Prečo mlčí biskup Haľko a čo tým riskuje

Keď začali dúhoví aktivisti vyháňať biskupa Jozefa Haľka z Pohody, kde spovedal a ponúkal priestor pre rozhovor, vyvolalo to dve reakcie. Médiá a sociálne siete najprv zaplavili vyjadrenia podpory biskupovi Haľkovi, ktorý bol napadnutý za svoje katolícke názory na festivale Pohoda, potom prišla podpora agresívnych účastnikov zo strany liberálnych médií a prekvapivo aj riaditeľa samotného festivalu Michala Kaščáka. Namiesto biskupa a tolerancie sa zastal skupiny extrémnych LGBT vyháňačov.

V druhej vlne a v reakcii na to sa objavili vyjadrenia katolíkov (ako napríklad tu), ktorí sa festivalu zúčastnili, necítili sa diskriminovaní, naopak, kritici Kaščáka a dúhových aktivistov to podľa nich zbytočne preháňajú a sami eskalujú konflikt.

Biskup Haľko mlčal cez víkend, aj potom. K situácii sa nevyjadruje ani počas jednej fázy verejnej debaty. Položme si otázku, prečo to robí a čo tým riskuje.

Táto kauza mu určite nie je príjemná, na Pohodu nešiel polarizovať, napokon nie je to jeho štýl, skôr sa drží v úzadí a vyjadruje sa opatrne. Ak niečím polarizuje, je to jeho katolicizmus. Bolo to tak po kritike televízneho seriálu, keď zmazal po vlne nenávisti kritický status na Facebooku, je to tak aj teraz. Celý spor o niečom svedčí, v istom zmysle môže byť aj užitočný, ale iba ak dokáže niečo pozitívne zmeniť. A môže to zmeniť mlčanie?

Zdá sa mi, že v tomto prípade nie. Naopak, skúsenosti ukazujú, že jeho dôsledkom môže byť rýchlejšia sekularizácia a liberalizácia spoločnosti.

Prečo je tomu tak, ukázal Michal Malatinský v texte s názvom Prečo konzervatívci prehrávajú, ktorý vyšiel v časopise Verbum a ktorý zhŕňa rôzne texty, ktoré ukazujú prečo majú v súčasnosti na vrch liberáli a nie konzervatívci.

Tri ukážky:  

Prvý text, ktorý Malatinský spomína je od Richard Hananiu, analytika amerického Centra pre výskum straníctva a ideológie. Ten vo svojich štúdiách uvádza, že dáta, ktoré zhromaždil ukazujú, že liberáli sa mimo iného viac zúčastňujú verejných podujatí a nátlakových akcií a tiež sú politicky netolerantnejší, pričom sú vo väčšej miere ochotní prerušiť osobné vzťahy pre politické odlišnosti.

Druhý text je od Philipa F. Lawlera, amerického katolíckeho novinára, ktorý vo svojej knihe Stratení: Kolaps katolíckej kultúry píše, že kresťania sa snažia presviedčať svojich známych silou argumentov bez toho, aby sa ich dotkli. Lenže progresívci neváhajú označiť za urážlivé aj samotné argumenty, píše Lawler. Dôsledkom toho je, že kresťania sú v trvalom pokušení zriekať sa svojich zásad v mene verejného zmieru, a čo je ešte horšie, odsudzovať zásadovejších kresťanov, ktorí tieto kompromisy nerobia.

Napokon tretím autorom, ktorého Malatinský spomína je Oliver Roeder, autor štúdie z ktorej vyplýva, že konzervatívci sa často snažia vyzerať ako tí rozumnejší či príčetnejší, s ktorými sa dá dohodnúť. Dôsledkom toho, konštatuje Malatinský, je, že konzervatívci neustále ustupujú.

V podstate všetko z vyššie popísaného sme mohli tento rok sledovať na Pohode a po nej.

LGBT radikáli útočili na biskupa Haľka, vypisovali skupinám a hudobníkom účinkujúcim na festivale a dobiedzali na organizátorov, aby biskupa vykázali z areálu a to aj napriek tomu, že by to mohlo narušiť ich vzťahy s organizátormi, či napriek tomu, že v očiach spoločnosti vyzerali ako agresori. Predstavte si, že by sa niečo také odohralo v opačnom garde, že by sa na festivale odohrala scéna, kde by kresťania prišli k stánku LGBT aktivistov, pokrikovali by po nich a robili si z nich posmešky a vyhádzali ich z podujatia. Namiesto dúhových vlajok by na ich stánok povešali kríže a ešte by vypisovali kapelám a organizátorom, čo za drzosť si to dovolili pustiť na festival takýchto ľudí. Kresťanom je takéto správanie proti srsti, lebo chápu, že to nemá nič spoločné s toleranciou, ani so slušnosťou. Progresívcom je to jedno. Väčšinové zásady slušnosti ich neobmedzujú.

To samozrejme neznamená, že ich správanie treba napodobniť. Znamená to, že ich prístupu treba rozumieť a podľa toho reagovať.

Na druhej strane, mnohí kresťania v záujme údajného spoločenského zmieru a neeskalovania konfliktu sa buď zastali festivalu s tým, že oni tam nepociťovali žiadnu diskrimináciu, alebo rovno obvinili tých, ktorí sa zastali biskupa Haľka a dovolili si kritizovať Michala Kaščáka z roznecovania kultúrnych vojen. Mnohých z nich k tomu viedol azda aj úprimný pocit, že tým prispejú k spoločenskému zmieru. Niektorých možno snaha vyzerať ako ten príčetnejší z konzervatívneho tábora. A u ďalších to možno bola známka straty vlastných hodnôt. Avšak, ako ukazuje Malatinský, a táto situácia to potvrdzuje, skutočným dôsledkom ich konania je, že kresťania, alebo konzervatívci napokon neustále ustupujú a prehrávajú. Ako napísal na sociálnej sieti jeden diskutujúci, dôsledkom takejto tolerancie zo strany kresťanov je, že nasledujúca Pohoda už bude bez biskupa Haľka.

Dôležitou otázkou je tiež mlčanie samotného biskupa.

Každý chápe, že Haľko sa nevyjadruje, lebo nechce ešte viac eskalovať konflikt. No aj skúsenosti z minulosti ukazujú, že to nemusí byť najšťastnejšia taktika. Jasne sa to ukázalo pri pandémii, kedy sa cirkevní predstavitelia rozhodli neeskalovať spoločenské napätie a voči zákazu slúžiť verejne sväté omše sa búrili len za zatvorenými dverami. Výsledkom bol jeden z najdlhšie trvajúcich zákazov verejného slúženia bohoslužieb na svete, ktorý sa v oboch prípadoch skončil až po tom, čo sa biskupi ozvali nahlas. Navyše, postoj cirkvi nijako nepomohol zlepšiť obraz cirkvi v spoločnosti, ako na to poukázal biskup Bober v Nitre.

Týmto textom samozrejme nechcem povedať, že kresťania, alebo konzervatívci by sa nemali snažiť o zmier. Samozrejme, vedieť vyriešiť konflikt bez jeho eskalovania je vždy žiadúce. No zároveň je potrebné si uvedomiť, že výmenou za zmier nemôže byť potláčanie slušných ľudí na úkor extrémistov, a konzervatívcov na úkor liberálov. Spoločnosť nemôže ostať hodnotovo neutrálna a preto mlčanie kresťanov, konzervatívcov, či slušných ľudí otvára cestu hodnotám druhej strany. Ak chcete vidieť „vedecké“ zdôvodnenie, pozrite si Malatinského text.

Ostať ticho, alebo sa snažiť o zmier preto častokrát nie je žiadnym riešením, ale len prehlbovaním problému, ktorého dôsledkom bude, že po páru rokoch sa budeme sami seba pýtať v akej spoločnosti to žijeme a ako sme sa do tohto stavu dostali. Rovnako ako fajčiar, ktorému diagnostikovali rakovinu a on sa sám seba pýta, ktorá cigereta ho zabila. Pravdivá odpoveď je, že žiadna a zároveň každá. Matematici a ekonómovia tomu hovoria paradox množstva. Našu spoločnosť totiž zásadne nezmení žiaden malý kompromis, ale všetky dokopy.

O jeden z nich sa po Pohode snažilo nemálo katolíkov. Už kvôli nim by biskup nemal mlčať.