Ochrana klímy a životného prostredia ako konzervatívna téma

Zdravšie ovzdušie, šetrné nakladanie s prírodnými zdrojmi, energetická bezpečnosť a sebestačnosť. Boj proti klimatickým zmenám a dôraz na životné prostredie sú v konečnom dôsledku konzervatívne témy. Mali by byť konzervatívcom vlastné, ale málo sa im venujú. Iniciatívu tak logicky preberá druhá strana, ktorá z klímy robí nové náboženstvo. Ľudia sa v téme nevkusne škatuľkujú na klimatických alarmistov a skeptikov, hoci sa v mnohých podstatných prvkov vlastne zhodujú.

Vzťah k pôde a spôsob jej vlastníctva patrili v strednej Európe stáročia k rozhodujúcim spoločenským faktorom. Od nevoľníctva a feudalizmu sa vyvíjal k súkromného vlastníctvu, ktoré prerušilo komunistické znárodňovanie. Aj dnes je vyvlastňovanie vo verejnom záujme citlivou témou a predmetom debát o zasahovaní do osobného vlastníctva.

Sedliaci z pôdy žili – či už ju vlastnili, alebo na nej plahočili pre panstvo. Starali sa o ňu tak, aby ich uživila, využili aj skromné možnosti naplno a boli schopní hospodáriť dlhodobo. V skratke, vytvárali okolo seba trvalo udržateľné prostredie.

Nie div, že v medzivojnovom období patrili medzi najúspešnejšie strany v našich zemepisných šírkach agrárnici. Reprezentovali hlas sedliakov a zo svojej podstaty boli pravicové – kládli dôraz na sebestačnosť, súkromné vlastníctvo a voľný pohyb tovarov. Agrárna strana bola v medzivojnovom Československu spravidla súčasťou vlády.

Od kolektivizácie k ochrane prírody

Kolektivizácia bola zlomom. Udržateľne hospodáriacich gazdov a kulakov nahradili vynútené roľnícke družstvá, obrovské monokultúry a masívne používanie poľnohospodárskej chémie. Témy ekológie a ochrany životného prostredia rezonovali už v 80. rokoch okolo časopisu Bratislava nahlas, za ktorým stál Mikuláš Huba, Ján Budaj a Juraj Flamík.

Popri výrazných politických zmenách a ekonomickej transformácii ustúpili po osamostatnení Slovenska ekologické témy do úzadia. Nie je to tak dávno, čo sa Ján Slota z emisií vysmieval a jeho nominanti na predaji vtedy ešte relatívne málo známych emisných povoleniek rozprávkovo zarobili.

Po ňom nastúpila vláda Ivety Radičovej, ktorá spustila spustila rozsiahly projekt na budovanie hrádzok v lesoch. Vodný manažment a vodozádržné opatrenia sa dostali do centra pozornosti. Starostovia si projekt pochvaľovali a mal ohlas aj v zahraničí. Odvrátenou stránkou bola postava autora projektu Michala Kravčíka, ktorému vodohospodári nevedeli prísť na meno pre podozrenia z finančných podvodov.

Viac tepla, viac sucha

Hrádzky boli príkladom toho, ako je možné drobnými zásahmi na lokálnej úrovni zmeniť hospodárenie s vodou a neblahé dôsledky výkyvov počasia (prívalové dažde).

Kým pri klimatickej zmene býva v prvom rade reč o tempe rastu priemernej teploty, nepriame následky v skutočnosti pociťujeme oveľa viac. Iste, letá sú v priemere teplejšie, ale či je na júlové poludnie 35 alebo 37 stupňov Celzia, až tak nezaváži.

Oveľa dôležitejšie sú extrémne prejavy počasia vyplývajúce z teplotných zmien, ktoré spôsobujú zmeny prúdenia, prísun zrážok a zmenu v krajine. Rovnako je podstatnejšie, koľko dní ročne a ako dlho trvajú rekordné teploty, nie, či jeden deň padne magická hranica 40 stupňov.

Hovoriť by sme mali o nevídanom suchu, ktoré tento rok na Slovensku trvá už deväť mesiacov a patrí medzi najhoršie za 140 rokov meraní. Vädnú plodiny na poliach, bukové lesy žltnú už v júli a obciam dochádza voda – vysychajú studne, potoky aj rybníky. Pribúda obcí s vyhlásenou mimoriadnou situáciou so zásobovaním cisternami.

Opačným extrémom sú prívalové dažde, ktoré spôsobujú povodne, a veterné smršte, ktoré zrejme budeme zažívať čoraz častejšie.

Globálne opatrenia

Otepľovanie planéty a súvisiace prejavy počasia sú nepochybne globálnym problémom. Najväčšími znečisťovateľmi sú Čína a USA, EÚ je až na treťom mieste, pri prepočte emisií na osobu nás dokonca predstihne aj Rusko.

Tým nijako nechcem znevažovať úsilie EÚ znižovať emisie skleníkových plynov. Za debatu však stojí, či sú ciele Európskeho zeleného dohovoru splniteľné a za akú cenu, prípadne, do akej miery znížia ekonomickú konkurencieschopnosť Únie (hovorme napríklad o uhlíkovom cle). Lenže Green Deal už je schválený a veľa na ňom nezmeníme.

Rovnako sa treba zamyslieť nad tým, či je konzistentné radikálne znižovať emisie a zároveň nadväzovať dohody o voľnom obchode, aby sme mohli napríklad z Brazílie dovážať mäso. V Nemecku zakazovať ťažbu plynu, ale kupovať bridlicový plyn z iných kútov sveta. Vypínať jadrové elektrárne, ale obnovovať v krízovej situácii narýchlo tie uhoľné. Podobne je na mieste spochybňovať neprimerané pretláčanie elektromobility na úkor čoraz ekologicky prijateľnejších modernizovaných spaľovacích motorov.

Lokálne riešenia

Hoci globálne či európske opatrenia majú svoj význam, veľa vieme robiť nezávisle na nich. Riešením je regionalizmus, lokálne opatrenia a smerovanie k energetickej a potravinovej sebestačnosti, ako naznačil v rozhovore pred dvoma rokmi klimatológ Pavol Faško. Nijaká autarkia, ale jednoducho hospodárne využívanie domácich zdrojov a ochrana prírody tak, aby sme mali dobré životné prostredie v našom meste, okrese, kraji.

Aj pri ochrane prírody a spotrebovávaní potravín by mala platiť subsidiarita, čo je mimochodom katolícky princíp – rozhodovanie a riešenia hľadajme na tej najbližšej sociálnej úrovni, v rodine, obci, kraji. To nijako vylučuje veľké systémové opatrenia, skvelým príkladom sú kotlíkové dotácie či solárne panely. Štát na ne poskytuje poskytuje dotácie (o ich nastavení a prístupnosti by sa dalo diskutovať), jednotlivci ich môžu využiť a motivovať susedov a blízkych. Výsledkom bude, že v problematických oblastiach (napríklad Rožňava) sa bude menej kúriť drevom a nebudeme pravidelne svedkami hrozivej smogovej situácie ničiacej ľudské zdravie.

Namiesto anglického trávnika vieme v záhrade pestovať zeleninu a ovocné stromy. Zberajme dažďovú vodu a nepolievajme stromy pitnou vodou. Napokon, v niektorých obciach s mimoriadnou situáciou ani ľuďom iná možnosť nezostala. Jedzme ovocie z nášho regiónu, podporujeme predaj z dvora, nakupujme len toľko, koľko potrebujeme. Nemrhajme jedlom, hospodárme s energiou a investujme do technológií, ktoré nám ju ušetria.

Riešení sa núka dostatok a s viacerými môžeme začať prakticky okamžite. Pri celoštátnych krokoch prihliadajme na to, ktoré strany sa klimatickým opatreniam a rozumnej energetike vrátane jadra venujú a podporme ich. Hľadajme v téme spojencov, ktorí majú expertízu. Ak už nie preto, aby sme mali okolo seba zdravé životné prostredie, tak pre ďalšie generácie. Nezabúdajme na to, že klíma je pre mladú generáciu dôležitou témou.

Ochrana prírody a udržateľné hospodárenie sú témou pre konzervatívcov, ale musia sa jej chytiť. Začnime od seba a motivujme druhých. Možno zrazu zistia, že rozumná klimatická politika sa nezačína v Bruseli, ale v každom byte, dome či záhrade.