to, že ak ste nastúpili do vozidla anonymného taxikára, odviezol vás úplne niekam inam, než ste chceli – najčastejšie do nejakej ohyzdnej malej miestnosti s vysokými cenami alkoholu – a tam vás spolu s ďalšími gangstrami prinútil minúť väčšinu peňazí, ktoré ste mali pri sebe, pod hrozbou, že inak vás jednoducho nepustia.

Tento druh zločinu dráždil cestujúcu verejnosť natoľko, že si vymohla licencovanie jednotlivých taxikárov, ktoré malo slúžiť ako určité potvrdenie toho, že nie sú zapletení do organizovaného zločinu. A tiež to zaisťovalo, že v najhoršom prípade ste aspoň poznali ich meno.

Avšak aj keď tento systém dokázal zabrániť predchádzajúcim excesom, bol zase náchylný k tichej korupcii. Čím väčšie mesto, tým horšie. Tesne pred nástupom Uberu sa údajne v New Yorku predávali taxikárske licencie aj za milión dolárov za jednu.

Dôležitá reputácia

Uber celú túto schátranú štruktúru rozstrelil tým, že využil moderné technológie na to, aby obom stranám transakcie poskytol primeranú istotu. Zákazník vie vopred, koľko zaplatí za cestu, a obaja – taxikár aj zákazník – majú v systéme reputáciu, takže každá strana vie, s kým pôjde. Reputácia je jeden z najúčinnejších spôsobov, ako zo systému pozvoľna odstrániť nečistých hráčov.

Lenže Uber pri svojej expanzii zároveň ignoroval všetky možné miestne regulácie – a hlavne, je nestabilný. Takmer každý rok prerobí pár miliárd dolárov a v prevádzke ho udržujú len ďalšie a ďalšie dávky kapitálu od investorov, ktorí stavia na jeho rýchly rast.

Zámena jedného balíka problémov za druhý

V konečnom dôsledku sme lokálnu mafiu vychechtaných chlapov v teplákoch nahradili krehkou pavučinou globálneho systému, ktorý sa sám z vlastných tržieb neuživí a v prípade nejakého väčšieho ekonomického otrasu sa môže úplne zosypať. A za ktorý lobujú eurokomisári, čo naznačuje, že na jeho prípadnej záchrane by sa možno jedného dňa mohli nedobrovoľne zúčastniť aj daňoví poplatníci. „Too big to fail.“ Nehovorí sa to náhodou o množstve iných firiem?

V súvislosti s technológiou sme zvyknutí používať slovo pokrok. Možno by bolo presnejšie tomu javu hovoriť „zámena jedného balíka problémov za druhý“.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.