Na ťahu je Matovič, nie Heger

Foto: Martin Baumann/TASR

Aktuálnu krízu vo vládnej koalícii možno riešiť tromi spôsobmi. O troch scenároch a jednej absurdite píše Marek Maďarič.

SaS vypovedala koaličnú zmluvu, to už všetci vieme, len niektorí celkom nechápeme, prečo zároveň neodišla z vlády.

Odísť z koalície bolo zo strany SaS rozumné a logické rozhodnutie a autor tohto komentára ju k tomu aj nepriamo vyzýval. Ďalší postup bol však už diletantskou chybou, pretože Sulík sa spoľahol na nereálny, niektorými médiami podsúvaný predpoklad, že kľúče od miešačky, ako sa vraví, vlastní Heger.

Možno tým chcel dať akúsi nádej členom vlády za SaS (osobitne Kolíkovej), ktorí si veľmi želajú, aby ich sľúbené demisie boli opäť len na oko, tak ako pred rokom, keď vyšachovali Matoviča z kresla premiéra. Ale dvakrát sa nedá vstúpiť do tej istej rieky a nie je možné ignorovať ani politickú realitu, ktorá hovorí, že predsedom najsilnejšej politickej strany je Matovič. Stačilo teda povedať dôvody, prečo SaS opúšťa koalíciu a vyjadriť ochotu, ak bude záujem, rokovať o novej. A predovšetkým vyhlásiť, že iniciatíva sa očakáva od víťaza volieb. A to je stále Matovič.

SaS mala a ešte stále môže preniesť túto zodpovednosť naňho, lebo Matovič túto zodpovednosť jednoducho má. Len na to zabúdame, lebo to od neho už neočakávame. Ale Matovič, tento ponožkový kráľ z Bruselu a minister financií, ktorý nepoužíva bankomatovú kartu (asi ešte žije v dobe kešu), teda on aj so svojím Šipošom a ďalšími kryptostraníkmi sú víťazmi volieb.

Teraz sa však Matovič môže na boku smiať a tváriť sa, že on je obeť, lebo veď on nenesie vinu za daný stav a ešte môže začať (už začal), konečne zvyšovať platy učiteľom a zdravotníkom (aby bolo jasné, že bez Sulíka dobre bude), aby po lete vyzeral ako pekný, štedrý, mysliaci na ľudí (a nepýtajme sa, prosím vás, odkiaľ tie miliardy zoberie, keď pred časom bol podľa neho problém zostaviť rozpočet, musí nám stačiť jeho uistenie, že každé euro obráti štyrikrát).

Zoberme radšej na vedomie, že vkladať nádeje do Hegera v tom zmysle, že „Edo to nejako zariadi“, je naozaj popieraním zákonov politiky a optimisti sa mýlili aj v odhade premiérovej povahy. Dokonca, ak by sa v tejto situácii Heger chcel vysmiať Sulíkovi, mohol by na oplátku on vyzvať napríklad Kolíkovú alebo iného Sulíkovho podriadeného v strane, aby zabezpečili návrat SaS do koalície. Čo by mu tak asi odpovedali? Zrejme by si poklopali na čelo.

Takže obrátiť sa treba na Matoviča, lebo v koalíciách nesie vždy najväčšiu zodpovednosť najväčšia strana a jej líder. Ak by on a jeho OĽaNO nechceli mať menšinovú vládu, Matovič by mal iniciovať rokovania a to aj za cenu, ktorú už dobre pozná: vypočul by si, že väčšinová koalícia môže pokračovať iba v prípade, ak sa on osobne presťahuje do parlamentu. A ak to nedokáže znovu zlepiť, tak potom zlyhal on, a nebolo by to nič nové pod slnkom, stalo sa to pred ním už viacerým, Mečiarovi aj Ficovi, že napriek volebnému víťazstvu nedokázali zostaviť väčšinu.

Lenže Matovič sa zrejme vzhliadol v inom vzore. Zrejme sníva o tom, že napodobní Dzurindu, ktorý sa v roku 2005 neštítil opozičných poslancov kupovať alebo zázračne ich meniť ako vodu na víno z večera do rána, predovšetkým poslancov HZDS Džupu a Kolesára, keď bolo treba mať väčšinu na prijatie zákonov, ktorými sa napríklad stal náš zdravotnícky systém mačkopsom, no pokojne to môžeme až do skonania sveta nazývať reformou. Aj tak sa to napokon skončilo predčasnými voľbami a prvým volebným víťazstvom Smeru.

Momentálne sa teda nachádzame v politickom prázdninovom kľude (čo na tom, že u susedov zúri vojna) a môžeme pokojne pomeditovať o troch možných scenároch.

Najpravdepodobnejším z nich je menšinová vláda, ktorej akčný rádius bude logicky zúžený a do krízových čias je tým najhorším riešením, či už sa bude opierať o príležitostné dohody alebo nejakú priehľadnejšiu opozičnú zmluvu.

Druhým scenárom je úradnícka vláda, ktorej predpokladom však musí byť odvolanie Hegera v parlamente a tým pádom pád vlády. Problémom tohto riešenia je, že nevyhovuje ani opozícii, ani koalícii, pretože pre politické strany predstava, že dajú priestor prezidentke na vymenovanie jej ľudí do vlády, je desivejšia ako chaos a trmácanie sa menšinovej vlády. Umožniť túto cestu by ešte mohla dobrovoľná demisia samotného Hegera, ale na to sa príliš nespoliehajme.

Treťou možnosťou, najzložitejšie dosiahnuteľnou sú predčasné voľby, keďže by sa najprv musela nájsť deväťdesiatka poslancov, ktorí by uzákonili ústavnú možnosť skrátenia volebného obdobia. Je to z tohto hľadiska možnosť najmenej pravdepodobná, ale bola by v tejto situácii pre Slovensko najlepšia. Stav, do ktorého sme totiž dospeli, a kríza, ktorá sa ešte len bude prehlbovať, si vyžaduje nové rozdanie kariet, tak, aby vznikla stabilnejšia vládna zostava na čele s niekým, kto bude aspoň z diaľky pripomínať lídra.

A vo svetle tejto potreby strácajú silu facebookové propagandistické varovania, že za dverami stojí mafia, pretože za dverami stoja predovšetkým nahnevaní, frustrovaní občania.

A ak by náhodou z viacerých možností, ktoré predčasné voľby môžu priniesť, zvíťazila tá, ktorej súčasťou by bol aj Pellegrini či Fico, nebola by to v žiadnom prípade vina predčasných volieb a voličov, ale logický dôsledok trestuhodnej neschopnosti tej zostavy, ktorá mala pred dvomi rokmi ústavnú väčšinu a plné ústa rečí o tom, ako bude všetko inak.

A aj bolo. Ale dobre tak skoro nebude.

Ďalšie články od Marek Maďarič
Ďalšie články