V Rusku sa dnes končí maratón vianočných a zimných sviatkov

Práve dnes, 19. januára, končí v Rusku séria vianočných a novoročných sviatkov. Cudzinci sa občas čudujú ich nezvyčajnej chronológii a tradíciám, ponúknem preto malé vysvetlenie. Niektoré z týchto tradícií pochádzajú z ďalekej histórie, iné sa objavili len nedávno.

Chronologický nesúlad vyplýva zo skutočnosti, že ruská pravoslávna cirkev neuznala gregoriánsky kalendár a drží sa starého, juliánskeho. Štát však prešiel na nový kalendár už v roku 1918. Preto sa všetky cirkevne sviatky v Rusku slávia o 13 dní neskôr ako vo väčšine ostatných kresťanských krajín. 

Napriek tomu mnohí Rusi začínajú oslavy 25. decembra, spolu s Európanmi. Hoci v Rusku je len veľmi málo katolíkov, evanjelikov a iných protestantov, ktorí slávia narodenie Ježiša práve v tento deň. Prečo? Možno vás to prekvapí, pôvod takého správania je čisto politický.

Od polovice 80. rokov 20. storočia začala sovietska inteligencia sláviť Vianoce spolu so západným svetom, aby tým dala najavo svoj dištanc a odmietnutie komunistickej reality. Bol to len mierny a súkromný protest, navyše nemal nič spoločné s náboženstvom. Keď potom v 90. rokoch Rusi dúfali, že ich krajina sa môže vyvíjať európskym spôsobom, tradícia sa rozšírila a stratila politický obsah, stala sa iba zámienkou na hostinu. Dnes je solidarita s Európanmi zase formou Frondy.

Posuňme sa v kalendári, hlavnou udalosťou tohto obdobia je nepochybne Nový rok, noc z 31. decembra na 1. januára, pre Slovákov Silvester. Pred troma storočiami cár Peter Prvý „Veľký“ zaviedol tento sviatok do života Rusov doslova silou. Zapáčil sa mu v Holandsku, chcel ho aj v Rusku. Teraz je to  vyvrcholenie sviatočného obdobia – s darčekmi pod stromčekom a hojnou hostinou. Darčeky údajne nosí rozprávkový ded Moroz, u vás neslávne známy dedo Mráz, čo má samozrejme celkom pohanský charakter, ktorý sa však v hlavách súčasných Rusov pod vplyvom Hollywoodu úplne spojil so Santa Clausom.

Od 60. rokov 20 storočia sa povinným atribútom novoročnej večere stal šalát, ktorý sto rokov predtým, ešte v 19. storočí vynašiel šéfkuchár francúzskeho pôvodu Lucien Olivier. Znalci štatistiky spočítali, že iba v ten jeden večer Rusi skonzumujú okolo 60-tisíc kilogramov tohto šalátu. Od toho slovenského sa trochu líši, pridáva sa do neho aj mrkva a šunka. Keby bol Olivier patentoval svoj recept, ktovie, jeho potomkovia by možno boli miliardári.

Keď to zhrniem, tak holandský sviatok, americký Santa a francúzsky šalát tvoria súhrn toho, čo symbolizuje súčasný ruský Nový rok. Ak by sme chceli byť trošku ironickí, zdá sa, že žiadna krajina nie je ušetrená westernizácie.

Samozrejme, že Rusko má aj vlastné tradície a špecifiká, najviac viditeľné sú v televízii. Novoročné programy sú špičkou a centrálnou udalosťou roka. Ide o šou s obľúbenými umelcami a zabávačmi, žáner známy aj u vás. Program pozerajú celé rodiny, hoci sa vysiela hlboko do noci. Potom, od ďalšieho rána, diváci ale aj kritici diskutujú a klebetia o úrovni týchto programov, minimálne pár mesiacov.

Tohoročný Nový rok sa stal výnimkou: Prvý televízny kanál, najrozšírenejší v Rusku, nepriniesol nový program, iba zostrihy starých vystúpení z minulých rokov. Nebolo to vopred oznámené, diváci to hneď nepochopili, takže boli v ľahkom úžase, keď na scéne vystupovali medzitým už aj zosnulí herci a speváci. Obrana sa dostavila. Čo už mali robiť producenti, ak sa viacerí umelci a zabávači odmietli zúčastniť natáčania kvôli pandémii? Publikum bolo aj tak nespokojné.

Zato iná tradícia pokračuje nerušene ďalej. Rusi už 45 rokov na novoročný večer sledujú ten istý film Irónia osudu. Záujem o túto romantickú komédiu neklesá, aj keď starší diváci už poznajú dialógy a piesne naspamäť, a mladší zase nerozumejú zobrazeným sovietskym reáliám. Je trochu kuriózne, že v tomto absolútne kultovom a národnom sovietskom a ruskom superhite si hlavnú ženskú úlohu zahrala poľská herečka Barbara Brylska. Keďže mala slabú ruštinu, je nahovorená hlasom inej herečky.

Takže typický novoročný rituál ruskej rodiny vyzerá nasledovne: pri večeri pozerajú Iróniu osudu, potom sa lúčia so starým rokom, pripomínajúc všetko dobré a zlé, čo sa stalo. K tomu pojedajú šalát „Olivier“ a iné pochúťky, nápoje podľa chuti.

Tesne pred polnocou opäť pred televíznou obrazovkou, aby si vypočuli novoročný pozdrav prezidenta. Pravidlom je, že prejav býva úplne krátky a neutrálny, netýka sa vážnych problémov. Keď na Spasskej veži Kremľa začne zvonenie, podvihnú sa poháre šampanského a prajeme si šťastný nový rok. Potom zase sledujeme televíziu a dojedá sa šalát až do skorého rána. 

Prvý januárový týždeň majú všetci Rusi voľno, platí to už dávnejšie. Na konci týždňa, 7. januára, čaká Rusov ďalší sviatok – pravoslávne Vianoce. V sovietskych časoch tento deň slávili len niektorí hlboko veriaci ľudia, nebolo ich veľa. Tradícia bola ohrozená a takmer stratená.

Teraz je všetko inak a pravoslávne Vianoce de facto zaujali pozíciu štátneho sviatku. Televízia vysiela živé správy z chrámov, prezident a členovia vlády sa zúčastňujú bohoslužieb. Napriek tomu táto udalosť stále zostáva v tieni Nového roka.

Zároveň treba povedať, že pravoslávne Vianoce slávi dnes veľa Rusov, vrátane neveriacich. Má to nezvyčajné čaro. Poznám mnohých, ktorí rovnako nadšene slávia narodenie Ježiša 25. decembra, aj 7. januára. A vôbec im nevadí, že ide o tú istú udalosť a rozdiel je iba v kalendári. Pokojne ignorujú aj odlišnosť pravoslávneho obradu od západného kresťanstva.  

Vianočná večera sa začína jedlom „chudobných“, medzi ktorými nesmie chýbať „kutia“ (pšeničná alebo ryžová kaša s medom a hrozienkami) a vývar so sušeným ovocím. Hlavným jedlom je obyčajne hus alebo bravčovina. Hovorí sa, že keď sa narodil Ježiš, všetky zvieratá v chlieve boli ticho, okrem svíň a husí, ktoré stále robili hluk a budili dieťa aj jeho matku. Preto tá husacina a bravčovina za vianočným stolom.     

Ako som už spomenul, tieto zvyky boli už takmer stratené, len teraz sa ich niektorí Rusi snažia obnoviť, s odkazmi zo starých kníh. Nie sú rozšírené ako novoročný „Olivier“.

Po pravoslávnych Vianociach majú Rusi znovu niekoľko dní oddychu, aby si odpočinuli od sviatkov. Už 13. januára totiž prichádza ďalší sviatok,  pre cudzincov trochu ťažšie pochopiteľný, Starý Nový rok. Je to Nový rok podľa starého juliánskeho kalendára. Aj keď už s nami ľudia narodení pred rokom 1918 nie sú, táto tradícia ich nadlho prežila.

Scenár oslavy sa opakuje ako na Nový rok. Hostina s „Olivierom“ a šampanské o polnoci. Televízia opäť ponúka sviatočné programy. Pravda, ak nasledujúci deň – 14. január – pripadne na pracovný, ich vysielanie sa odkladá na víkend, aby sa ľudia vyspali a nesedeli pred televízorom.

Novoročné vianočné stromčeky nechávame v našich bytoch až do Starého Nového roku. Ale hneď ráno 14. januára to pri smetiakoch na uliciach vyrastá ako vo vyrezanom smrekovom lese.

Ak ste už z toho slávenia unavení a ťažia vás kalórie, ešte stále to nie je všetko. V národnom povedomí sa bizarným spôsobom spojil blížiaci sa sviatok Krstu Pána, ktorý Rusi oslavujú 19. januára, s vianočno-novoročným obdobím. Hoci v biblickej histórii uplynie medzi týmito udalosťami celých 30 rokov, cirkevný kalendár a ľudia ich vnímajú ako niečo spoločné.

Problém bude možno v tom, že ruská pravoslávna cirkev nedáva väčšiu pozornosť sviatku, ktorý je naozaj spojený s Vianocami – sviatku Troch kráľov, ktorý pripadá presne na ten istý termín. Kedysi došlo k nahradeniu chronologicky sa zhodujúcich sviatkov.

Aby sme však zavŕšili príbeh osláv, tak najvýraznejšia vec na oslavách Krstu Pána je aj vrcholom ruskej vianočnej exotiky: kúpeme sa v ľadových dierach. Do ľadu zamrznutých riek a jazier sa urobia otvory, niekedy v tvare kríža. Ponorenie do studenej vody symbolizuje obrad krstu. Často (aj keď nie vždy) na začiatku kňaz vodu „posvätí“.

Počujem vašu otázku, nuž po celom Rusku sa na tomto kúpaní zúčastňujú tisíce ľudí rôzneho veku a pohlavia. Zďaleka nie všetci v tom vidia náboženský zmysel, je aj dosť takých, ktorí praktizujú zimné plávanie ako špecifický šport. Vy ich voláte ľadové medvede, u nás sa im hovorí „mrože“. Jeden rozdiel, ktorý som si všimol je, že po ponorení skoro každý Rus, najmä športovci, vypije pohárik vodky (niekedy viac ako jeden), aby sa vyhli prechladnutiu.

Aj v tom je tento rok iný. Predstavitelia pravoslávnej cirkvi sa nečakane postavili proti kúpaniu v ľadových dierach s tým, že ide o pohanský obrad. S najväčšou pravdepodobnosťou je skutočným dôvodom pandémia a obavy o zdravie spoluobčanov. Ak cirkev nebude podporovať tento zvyk, tradícia asi postupne vymizne, alebo sa definitívne zmení na svetskú športovú udalosť. Uvidíme.

V každom prípade dnes sa celomesačný maratón zimných sviatkov v Rusku končí. A prečo o tom toľko píšem? Každá krajina má svoje originálne národné zvyklosti. Ich spoznávanie nám pomáha lepšie porozumieť a precítiť charakter a dušu ľudu, čo nám zase uľahčuje spoluprácu a priateľstvo.