Šéf rehoľníkov: Ak nás štátna ideológia bude tlačiť do rozporu s našou identitou, pôjdeme po ceste väznených predchodcov

Máme za sebou dosť vážne obdobie pandémie aj utečeneckej krízy, kde rehoľníci odviedli veľa práce, hoci sa jej nedostalo až tak veľa medializácie. Konferencia vyšších rehoľných predstavených nedávno pripravila súhrnnú štúdiu o práci rehoľných spoločenstiev počas krízy. Čo z nej vyplýva?

Jedna kríza vystriedala druhú, po pandémii prišla ďalšia kríza s utečencami. Nám rehoľníkom krízové situácie otvárajú naše mysle aj srdcia. Rehoľníci a kňazi, ale aj ostatní charitatívni pracovníci boli medzi prvými na hraniciach. Sám som strávil istý čas na hotspote v Michalovciach. V rámci našich chariziem sa snažíme poskytnúť aj duchovnú pomoc. V hotspote bol stan – kaplnka, kde mohli utečenci prísť, porozprávať sa, pookriať. Aj keď moja skúsenosť bola taká, že veľa pomoci potrebovali aj dobrovoľníci, keďže pracovali na zmeny a často aj v noci, potrebovali rozhovor a duchovné sprevádzanie či podporu.

Koľko utečencov rehoľné spoločenstvá prijali medzi seba?

Rehoľníci otvorili svoje kláštory, kde sme poskytli ubytovanie okolo tisícke utečencov, celkovo sme pomohli asi 3-tisíc ľuďom, z nich bolo asi tisíc detí. Priamu pomoc poskytovalo okolo 500 rehoľníkov plus množstvo laikov a našich spolupracovníkov. Okrem ubytovania predovšetkým matiek s deťmi sme pomáhali aj pri asistencii na úradoch, poskytovali sme humanitárnu pomoc. Pre ukrajinské deti sme otvorili aj naše cirkevné školy, otvárali sme aj špeciálne triedy, najmä v materských školách. Poskytovali sme jazykové kurzy, realizovali zbierky a rôzne programy pre deti s mamičkami a ďalšie dobrovoľnícke aktivity.  

Rehoľníci realizovali aj takzvanú „službu ucha“. O čo išlo?

Bola to telefonická linka, ktorú sme už na začiatku otvorili pre ľudí – a nielen pre Ukrajincov –, ale aj pre našich, ktorí potrebovali pomoc alebo mali strach z vojny. Na telefóne boli aj rehoľníci, ktorí rozumeli ukrajinskému jazyku.

Ako je to s utečencami v reholiach dnes? Sú stále takí, ktorí dodnes bývajú v kláštoroch?

Áno. Aj tu v Nitre máme jednu rodinu, ďalšia sa nedávno vrátila naspäť. Pravdaže, situácia sa medzitým zmenila, keďže pre dlhodobých utečencov už myslíme aj na to, či tu zostanú dlhšie, prípadne natrvalo. Pomáhame im hľadať prácu, trvalejšie ubytovanie, kde by mohli začať nový život a aby ich deti boli začlenené do škôl, v čom im pomáhajú naše letné kurzy slovenčiny.

Práve v Nitre ste mali pred pár rokmi skúsenosť so sýrskymi utečencami. Boli tie procesy v podobné?

Áno, je to podobná situácia. Aj v tomto prípade sme ich mali najprv v Nitre asi rok a pol, kým sa kompletne začlenili do spoločnosti, majú svoju prácu a vlastné bývanie, ich deti chodia do našich škôl. Nie je pre nich jednoduché sa začleniť, ale sýrski utečenci to mali komplikovanejšie, čo sa týka kultúry a jazyka. Časový priestor od ich príchodu až do úplnej socializácie a začlenenia do spoločnosti bol poldruha roka až dva roky. Teraz ale nemôžeme čakať tak dlho, táto fáza bude kratšia. Momentálne potrebujú psychologickú pomoc, podporu pri hľadaní práce a zdravotníckej starostlivosti a začleňovaní detí do škôl. 

V súčasnosti sa často otvára téma financovania cirkví. Vy ste zo svojej pozície partnerom Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Kňazi sú financovaní z rozpočtu ministerstva kultúry, ale ako sú vlastne financovaní rehoľníci?

Diecézni kňazi sú zamestnancami diecéz, to platí aj pre kňazov-rehoľníkov. To ale pre nás nie je celkom vyhovujúce, keďže činnosť reholí často presahuje niekoľko diecéz. Momentálne ale rokujeme s KBS, aby sa aj táto záležitosť upravila, aby rehoľníci patrili nielen jurisdikčne pod svojho predstaveného, ale aby bol ich predstaveným aj v ekonomickom zmysle. 

Ako je to ale pri rehoľných sestrách, ktoré nie sú kňazmi?

Rehoľné sestry nie sú zamestnancami diecéz. Štát prispieva na činnosť cirkvi ako takej, ktorá zahŕňa nielen duchovnú, ale aj charitatívnu či školskú činnosť. Sestry ale pracujú len v rámci svojich škôl, hospicov či službách sociálnej pomoci, prípadne vyučujú náboženstvo na štátnych školách. Ale z príspevku štátu sú však platené len vyššie rehoľné predstavené.

Rehoľníčky sú teda z hľadiska svojho živobytia odkázané na klasické zamestnanie v škole či v nemocnici?

Áno, hľadajú si prácu podľa charizmy svojej rehole. Nie je to ideálna situácia, pretože sú rehoľníčky, ktoré sú na misiách alebo vo formácii, kde nemajú finančné krytie.

Čiže ak je rehoľníčka bez práce, tak je fakticky nezamestnaná, respektíve ak je vo formácii, tak je v podobnom stave ako študujúce nezaopatrené dieťa?

Je to veľmi podobné. Situácia sa niekoľkokrát menila. Platí to ale aj pre mužov-rehoľníkov, keďže ani oni nie sú všetci kňazi. Ak nie sú zamestnancami rehoľného inštitútu, v škole či charite, nemajú finančné zabezpečenie zo strany štátu.

Ak má rehoľná sestra zamestnanie ako učiteľka, členka charity alebo zdravotná sestra, má rovnaký plat ako jej sekulárne kolegyne?

Áno, ale treba si uvedomiť, že my rehoľníci ten plat nedostaneme na účet, keďže žijeme zasvätený život, ktorého súčasťou je sľub čistoty, chudoby a poslušnosti. Žijeme komunitný život v spoločenstve spolubratov a spolusestier. Ja ako rehoľník nemám účet, sľub chudoby znamená, že nemôžem vlastniť. To znamená, že náš plat dostáva naša rehoľa, idú do spoločnej pokladne a z nej potom žijeme ako rehoľná rodina.

A čo rehoľníčky a rehoľníci, ktorí sú už na dôchodku?

Dostávajú dôchodok, ale často ide o minimálny dôchodok, keďže ich povolania sú spravidla nízkopríjmové.  

Keďže ale žijú sľub chudoby, tak sa im pri prechode na dôchodok asi veľa nezmení.

V tomto spôsobe žitia chudoby je veľká sloboda. Človek si ani neuvedomuje, koľko ho peniaze stoja času a energie. Rehoľná komunita ale funguje ako rodina. Má svojho ekonóma, ktorý sa stará o financie, má svojho predstaveného domu, teda rehoľníci majú základné potreby zabezpečené. Samozrejme, môže si tiež niečo kúpiť, na to má každá rehoľa svoje pravidlá.

Dostávajú rehoľníci niečo ako vreckové?

Každá rehoľa to má inak. Môžem vám povedať, ako je to u piaristov. My máme vreckové, teda určitý obnos peňazí, ktoré nemusíme „vyúčtovať“. Ak si ale chcem kúpiť niečo väčšie, požiadam predstaveného, a ak to nie je niečo nevhodné, tak dá povolenie. Ide povedzme o oblečenie alebo o elektroniku, ktorú môžem potrebovať pre svoju prácu.

Ak ste financovaní skrze diecézy, a nie priamo z ministerstva, plynie vám z toho aj nejaký stupeň neslobody, ktorý by ste chceli zmeniť?

Táto otázka je problematická práve pri prekladaní rehoľných kňazov medzi rehoľnými domami. Rehoľník patrí pod svojho predstaveného, ktorý rozhoduje o jeho prekladaní medzi kláštormi. Ale keďže rehoľník patrí ekonomicky pod svoju diecézu, z ktorej dostáva plat, rehoľa musí jeho preloženie komunikovať s diecéznymi biskupom a zároveň žiadať biskupa ďalšej diecézy, aby ho prijal. Je to komplikované.

Snažíte sa to zmeniť s KBS?

Áno, momentálne sme s nimi v rokovaní a táto otázka sa rieši.

Vaším cieľom teda je, aby rehole dostávali peniaze priamo z rezortu kultúry?

Nie celkom, pretože príspevok štátu pre cirkvi je stanovený, ide skôr o vnútrocirkevnú záležitosť, ako si finančné prostriedky medzi sebou následne prerozdeliť. Rokujeme s KBS o tom, aby sa zvážili efektívnejšie možnosti prerozdeľovania financií.

Pokles povolaní je v cirkvi dlhodobým a problematickým trendom, výrazne sa prejavuje aj v reholiach. Pozorujete ho aj u vás piaristov?

Pokles povolaní je veľmi citeľný v Európe. V januári sme však mali generálnu kapitulu piaristov, kde sme boli zídení z celého sveta. Keď sme sa na naše štatistiky pozreli celosvetovo, videli sme, že nie sme v kríze.

Zrejme to zachraňuje rozvojový svet…

Áno, aj keď mnohé z týchto krajín sú už pomerne vyspelé, nerád by som používal pojem rozvojový svet. Je to svet, kde sa žije jednoduchšie a radostnejšie a aj povolaní je tam veľa.

Hovoríme ale o časti sveta mimo Európy a Ameriky.

Áno. Dosť povolaní je aj v Južnej Amerike, ale najviac ich je v Afrike a v Ázii. Tam máme miesta, kde sú semináre preplnené. Dokonca odtiaľ máme požiadavky, aby sme im pomohli túto situácia vyriešiť a vziať si ich k sebe. Z tohto hľadiska sa nedá hovoriť o kríze povolaní. Samozrejme, v Európe a na Slovensku vidíme pokles. Zaujímavé je, že pokles je najciteľnejší u rehoľných sestier. No v Európe rastie počet kontemplatívnych povolaní, čo môže súvisieť s tým, že „preplnený“ človek hľadá pokoj pre svoju dušu.

Hľadáte však odpovede na príčiny tohto poklesu?

Samozrejme, zamýšľame sa nad tým, či je to znamením doby, sekularizáciou alebo je to dokonca vedenie Ducha Svätého. Verím, že po tejto kríze hľadania a sebarealizácie človeka sa povolania vrátia.

V reholiach však v poslednom období prebieha aj ďalší nečakaný problém: odchádza mnoho vekovo zrelších rehoľníkov, sú v strednom veku, často po desaťročiach zasväteného života. Čím to je?

Je to širší spoločenský problém, nielen reholí. Je to problém krízy stredného veku. U žien sa o ňom hovorilo vždy viac, u mužov je to dosiaľ neprebádaná téma. Človek prekonáva svoju krízu stredného veku, keď sa na jednej strane obzerá na svoj doterajší život, a zároveň sa pozerá aj do budúcnosti a skúma, čo už dosiahol, pýta sa, čo by ešte dosiahnuť mohol a čo by mohol zmeniť vo svojom živote. Ak však takémuto človeku – či už je to zasvätený človek alebo manžel –, chýba pomoc, rada a sprevádzanie, vychádza z krízy porazený. Odchádza z rehole, odchádza z manželstva.   

Mnohí kňazi sa dnes vo svojich malých farnostiach cítia byť veľmi osamelí, často majú pocit, že diecéza či biskup nereflektuje ich problémy. Hľadáte aj vy v reholiach odpovede na tento fenomén?

Áno, povedali sme si, že v nasledujúcom období budeme hľadať správne smerovanie aj v tejto oblasti, keďže Konferencia vyšších rehoľných predstavených má pomáhať jednotlivým reholiam. Budeme hľadať a rozlišovať, kam nás Duch Svätý povedie, budeme pozorovať komunitný život v našich kláštoroch so zameraním nielen na prvotnú formáciu, kde sa kladie veľká pozornosť, ale aj na kvalitnú permanentnú formáciu. Teda musíme riešiť vzťahy, prípadne hľadať duchovnú, ale aj psychologickú pomoc pri prekonávaní krízy stredného veku alebo staroby či choroby. To sú krízy, ktorými rehoľníci prechádzajú rovnako ako všetci ostatní.

Prejdem ešte k dvom témam, ktoré sa týkajú zvlášť rehoľníkov a pri ktorých zrejme budete čoskoro čeliť vážnym kultúrnym výzvam. Konkrétne charizmou vašej rehole piaristov je školstvo, máte gymnáziá v Prievidzi, Trenčíne a Nitre. Ste pripravení na to, keď sa vaši študenti budú predstavovať iným rodom, ako je ich pohlavie?

Už sa nám to stáva, hoci bežné to ešte nie je. My piaristi nevyučujeme len náboženstvo, ale aj profánne predmety, ja napríklad učím biológiu a chémiu, teda predmety, ktoré sa bezprostredne týkajú fyziológie. Medzi mladými táto téma už nie je vnímaná ako tabu, rozprávajú sa o tom, riešia takéto problémy. Učitelia a vychovávatelia, samozrejme, poznajú učenie cirkvi, ktoré hovorí o otvorenosti voči všetkým ľuďom. Rehoľníci sa najviac starajú o ľudí, ktorí majú problém, nemusí ísť len o identitu, staráme sa o chorých, starých, chudobných, závislých či hendikepovaných. Dokonca pracujeme s väzňami a utečencami. Naše kresťanské povolanie je jasné: otvoriť srdce, pochopiť a duchovne sprevádzať človeka, ak o to stojí. Musíme mu pomôcť prekonať ťažké obdobie, často sa vtedy mladí ľudia obracajú práve na nás rehoľníkov a kňazov a hľadajú pomoc ešte skôr ako u rodičov.

Táto výzva pre vás však nastane vtedy, keď vám sekulárne inštitúcie nakážu, akým spôsobom k nim musíte pristupovať, hoci to nemusí byť v súlade s katolíckou náukou. Napríklad ich budete musieť oslovovať iným rodom a podporovať pri ich zdravie ničiacej voľbe.

Slovensko má uzatvorenú medzištátnu zmluvu s Vatikánom, ktorá predpokladá ešte ďalšie štyri čiastkové zmluvy, pričom jedna z nich je zmluva o výchove a vzdelávaní na cirkevných školách. Tá hovorí o určitej ochrane cirkevných škôl pred takýmito ideológiami. Určitým spôsobom sme teda chránení, medzištátna zmluva má prednosť pred domácimi zákonmi. Sme tak chránení pred ideológiami, ktoré nie sú zlučiteľné s kresťanskou náukou.

Ten konflikt ale zrejme tak či tak príde aj v tomto smere.

Rozhodne, ale ako som vravel, my sme otvorení o tejto veci diskutovať, sme pripravení takýchto ľudí chápať, prijať a vypočuť. Napokon, učenie cirkvi vo vzťahu k týmto osobám je jasné, Svätý Otec neustále hovorí o tom, aby sme voči nim mali otvorené srdcia aj mysle, aby to v konečnom dôsledku nevyznelo ako konflikt, ale ako hľadanie.

Ale čo v prípade, keď budete postavení pred jednoznačnú voľbu: áno-áno, nie-nie. Čo keď budete pod hrozbou zákonného trestu označovať dievča za chlapca len preto, že sa tak označilo samo?

To už je celkom vyhranená situácia, neviem, či k takému niečomu dôjde. My sa však nemôžeme zrieknuť učenia cirkvi, inak by sme stratili identitu cirkevnej školy a kresťanskej inštitúcie. Sme však povinní aj rešpektovať zákony štátu. Zrejme budeme musieť nájsť cestu, ktorá obháji naše pozície a zároveň nebude v rozpore s legislatívou.  

Vravíte, že sa takýto prípad už vyskytol…

Bolo ich viacero.

Zatiaľ vieme, že už preoperovaní mládežnícki transgender študenti sa vyskytujú skôr na bratislavských školách. Mali ste takýto prípad už aj v Nitre, Prievidzi či Trenčíne?

Nechcem povedať, kde to bolo, aby sa daný študent necítil byť dotknutý. Je to teda situácia, s ktorou sa už stretávame, nielen na našich školách, ale aj pri duchovnom sprevádzaní mládeže.

Prichádzajú študenti s týmto problémom za vami sami?

Áno, väčšinou prídu sami, alebo za nich príde kamarát a diskrétne hľadá pre neho pomoc, keďže sa hanbí. Mladí ľudia ale už nemajú problém o tejto téme rozprávať a komunikovať to o sebe aj priamo v triede.

Neradi by sme z toho robili kultúrny konflikt, chceme mladým ľuďom pomáhať s ich problémami, aj s identitou. Každý má svoje krízy. Z nej môže vyjsť človek silnejší, môže sa v nej vyriešiť zložitá otázka jeho života aj jeho identity.

Hoci by ste aj chceli nájsť „mierové riešenie“ tohto sporu, teda bez toho, aby ste sa ocitli v konflikte, problém je, že na druhej strane stoja agresívni aktivisti, ktorí ten konflikt vyvolať chcú, keďže konflikt je samotným cieľom z hľadiska účelu revolúcie. Do konfliktu budete tlačení.

Rozumiem, ale my s tými mladými ľuďmi pracujeme, nemáme čas vyvárať kultúrny konflikt. Veľa času, energie a síl strávime pri ich výchove, vedení, vzdelávaní aj pri počúvaní ich starostí a trápení. Chápem, že ideológie nás budú tlačiť do zrážky, ale Ježišova cesta je iná. Jeho cestou bolo prijatie tých, ktorí boli sklamaní, opustení, deprimovaní, o ktorých sa nik nezaujímal. Ak pôjdeme po tejto ceste, každá ideológia raz povolí. Ak nedôjde k stretnutiu srdce na srdce, ideológia problém nevyrieši.

V anglosaskom svete sa v aktuálne dospievajúcej generácii hlási k nejakej inej identite už niekoľko desiatok percent mládežníkov. Mnohé deti sa bez konzultácie s rodičmi rozhodli spustiť proces, na ktorého konci je zmrzačenie zdravých orgánov a biologická „zmena“ pohlavia. Ak sa na piaristickej škole vyskytne takéto dieťa, ako má rehoľník k nemu pristúpiť z pozície lásky a prijatia, a zároveň v súlade s katolíckym učením?

Ako k človeku, ktorý hľadá seba. Piaristické školy boli vždy otvorené pre všetkých. Zakladateľ našej rehole svätý Jozef Kalazanský už v dávnych dobách, keď piaristické školy ešte len vznikali, prijímal do školy židovské, protestantské aj katolícke deti. Všetky.

V akom rode budete také dieťa oslovovať?

Ako si to bude priať. Spoločenská slušnosť hovorí: oslovuj človeka tak, ako sa ti predstaví. 

V Trenčíne na gymnáziu nedávno prepukol mediálny „škandál“, keď kňaz na hodine náboženstva vyučoval deti o homosexualite v súlade s katolíckym učením. S takýmito prípadmi sa ešte nestretávate?

Aj medzi kňazmi a rehoľnými sestrami je potrebný istý čas, aby sme sa naučili, ako učenie cirkvi realizovať pri týchto osobách. Každý je iný, každý môže reagovať inak. Nedávno staršia rehoľná sestra v Taliansku na známom videu oddelila od seba dve bozkávajúce sa modelky, ktoré pózovali pred fotografom. Hovorila, že je to čosi „diabolské“. Pravdaže, myslela to dobre, vychádzala z dlhoročnej formácie, výchovy a kresťanských zásad, ktorých sa jej dostalo, a s takýmto niečím sa ešte nestretla. Kňazi a rehoľníci tiež hľadajú správne cesty, ako Ježišovu lásku priniesť aj takýmto osobám. Niektorí sú ešte na ceste tohto hľadania zrelého správneho prístupu. Konflikty s LGBTI nie sú len zo strany cirkvi. 

Niektoré rehole, ako napríklad milosrdní bratia alebo alžbetínky, sú prítomní aj v zdravotníctve. Aj v tomto sektore sa blížia a vynárajú nové kultúrne výzvy, týkajú sa najmä potratov a antikoncepcie. V Belgicku sa pred pár rokmi stal prípad, keď sa rehoľa, ktorá bola zriaďovateľom nemocnice, tejto inštitúcie radšej vzdala potom, ako v nej nemohla ovplyvniť vykonávanie potratov. Riešite takéto nové výzvy aj v rámci Konferencie?

Momentálne to nie je otázkou dňa, stále máme platné vatikánske zmluvy, ktoré hovoria o určitej ochrane cirkevných inštitúcií, škôl a nemocníc. V tomto smere by bola dôležitá aj zmluva o výhrade vo svedomí, ktorá stále nie je uzatvorená. Ale momentálne to pre nás nie je témou dňa, s týmito tlakmi sa ešte nestretávame. Ale je na týchto reholiach, akú právomoc si nad svojimi inštitúciami udržia.

Riešia podobné témy napríklad vaši západní kolegovia, napríklad aj na generálnej kapitule?

V našej reholi sa venujeme školstvu, nie zdravotníctvu. Rozprávame sa ale o témach, ktoré si musíme chrániť, aby sme na našich školách aj naďalej uchovali kresťanskú identitu, aby zostali piaristické. Sú však väčšie výzvy, ktoré stoja za povšimnutie, pre nás ide napríklad o budovanie nových piaristických škôl v krajinách, kde analfabetizmus stále dosahuje 70 percent. Skôr či neskôr sa určite stretneme aj s týmito kultúrnymi otázkami, keď zrejme dôjde k iskreniu. Dôležité je, aby sme zotrvávali na svojich hodnotách a mali živý vzťah s Bohom. Pán k nám hovorí a my spolu s ním musíme rozlišovať, čo je dobré a čo zlé.

Ak sa dostanete do situácie, že zachovať svoju náuku bude v rozpore so zákonom alebo so záujmom štátnych inštitúcií – čomu sa kedysi hovorilo disent –, ako sa zachováte? Máte na to recept?

Ak by sme zradili hlas svedomia, zradili by sme svoje poslanie aj svoj vzťah s Bohom. Ak sa z nás stanú disidenti ako kedysi za čias našich predchodcov, pôjdeme cestou vernosti.

Takže by ste boli ochotní ísť aj do väzenia?

Tak ako to urobili mnohí naši predchodcovia, vďaka ktorým naše rehole prežili. Štyridsať rokov sme nemohli vykonávať svoju službu, naše školy boli zoštátnené. Mnohí rehoľníci boli vo výrobe, ale mnohí, ktorí rozvíjali svoju činnosť tajne, boli aj väznení a niektorí aj zaplatili životom. Vzory máme.