Plán, že oheň v Českom Švajčiarsku kontrolovane vyhorí, nevyšiel. Zločin. A kde je trest?

Čo môžeme od začiatku požiaru konštatovať jednoznačne, je, že štátu sa z nejakého dôvodu nechce pomenovať hlavnú príčinu veľkého ohňa v Českom Švajčiarku. Tým nie je neznámy páchateľ, ktorého polícia ešte ani nestotožnila, tým je dogma bezzásahovosti. Politika bezzásahovosti po podkôrnikovej kalamite vytvorila pre tento požiar dokonalé podhubie.

Pod dojmom skazy, ktorú z okolia Děčína vysielajú televízie každodenne do domácností, sa k tomuto, ako dnes vidíme, nebezpečnému experimentovaniu ministerstvo životného prostredia ani správa národného parku príliš nehlásia. Radšej hovoria o nedisciplinovaných turistoch. Riaditeľ správy Pavel Benda o jednej skupinke, ktorá si vraj cez víkend – keď už týždeň horelo – neďaleko Pravčickej brány rozkladala oheň, prednášal razantné výroky typu, že „ľudská blbosť je nekonečná“. Hovorca parku Tomáš Salov zásobuje verejnosť zisteniami, že ochrancovia v parku denne nachádzajú vajgle a stopy po ohníčkoch.

Krajská polícia nezostáva pozadu, informuje o každom cyklistovi alebo turistovi, ktorý v týchto dňoch do zakázaných miest na severe Čiech aj napriek riziku státisícovej pokuty prenikol. Zo strany parku to celé pôsobí dosť priehľadne. Ako pokus odviesť pozornosť od svojej zákonnej zodpovednosti a ukázať na nemilovaných turistov.

Tridsať percent, sto percent

Po vášnivých sporoch o podkôrnikovi na Šumave okolo roku 2007 si často myslíme, že dogma bezzásahovosti, pokus priblížiť aspoň niekde prírodu jej východiskovému stavu z doby pred človekom, sa uplatňuje rovnako vo všetkých štyroch národných parkoch na území Česka. Nie je to pravda, líši sa od parku k parku, od správy k správe. V Českom Švajčiarsku sa prvých desať rokov od nástupu Pavla Bendu (riaditeľom je od roku 2008) politika bezzásahovosti nejako dramaticky nepresadzovala. Zmena prišla práve pod vplyvom Šumavy, ale aj posunov v Krkonošskom národnom parku a tiež v Národnom parku Saské Švajčiarsko cez hranicu.

Zmenu v Českom Švajčiarsku môžeme identifikovať v rokoch 2018 až 2019. Tomuto príklonu k hlbinnému ekologizmu bola priaznivá aj vtedajšia situácia na ministerstve životného prostredia, kde minister Richard Brabec, bývalý generálny riaditeľ Babišovej Lovochemie, dal ekoaktivistom na hranie národné parky a oni zasa väčšinou nekritizovali benevolentný prístup inšpekcie životného prostredia k priestupkom Babišovho Agrofertu.

Novela zákona o ochrane prírody a krajiny vtedy stanovila takzvanú zonáciu, čo je proces, počas ktorého si každá správa vo svojom národnom parku nakreslí zásahové a bezzásahové zóny. V Českom Švajčiarsku sa pre bezzásahovú zónu, kde sa ľudovo povedané neťaží a neupratuje drevo, vyčlenilo okolo 30 percent územia. Vo zvyšných 70 percentách sa ťažiť môže a podľa pravidiel parku dokonca má.

V onom roku 2018 už bolo zrejmé, že podkôrniková kalamita naberá na sile. Spätne to až robí dojem, že správa parku využila škody spôsobené podkôrnikom na to, aby bezzásahové zóny rozšírila na sto percent svojho léna. Stromy napadnuté podkôrnikom sa viac-menej prestali ťažiť v oboch zónach. A aj na mnohých miestach zásahovej zóny turista zisťoval, že mu správcovia parku fakticky bránia v pohybe. Doteraz platné cesty sa s odvolaním sa na nebezpečenstvo pádu uschnutých stromov, ktoré však nikto neťaží, „prechodne“ zatvárali, v extrémnych prípadoch dokonca na značených cestách zovretých uschnutým lesom národný park vysádza nové stromčeky.

České Švajčiarsko charakterizuje členitá krajina, takže sa v ňom človek ľahko stratí, rozlohou však nie je veľké. Ďalšou jeho zvláštnosťou je, že aj z tej malej plochy prvej zóny je vzdušnou čiarou veľmi blízko aspoň do jednej z dedín, ktoré ako prstenec národný park obopínajú. Niektoré obecné zastupiteľstvá sa po roku 2018, vedomé si podkôrnikovej kalamity a hromadenia uschnutého dreva v parku, pokúšali správu alebo priamo ministerstvo v Prahe alarmovať.

Predovšetkým mestečko Krásná Lípa, kde mimochodom sídli aj správa parku, posielalo riaditeľovi Bendovi listy. V nich sa sťažuje na nedostatočnú prípravu hasičskej infraštruktúry pre prípad nejakého väčšieho požiaru, dovoláva sa zriaďovania mobilných vodných nádrží, štátu radí, nech profesionálnym hasičom nakúpi špeciálne terénne štvorkolky tak, aby sa v neschodnom skalnom teréne mohli rýchlo dopraviť k epicentru ohňa. Správa parku tento rok na jar aspoň pristúpila k výrubu suchých stromov okolo niekoľkých obcí, vytváraniu akéhosi protipožiarneho pásma. V ďalších oblastiach si miestni obyvatelia toto nárazníkové pásmo svojpomocne robia teraz, keď im blízko ich chalúp horí.

Bývalý zástupca primátora mesta Krásnej Lípy, dnes predseda výboru pre životné prostredie Senátu Zbyněk Linhart, človek, ktorý čarokrásnemu Českosaskému Švajčiarsku najprv ako ochranár a po páde komunizmu mu ako jeden z pôrodných asistentov národného parku zasvätil desiatky rokov života, je rozčúlený. Tvrdí, že správa parku občanom mestečka Krásná Lípa na ich obavy odpovedala pobavene a poznámkami, že sa zrejme veľmi pozerajú na americké katastrofické filmy.

Prosíme, nerušiť! Experimentujeme

Analýza výrokov ľudí zo správy národného parku i ľudí z ministerstva životného prostredia nedáva priestor na iný záver, než že český zelenkastý štát považuje oheň za prírodný živel, ktorý do chránených častí českej prírody vnesie pôvodnú rovnováhu. Už v onej korešpondencii s obcami napríklad správa parku na jednom mieste píše, že pokiaľ požiare neohrozujú život občanov a ich majetky, sú akýmsi „prirodzeným disturbačným činiteľom, ktorý nie je v rozpore s cieľom ochrany“.

Charakteristické sú aj výroky z prvých hodín po požiari. V nedeľu 24. júla riaditeľ Benda v televíznom prenose optimisticky odhadoval, že oheň sa vo svojich ohniskách strávi sám, takzvane vyhorí. V utorok, keď už bolo jasné, že požiar podcenili a keď museli hasiči evakuovať časť obyvateľov troch priľahlých dedín, titulok rozhovoru s Bendom v Hospodářskych novinách hlása: „Spočiatku sme chceli nechať les kontrolovane vyhorieť. Chybu sme však neurobili.“

A propos kontrolované ohníčky: na ministerstve životného prostredia je z konca minulého roka nachystaná ďalšia novela zákona o ochrane prírody a krajiny, v ktorej sa autori venujú cielenému vypaľovaniu podrastov. Bola by to radikálna zmena oproti stavu, ktorý poznáme skoro 35 rokov. (V roku 1985 bolo v Československu cielené vypaľovanie zakázané.)

Isteže kontrolovaný oheň nie je vždy zlý, napríklad v Kalifornii alebo v Austrálii časť viny za masívne požiare minulých rokov – médiami, samozrejme, pripísaná klimatickej zmene – nesie „ekologický“ vynález nechať ležať suché konáre a uschnutú trávu úhorom. Niečo iné je však zahrávať sa s ohňom v podkôrnikom zdecimovaných českých lesoch. A z paragrafu novely, v ktorom čítame, že orgány ochrany prírody môžu kontrolovane vypaľovať v rámci „opatrenia na reguláciu nepôvodného druhu alebo kríženca“, ideológia vyslovene pozerá. Naši environmentalisti neznášajú smrek, považujú ho za nepôvodnú drevinu.

Druhý pondelok požiaru, keď sa ho už hasičom darilo potláčať, sme sa od riaditeľa Bendu dozvedeli, že na veľkej väčšine zhorených plôch sa nové stromčeky vysádzať nebudú, aby si príroda sama určila, čím sa zahalí. Hovorca parku Tomáš Salov rýchlo pripomenul, že väčšina zhorených stromov sú (kádrovo nevhodné) smreky.

Čo na to všetko česká vláda? Anna Hubáčková vedie ministerstvo životného prostredia sedem mesiacov. Po dovolenke v Rakúsku sa vraj do Českého Švajčiarska chystá na stretnutie so starostami. Termín je na začiatku druhej polovice augusta. Kým vraj nie je uhasené, nebude sa ministerstvo politikou, akú razila správa parku, zaoberať. Z rozhovoru s hovorkyňou ministerstva Beatou Berníkovou vyplýva, že myšlienka riaditeľa Bendu odvolať tam azda ešte ani nikomu nenapadla.

Okrem Bendu by si pozornosť zaslúžila ešte otázka, či sa náhodou niektoré naše národné parky za prihliadania vlády nespreneverujú svojim pôvodným cieľom. České Švajčiarsko napríklad veľmi stálo o titul druhej kategórie národných parkov podľa kritérií Svetového zväzu ochrany prírody. A tento Svetový zväz ochrany prírody za primárny cieľ národných parkov II. kategórie okrem ochrany „prirodzenej biodiverzity spolu s hlavnými ekologickými štruktúrami a súvisiacimi environmentálnymi procesmi“ kladie „vzdelávanie a rekreáciu“.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.