Progresívni aktivisti dosiahli zrušenie koncertu. Dôvod: hrali belosi s dredmi

V týchto dňoch sa odohrala vo Švajčiarsku scéna ako zo skeču Monty Py­thonovcov. V bernskej reštaurácii Brasserie Lorraine bol na­plá­no­vaný koncert, pôvodná kapela nemohla, tak hral, no nedohral spontánny záskok Lau­warm („Vlažný“).

Ide o pätčlennú kapelu začínajúceho speváka Do­minika Plumettaza, 27-ročného miestneho amatéra. Spie­va v bernskom dialekte, ktorý je pre svoju pomalosť obľúbeným pred­metom švajčiarskeho humoru. Vysledkom je nevinná hudbička, kto­rá sa ho­dí na skákacie tance bernských vysokoškoláčok, prípadne ako doplnok k húleniu.

Škandál, ktorý teraz medzi Alpami a Severným morom oživuje uhor­ko­vú sezónu, sa udial počas prestávky. Do prestávky mali bernskí mu­zi­kan­ti do­jem, že publiku sa ich hudbička páči.

Potom im však us­po­riadateľ oznámil, že sa rozhodol koncert zrušiť. Prečo? Lebo po­čas prvej časti koncertu niektorí návštevníci prišli za ním a tvrdili, že „cítia nepríjemnosť zo situácie“. Prečo? Lebo bieli švaj­čiar­ski muzikan­ti hrali niečo také ako jamajské reggae, nosili fa­reb­né ob­le­če­nie zo Se­negalu a Gambie a – vrchol nepríjemnosti – dva­ja z nich mali dre­dy.

Išlo teda o „kultúrne privlastnenie“, ktoré sa definuje ako „ne­vhod­né osvojenie si prvkov jednej kultúry členmi inej, dominantnej kultúry“. V tom zmysle sa biela kapela zdobila symbolmi, ktoré pô­vod­ne symbolizovali útlak a boj za slobodu černochov.

Usporiadateľ nielen ukončil koncert, následne sa na Facebooku pod­ni­ku aj patrične kajal. Napísal: „Chceli by sme sa ospravedlniť všet­kým ľuďom, ktorým koncert spôsobil zlé pocity. Zlyhali sme v tom, ako sa tým v predstihu dostatočne zaoberať a chrániť vás.“

Ho­ci si už nebol istý, či zrušenie koncertu bolo správnym rie­še­ním, usporiadateľ priznal „nedostatky v sen­zi­bi­li­zá­cii“ a povedal v nepreložiteľným woke jazyku: Nechať ich ďalej hrať, „to sa tiež na­hma­ta­lo ako ne­správne“ (hat sich auch falsch angefühlt).

Ak sa vám zdá zvláštne, že sa v alpskej krajine s robustnou stre­do­pravou väč­ši­nou používa taký rozvinutý slovník precitlivenosti, tre­ba ­na­rých­lo vysvetliť, čo je ten Bern za mesto.

Je to s od­stu­pom najľavicovejšie mesto Švajčiar­ska. Primátor je od Ze­lených, v päťčlen­nej mestskej vláde sedia dvaja Zelení, zelené strany (majú ich v Berne štyri) držia v 80-člennom za­stu­pi­teľ­s­t­ve 32 mandátov, sociálni demokrati 23, krajná ľavica 4.

Pravé a stre­do­vé spektrum oslovuje iba štvrtinu mest­ských voličov. Bern je hlavným mestom Švajčiarska, so 135-tisíc oby­vateľmi na skoro 9-mi­liónovú krajinu je však pomerne malým cent­rom. Hemží sa to tam štu­dákmi a osvietenými úradníkmi Konfederá­cie. V ničom ne­re­pre­zen­tu­je priemer krajiny. Bežný Švajčiar pre­to používa Bundesbern („kon­federálny Bern“) skôr ako nádavku. Chce s tým Bernom mať čo najmenej spoločného. Koniec exkurzu.

Verejna debata o bernskom prípade kultúrneho privlastnenia má ešte aj v mainstreamovej tlači jasnú tendenciu: Málokto obhajuje zru­še­nie koncertu, málokto ho chápe, mnohí o tom vtipkujú.

Je to už druhá debata tohto druhu v nemeckojazyčnom svete – v mar­ci sa stalo niečo podobné v nemeckom Hannoveri. Usporiadateľ sa volal v tomto prípade Fridays for Future, obeť Ronja Maltzahnová. V poslednej chvíli zrušili vystúpenie medzinárodne uznávanej hu­dobníčky, lebo bolo „neprijateľné, aby biela osoba nosila na pó­diu dredy a pri­svojila si takým spôsobom antikolonialistický a an­ti­ra­sis­tic­ký prí­beh“.

Jediný rozdiel bol v tom, že kli­ma­tic­ká mládež po­núk­la Maltzahnovej aspoň východisko: Keby si na­rých­lo os­tri­hala vla­sy, moh­la by spievať. Tá však trucovala a nechala si svo­je dlhočizné dredy.

Aj terajšia debata prirodzene vytvára vtipy: „Cez víkend som po­ze­rala Winnetoua a cítila som sa po ňom tak zle, že som sa sama polícii na­hlásila.“ „V dobe, v ktorej sa každý môže cítiť ako prí­slušník pohlavia, na ktoré sa práve cíti, nie je to isté možné s úče­s­om.“ „Rov­naký argument sa dá použiť aj na zákaz pizze, kto­rá je pred­sa len jedlom chudobných z juhu Ta­lians­ka. Konzumácia toh­to jed­la dob­re situovanými Severoeurópanmi pre­to predstavuje degradá­ciu ta­moj­ších ľudí.“

Važnejšie znie hudobnohistorická námietka, že reggae sa vyvinulo zo ska, ktoré zase vzniklo v Anglicku zmie­ša­ním jamajských hudobných štýlov blue Beat, skiffle a dancehall s anglickou popovou hudbou – a že Bob Marley mal bieleho otca. Alebo etnohistorická námietka, že „dre­dy“ boli v dávnejšej minu­los­ti bežným účesom aj v Európe, na­prí­klad u Keltov, niektorých germánskych národov a Vikingov.

Nezodpovedaná je zatiaľ otázka, ako si poradia wokeisti s Carolou Ra­cketeovou, t. j. s mladou nemeckou kapitánkou, ktorá zachránila 53 af­ric­kých migrantov v Stredozemnom mori a bola pre po­ru­še­nie talian­s­kych zákonov na zopár dní zadržaná. Racketeová je na jednej stra­ne ikonou pre všetkých, ktorí bojujú za prisťahovalectvo z Af­ri­ky, na druhej strane je to beloška s dredmi. Čo ona na to, ne­chce si to od­stri­hať?

Kým proafrická nemecká kapitánka je zatiaľ ušetrená, rozdáva bern­s­ký amatérsky hudobník Dominik Plumettaz jedno interview za dru­hým. Obvinenia z rasizmu rázne odmieta, veď jeden z dvoch, ktorí ma­jú dredy, „má manželku tmavej pleti a veľa priateľov z afrických kra­jín“. Všeobecne vyzýva Plumettaz k tomu, aby „sa debatovalo o roz­diele medzi inšpiráciou a pri­vlastnením“.

V jednom rozhovore bradatý mladík s modrými očami ešte prezradil: „Mimochodom, moja babička bola černoška. Mám predkov otrokov z Af­ri­ky.“ Kiež­ by to povedal hneď!