Porážka vo vojne môže byť aj príležitosť

Porážka vo vojne nemusí ďalší vývoj štátu ovplyvniť len negatívne. Naopak, môže byť príležitosťou zlepšiť fungovanie štátu a dosiahnuť väčší blahobyt v ďalšom období. Podobne víťazstvo nemusí byť vždy pozitívne a môže predznamenať budúci úpadok. Príkladom môže byť vývoj v Európe po druhej svetovej vojne. Píše Pavol Minárik.

Uvažovať nad možnými dôsledkami vojenskej porážky je dnes dosť riskantné. Časť ľudí, bez ohľadu na to, ktorú stranu podporujú, si túto možnosť vôbec nepripúšťa. Iní si ju možno pripúšťajú, no rozvažovať o nej považujú za nevkusné. Rovnako chýbajú úvahy o tom, aké dôsledky pre budúcnosť môže mať prípadné víťazstvo.

Uvažovanie o možných dôsledkoch rôznych scenárov vývoja by sme nemali odmietať bez ohľadu na to, či sa nám páčia alebo nie. Nie všetko musí byť tak negatívne, ako sa na prvý pohľad zdá. Za určitých podmienok vojenská prehra nemusí byť katastrofou a môže sa stať príležitosťou pre budúci rozvoj. Naopak, víťazstvo vo vojne môže predznamenať budúci úpadok.

Nemecké víťazstvo po vojne

Pred všetkými teoretickými úvahami stačí pripomenúť historickú skúsenosť 20. storočia. Neboli to víťazi druhej svetovej vojny, kto v povojnovom období zažil hospodársky zázrak. Najúspešnejšími sa stali Nemecko a Japonsko, štáty porazené a následkami vojny najviac poničené. Nezdá sa, že by to bola náhoda.

Totálnu porážku Nemecka v druhej svetovej vojne nemožno spochybniť. Hospodárske škody boli obrovské, podobne ako škody na ľudských životoch. Na rozdiel od iných štátov sa povojnová obnova nezačala ihneď. Víťazné štáty uplatnili v prvých rokoch aspoň čiastočné reparácie, hoci už neopakovali chyby z obdobia po prvej svetovej vojne.

A predsa sa Nemecko sa dokázalo hospodársky rýchlo pozdvihnúť. Nielen že rástlo rýchlo, ale dokonca rýchlejšie ako jeho premožitelia. A napokon sa opäť stalo ekonomickou veľmocou. Ako je to možné? Odpoveďou nemôže byť demokratizácia, veď demokracia bola v západnej Európe viac-menej štandardom. Rovnako odpoveďou nemôže byť americká pomoc, lebo ani tá nesmerovala exkluzívne do Nemecka.

Mohlo by sa zdať, že za úspechom stojí nejaká germánska predispozícia k hospodárskemu úspechu. Proti tomuto argumentu však hovoria dve veci. Po prvé, východné Nemecko podobný úspech nedosiahlo. Ak by sme aj pripustili nejakú národnú predispozíciu, zjavne naráža na limity politického a inštitucionálneho prostredia. Po druhé, podobný úspech „postihol“ aj porazené Japonsko, ktoré je Nemecku vzdialené kultúrne podobne ako geograficky.

Záujmové skupiny a úžitok z prehranej vojny

Zaujímavý pohľad na tento problém priniesol americký ekonóm Mancur Olson, jeden zo zakladateľov školy verejnej voľby, teda ekonomickej teórie politiky. Olson je známy predovšetkým svojou teóriou vysvetľujúcou fungovanie záujmových skupín. Pred štyridsiatimi rokmi publikoval knihu, ktorá ukazuje, ako sa pôsobenie týchto skupín premieta v hospodárskom vývoji (česky vyšla pod názvom Vzestup a pád národů a je dostupná aj online).

Olson poukazuje okrem iného na škodlivý vplyv partikulárnych záujmových skupín. Či už ide o združenia priemyselníkov rôznych odvetví, odbory alebo iné skupiny, dôležité je, že tieto skupiny sa usilujú dosiahnuť svoje ciele na úkor spoločnosti ako celku. Akokoľvek sa to môže zdať paradoxné, v demokratických spoločnostiach bývajú tieto skupiny často úspešné. A čím dlhšie politický systém funguje, tým zhubnejšie záujmové skupiny pôsobia.

Tu sa dostávame k podstatnému rozdielu medzi povojnovým Nemeckom či Japonskom na jednej strane a víťazmi druhej svetovej vojny na strane druhej. Zatiaľ čo vojenská porážka a budovanie nového politického režimu znamenalo zničenie záujmových skupín či aspoň ich odstavenie od moci, vo víťazných štátoch k podobnej očiste nedošlo. Práve tento rozdiel môže byť dôsledkom odlišného hospodárskeho vývoja v povojnovom období.

Samozrejme, neplatí, že záujmové skupiny môže odstaviť od moci jedine prehraná vojna. Napríklad hospodárstvo Spojené kráľovstvo nimi bolo v povojnovom období tak ničené, že v 80. rokoch sa politici predsa len aspoň s niektorými vysporiadali. Ale treba podotknúť, že ktovie ako by to dopadlo, keby na čele nestála Margaret Thatcherová, a tiež že tie boje mali svoje nemalé náklady.

Jednoducho, prehraná vojna môže mať v určitom ohľade veľmi pozitívny vplyv. Možno sa hodí aktuálne prirovnanie k lesným požiarom – na jednej strane spôsobia veľké škody, na druhej strane oheň odstráni staré problémy a vytvorí podmienky pre lepší začiatok.

A platí to aj opačne – vyhraná vojna nemusí znamenať víťazstvo v ďalšom vývoji. Bez ohľadu na to, s ktorou stranou sympatizujete.