Kto hovorí o návrate k fašizmu, nerozumie Taliansku. Rozhovor o Meloniovej aj Mussolinim

Taliansko mi vždy pripadalo ako veľmi tradičná spoločnosť. Ako sa stalo, že u vás už tak dlho vládne buď ľavica, alebo tak ako doteraz technokrati s podporou Bruselu?

Máte pravdu, že posledná pravicová vláda padla v roku 2011. Bol to Silvio Berlusconi a padol pod tlakom z Európskej únie. Dôvodov bolo viac, asi najznámejšia je kríza spreadov [rozdiel medzi úrokmi za štátne dlhopisy Nemecka a Talianska, pozn. red.]. Je asi všeobecne známe, že v Taliansku máme tradične vysoký verejný dlh. V onom roku 2011 držitelia našich dlhopisov, francúzskej a nemeckej banky, ale aj niektoré americké, začali dlhopisy predávať. Spread sa neustále rozširoval, čo veštilo ekonomickú krízu. Prezident Napolitano [Giorgio Napolitano, tento postkomunistický politik bol prezidentom v rokoch 2006–2015, pozn. red.] vtedy Berlusconiho vyzval, nech rezignuje. Ale Berlusconi musel odísť zrejme aj preto, že sa staval proti vojne v Líbyi. Isteže Kaddáfí bol diktátor. Berlusconi s ním však mal dobré vzťahy, čo bol spôsob jeho zahraničnej politiky, cez osobnú väzbu: ako s Kaddáfím aj s Bushom alebo Putinom. Mimochodom, Kaddáfí vlastnil tri alebo štyri percentá akcií vo Fiate a v Juventuse Turín, udržiaval úzky vzťah s naším národným šampiónom, ropnou a plynovou spoločnosťou Eni – a v neposlednom rade zadržiaval nelegálnu migráciu do Európy.

Francesco Giubilei. Foto: FB/Francesco Giubilei

Zvrhnutie Kaddáfího umožnila americká armáda, ale došlo k nemu z iniciatívy Francúzska a Británia. Naopak Nemecko bolo prinajmenšom zdržanlivé.

Došlo k nemu hlavne z iniciatívy Sarkozyho. Predtým ovládal skoro všetky ropné kontrakty s Líbyou náš Eni, asi bolo v pláne nahradiť Eni francúzskym Totalom. To sa Francúzsku veľmi nepodarilo. Ale vojny majú často nepredvídateľné dôsledky. V tomto prípade „vyparenie“ európskeho vplyvu z Líbye. Namiesto nás tam napochodovali Turecko a Rusko. Líbya dnes trpí dvojvládím a hrozným chaosom. Invázia bola zásadná chyba. V každom prípade Kaddáfí padol a otvorila sa ďalšia kapitola Arabskej jari. Z talianskeho pohľadu to bol značný problém, Arabská jar umožnila masovú migráciu cez Maghreb do Európy. Ale Berlusconimu sa opozícia voči vojne v Líbyi, hoci historicky bola oprávnená, stala zrejme osudnou. Iritoval Francúzov, Britov a demokratické osadenstvo Bieleho domu. Takto to dnes rozpráva nielen Berlusconi a jeho minister hospodárstva Tremonti, je to všeobecne zdieľaný názor na talianskej stredopravici. Berlusconi k tomu ešte pridáva, že mal inú predstavu o Európskej únii. Je tiež známe video z roku 2011 zo spoločnej tlačovej konferencie Merkelovej a Sarkozyho. Jeden novinár sa tam pýta, čo si myslí o postavení Berlusconiho, na čo sa obaja na seba pozrú a začnú sa smiať. Kríza so spreadmi bola príležitosťou sa Berlusconiho zbaviť. Potom vládla striedavo ľavica a technokrati s predchádzajúcou kariérou v EÚ.

Ako by ste dnes charakterizovali taliansku pravicu? Časť Európy sa obáva fašistického comebacku.

To je azda najhlúpejší naratív, aký som kedy počul. Hovorím v posledných týždňoch s množstvom zahraničných novinárov, z rôznych francúzskych novín, z Guardianu, z Economistu. Všetkým hovorím, že pokiaľ chcú porozumieť Taliansku, nemali by ten fašistický naratív vôbec používať. Bratia Talianska dosahujú v prieskumoch okolo 25 percent. Naznačovať to, že 25 percent, s Ligou a Berlusconiho Forza Italia 45 percent Talianov, ktorí sú prichystaní pre niektorú z týchto strán hlasovať, podporuje alebo aspoň toleruje fašistov, nie je najmúdrejší spôsob, ako uchopiť dianie v Taliansku. Veľa Talianov chce, aby sa k vláde dostala pravica napríklad preto, že sa ľavica už nezaujíma o chudobných a neformuluje záujmy robotníckej triedy. Z talianskej ľavice sa stáva radikálna šik ľavica. Viete napríklad, v akej časti Ríma dostáva ľavica najviac hlasov? V centre – Prati, Vatikán a podobne –, kde žijú skutočne bohatí ľudia, za ľavicu hlasovalo až 60 percent voličov. Naopak, na periférii Ríma, Tor Bella Monaca, kde narazíte aj na chudobných ľudí, kde sú problémy s prisťahovaleckou kriminalitou a drogová scéna, bodujú Bratia Talianska alebo Liga [Lega, pôvodne Lega Nord, pozn. red.]. Sú to miesta stretov, niekedy aj pouličných bitiek medzi domácimi a migrantmi. Inak Rím je zo západoeurópskych metropol asi tá s najsilnejšie vyvinutou lokálnou identitou. Nie je to európske mesto v rovnakom zmysle ako Berlín, Madrid, Londýn, Paríž. Alebo ako Miláno, ktoré je oveľa európskejšie ako Rím. V Miláne majú do určitej miery problémy známe z parížskych predmestí.

Prečo je Rím iný? V čom sa líši od Berlína alebo Paríža?

Rím a podobne aj Neapol alebo niektoré stredotalianske mestá ako Sienna sú v čomsi podstatnom aj naďalej stredovekými mestami. To znamená, že v nich na mnohých miestach ešte funguje sociálna kontrola. Túto kontrolu nad územím tam vykonávajú miestni. Vo viacerých rímskych štvrtiach ešte prevažujú ľudia, ktorých rodiny tam žijú od nepamäti, ľudia, ktorí sú síce obyvateľmi veľkomesta, ale s úplne vyvinutou lokálnou identitou. Ak ste cudzinec, ktorý sa bude správať tak či onak neprístojne, vo väčšine veľkých európskych miest vám najskôr nikto nič nepovie, tu si, naopak, koledujete o to, aby vás niekto uzemnil.

Možno by vám redaktor Guardianu vysvetlil, že je to črta fašizmu.

Na čo by som odpovedal, že najľavicovejšou oblasťou Talianska sú Toskánsko, Umbria a Emilia-Romagna. Napospol ľavicové oblasti. A napriek tomu sa tam udržuje veľmi silná sociálna kontrola územia. Nie je to späté s politickou stranou, ale s históriou, so stredovekom. Ľudia svoju identitu často nečerpajú iba od štátu alebo od národa, ale aj od svojho mesta, svojej štvrte. S fašizmom to nemá spoločné vôbec nič.

Poďme trochu rozobrať Bratov Talianska. Asi sa zhodneme na tom, že majú fašistické korene.

Tak predovšetkým, je to strana založená v roku 2012. Giorgia Meloniová, ktorá ich vedie, sa narodila v polovici 70. rokov. Je to historicky úplne nová strana. Vytýkať Meloniovej nejakú spojitosť s fašizmom mi už preto nedáva zmysel. Pripomeniem, čo napísal najvýznamnejší historik fašizmu, ľavicovo orientovaný Renzo De Felice: Aby ste porozumeli fašizmu, musíte si uvedomiť, že fašizmus skončil v deň, keď zomrel Mussolini. Áno, dodnes sú u nás okrajové hnutia, ktoré sa samy označujú za neofašistické. Nie sú však prepojené s inštitucionálnou pravicou. Sú to povedzme folkloristické združenia. Prečo sa o Bratiach Talianska hovorí, že majú fašistické korene? Pretože vzišli z Alleanza Nazionale, ktorá vznikla zo Sociálneho hnutia Talianska. Toto hnutie bolo založené čoskoro po vojne a skutočne v ňom bolo viacero ľudí spätých s fašistickou érou. V roku 1994 sa na dôležitom zjazde vo Fiuggi premenilo na Národnú alianciu. Vtedy prevážila túžba postaviť novú, inštitucionálnejšiu pravicu, ktorá by bola otvorená katolíckemu svetu, ale aj klasickému liberalizmu alebo autentickým konzervatívcom. Alleanza Nazionale potom s Berlusconiho Forza Italia vytvorila novú strešnú organizáciu, Ľud slobody. To prinútilo skupinu, v ktorej bola aj Meloniová, vystúpiť z Národnej aliancie a vytvoriť Bratov Talianska.

Giorgia Meloniová. Foto: FB/Giorgia Meloniová

Kam by ste Bratov Talianska zaradili politicky, ideovo?

Posledných niekoľko rokov sa z nich, jednak vďaka hľadaniu miesta na politickej scéne, ale neskromne poviem, že aj pod naším kultúrnym vplyvom, stáva dosť konzervatívna strana. Ak ste konzervatívec, z definície nemôžete byť fašista.

Že sa Meloniová narodila dlho po smrti Mussoliniho, ešte neznamená, že k nemu nemá sympatie. Raz povedala, že Mussolini bol zložitý fenomén.

To bol. V Taliansku vládli fašisti dvadsať rokov. V tej dobe mnoho Talianov fašistický režim podporovalo. Mnohí lídri povojnových komunistov alebo kresťanských demokratov sa antifašistami stali až po smrti Mussoliniho. To isté sa týka mnohých novinárov, dokonca intelektuálov. Fašizmus napriek všetkému, čo na ňom kritizujeme, nebol nacizmus alebo komunizmus. Keď pred niekoľkými rokmi redaktor New Yorkeru odporučil, aby sme v Taliansku zničili všetko, čo bolo postavené za fašistickej éry, tak mu asi nedošlo, že by sme museli zničiť niekoľko miest, ako je Latina [administratívne centrum oblasti Lazio v strednom Taliansku, pozn. red.], alebo mestských štvrtí v Ríme, vo Forli a inde, väčšinu policajných staníc po celej krajine, mnohé stanice… Fašizmus je súčasť našej histórie. Samozrejme, treba ho vidieť kriticky, ale strhnutím budovy nevymažete tých dvadsať rokov, počas ktorých tu vládol.

Má Meloniová nejaký pevný názorový základ alebo je to skôr oportunistka?

Pretože ju celkom poznám, môžem si azda dovoliť tvrdenie, že tak, ako vystupuje v televízii, sa chová aj v súkromí. Je dosť autentická a ľudia to cítia. Meloniová je až taký človek ľudu. Vyrástla v štvrti Garbatella, kde sa veľmi fandí klubu AS Rím. Má dobrú predstavu o tom, čo si myslí človek z ulice. V tom sa líši od Berlusconiho, ktorého mal človek z ulice tiež celkom rád, pretože v ňom videl vtipného chlapíka a vlastníka futbalového klubu. Ale Berlusconi je miliardár, zatiaľ čo Meloniová sa dokáže do radových ľudí naozaj vcítiť.

Na britskom webe Unherd ma zaujala veta, že Meloniová nemôže byť fašistka už preto, že sa neinšpiruje u Alana de Benoista, ale u Rogera Scrutona. Kde ste v Taliansku Scrutona vzali?

Naša nadácia sa pokúša vytvoriť v Taliansku akýsi panteón konzervatívnych mysliteľov vrátane Rogera Scrutona. Vydali sme taliansky dve jeho knižky a pracujeme na propagácii jeho diela. Giorgia Meloniová o Scrutonovi vedela už pred nami, ale posledné dva tri roky sa o neho zaujíma sústavnejšie. Tento rok sme s ňou robili konferenciu, kde sa objavil aj Rudy Giuliani a ďalší. Ale zase nechcem vzbudzovať dojem, že sa tu pokúšame o nejakú taliansku obdobu toryovcov. Latinský konzervatizmus je starší ako ten anglosaský. Čerpáme ešte z čias Rímskej ríše a tiež od katolíckej cirkvi. V Taliansku na rozdiel od anglosaského sveta konzervatívec musí byť katolík. Aj vďaka tomu máme väčšiu slabosť pre sociálny štát, nás však viac trápia etické témy. V Taliansku je konzervatívec proti potratom, nechce, aby si dvaja gayovia mohli adoptovať deti. Prijíma katolícky pohľad na život. O stredovekých koreňoch talianskych miest a obyvateľstva v nich sme už hovorili. Na druhej strane si aj my od Angličanov môžeme niečo vziať. Toryovci kladú väčší dôraz na slobodu, zdôrazňovali nižšie dane, chceli menej štátu v súkromnom živote.

Ako by ste charakterizovali základný program Meloniovej?

V zahraničnej politike je za razantnejšiu obhajobu národných záujmov. V domácej je prvým cieľom priama voľba prezidenta. Potom súčasne vykonať niektoré opatrenia v prospech pracujúcej triedy a niektoré opatrenia v prospech podnikateľov. V EÚ bude Meloniová skôr pre Európu národov, proti jednotnému európskemu štátu.

Čo si pod tým predstaviť konkrétne? Proti neustálemu presunu moci do centra sa stavali rôzni politici – v Česku Václav Klaus, v Maďarsku Viktor Orbán a ďalší –, napriek tomu ide vývoj k čoraz väčšej centralizácii. S Meloniovou by ste boli prvá skutočne veľká krajina EÚ a navyše z pôvodnej zakladajúcej šestky, ktorá má v premiérskom kresle človeka s týmto inštinktom.

Predovšetkým bude dôležité, ako o dva roky dopadnú voľby do Európskeho parlamentu. Ak by zostala prevaha ľavice spolu s európskymi ľudovcami, bude potom pre národné vlády, ako je tá naša, ťažšie dostať ľudí s odlišným pohľadom do novej Európskej komisie. Aj tak môže talianska vláda pravého stredu, ak vznikne, brzdiť rôzne plány na ďalšiu integráciu Únie. Vo Francúzsku a v Nemecku máme dnes problém s Macronom a Scholzom či Habeckovými Zelenými. To isté Španielsko. Meloniová môže spolupracovať s Poľskom, Maďarskom, Českou republikou, teoreticky sa môže zmeniť vláda v Španielsku, ale pokiaľ budú Francúzsko a Nemecko stáť proti našim snahám v totálnej opozícii, veľa toho nezmôžeme. To je realita, a konštatujem to ako občan tretej najpočetnejšej krajiny EÚ s treťou najväčšou ekonomikou.

Do akej miery by sme vládu Meloniovej, Salviniho a Berlusconiho mali považovať za euroskeptickú?

To by sme asi nemali. Nikto tu nepripravuje italexit, okrem jednej malej rovnomennej strany, ktorá má dve až tri percentá a ktorá stojí úplne mimo tú pravicovú koalíciu.

Matteo Salvini a Giorgia Meloniová v spoločnosti expremiéra Silvia Berlusconiho na zhromaždení v Ríme v roku 2019. Foto: TASR/AP

Čím to? Nepopierateľný fakt je, že odvtedy, čo ste vstúpili do eurozóny, talianska ekonomika prinajlepšom stagnuje. Európska mena vám jednoznačne nesedí.

Je to tak. Na pravici sa dnes všeobecne zdieľa názor, že do eurozóny sme vstúpili za podmienok pre Taliansko úplne nevhodných. Ale odísť z eurozóny by dnes nebolo možné. Brexit, aj keď to pre Britov z dlhšieho pohľadu bolo asi správne rozhodnutie, priniesol aj Británii veľké problémy. A to majú vlastnú menu. Téma na talianskej pravici nie je odchod z nejakej európskej inštitúcie, ale ako ich meniť v náš prospech. Jednoducho nie je možné, aby sa tretia členská krajina EÚ v dôležitých otázkach správala ako malý štát. Zatiaľ sa necháme neustále školiť Holandskom, vládou Marka Rutteho, ktorá nám vždy oznámi, čo pre jednotnú Európu nesmieme robiť. Pritom Holandsko súčasne prevádzkuje daňový dumping a všetky veľké talianske firmy, od Fiatu po Ferrero, daňovo sídlia v Holandsku, kde odvádzajú nižšie dane.

Keď nie je Európa hlavnou témou, kde sa talianska pravica odlišuje od mainstreamu, prisťahovalectva?

Isteže je to silná téma. A to sme pritom historicky vyložene nexenofóbna spoločnosť. Taliansko nemá históriu rasizmu. Sme mimochodom jediná veľká krajina EÚ, ktorá zatiaľ – musím si na to zaklopať – nebola dejiskom islamistických atentátov, čo do istej miery môže súvisieť s priateľskou povahou Talianov k cudzincom. Medzi našimi susedmi nemáme žiadnych historických nepriateľov. Taliansky kolonializmus v Líbyi, Somálsku, Eritrei bol možno sebecký a nekompetentný, ale nevyznačoval sa aroganciou vo francúzskom alebo anglickom štýle. Tak prečo, spýtate sa, je v Taliansku prisťahovalectvo taká akútna vec? Pár dní pred pádom vlády Draghiho sa diskutovalo o prijatí zákona, podľa ktorého by deťom migrantov, aj ilegálnych, stačilo chodiť päť rokov do školy a mali by automaticky nárok na talianske občianstvo. Pravica obhajuje doteraz platnú zásadu, že o občianstvo môže každý požiadať až po desiatich rokoch pobytu. Celkom nikto nemá problém s legálnym prisťahovalectvom, keď k nám prídete, pracujete, odvádzate dane… Problém je, že každý deň stovky, niekedy tisíce ľudí vstupujú do našich vôd v Stredozemnom mori. Nie je to dobré pre Taliansko a nie je to dobré ani pre nich. Napríklad pestovatelia paradajok na juhu Talianska vám povedia, že oni platia zamestnancom osem, desať eur za hodinu, ale vedľa je prevádzka, ktorá patrí mafii, kde zamestnávajú ilegálne prisťahovalcov za dve eurá na hodinu. Tí ľudia v okamihu, keď ilegálne vstúpia do krajiny, sú bez možnosti zamestnania, sú na mizine a mafiáni im ponúknu, aby predávali drogy. ‚Ndrangheta, čo je najsurovejšia mafia u nás, nakúpi drogy v Južnej Amerike. Zásielka pristane v Taliansku, ‚Ndrangheta ju prevezme, ale predaj na ulici prenechá nigérijskej mafii, žiadny Talian by neriskoval pre niekoľko eur zárobku opletačky s políciou. Alebo aby otročil za dve eurá na paradajkových plantážach. Tým sa ale tí ľudia ocitnú pod úplnou kontrolou mafie. A mafia ničí trh. Preženie svoje paradajky cez distribúciu, čím sa stanú úplne legálne, a vy si ich napríklad kúpite v českom supermarkete. Pritom u nás dnes nie je ľahké zohnať niekoho, kto by pracoval napríklad v reštauráciách. Preto je vždy lepšia legálna migrácia, ktorá je menej ako táto masová nelegálna migrácia.

Keď bol Matteo Salvini ministrom vnútra, proti nelegálnemu prisťahovalectvu sa profiloval, než preto skončil pred súdom. Nie je to známka toho, že aj u vás máte taký štát, ktorý jednoducho niektoré politické pozície ubráni aj pred zvolenými ministrami?

Iste. Je tu v hre aj množstvo hospodárskych záujmov. Existuje druh mimovládok, Cooperative di migranti, ktoré pracujú s prisťahovalcami. Tieto kooperatívy sa združujú v asociácii. Prevádzkujú veľké nocľahárne, formálne súkromné, ktoré ale od štátu dostávajú 50 eur za každého migranta na noc. Takže ubytovňa, ktorá poskytuje nocľah povedzme stovke migrantov, si len takto zarobí 5-tisíc eur denne.

A taká asociácia neziskoviek dokáže ovplyvňovať politiku štátu?

Tie kooperatívy sú pevnou súčasťou sveta talianskej ľavice. Na juhu Talianska, v Kalábrii, leží také malé mesto, Riace. Jeho starosta Mimmo Lucano organizoval príchod azylantov do svojho mesta, kde pracovali pre obec. Veľké noviny ako La Repubblica a ďalšie neustále tlačili reportáže, že to je ono a takto sa to musí robiť. Ľavica oslavovala takzvaný model Riace. Dnes je starosta prvoinštančne odsúdený za defraudáciu peňazí na prisťahovalcov zo štátneho rozpočtu, ale aj európskych dotácií. Má ísť na šesť rokov do väzenia. Takže model Riace je naozaj emblematický, ale inak, než ako nám celý čas tvrdili.

Čo sa stalo so Salvinim? Meloniová má dnes dvakrát väčšiu podporu.

Liga skutočne má problémy, a keď sa Salvinimu v týchto voľbách nepodarí zabodovať, otvára sa otázka nového lídra strany.

Matteo Salvini. Foto: TASR/AP

Pred pár rokmi Salvini ešte pôsobil ako hviezda talianskej politiky, dnes ako tieň seba samého. Kde postrácal charizmu?

Keď svojho času zriadil vládu s Hnutím piatich hviezd, bola to síce ľavopravá vláda, ale dosť populárna. Bolo rozhodnutie Salviniho tú vládu zrušiť. Potom vstúpil do vlády Draghiho, okrem iného s postkomunistami [PD, Partito Democratico, pozn. red.], čo jednoducho rad kmeňových voličov Legy neskusne. A špeciálne problémy pre Ligu začali, keď vláda Draghiho spustila všetky tie obmedzenia pre neočkovaných. Bez vakcíny proti ochoreniu COVID-19 ste zrazu ani nesmeli chodiť do práce. Ja sám som očkovaný a vakcínu na covid považujem za dobrú vec, ale keď sa niekto nedá očkovať, kto som ja, aby som mu prikazoval, čo má robiť so svojím telom? Nemyslím si, že kto nemá QR kód, nemôže ani pracovať. To bol moment, v ktorom Salvini postrácal množstvo svojich antisystémových voličov. Teraz ešte ku všetkému aj niektorých systémových, keď sa rozhodol zvrhnúť vládu Draghiho.

Tí nesystémoví voliči prešli k Meloniovej?

Časť určite. Meloniová bola proti takzvanému zelenému pásu a proti lockdownom viac ako zvyšok politickej scény. Pevne dúfam, že k týmto neliberálnym opatreniam by sme sa pod ňou už nevracali. Dnes sme jedna z posledných krajín Európy, kde máte povinne rúško v hromadnej doprave. Neustále vidím vo vlakoch či v metre sa niekoho hádať, upozorňovať spolucestujúceho, že buď nemá respirátor nasadený správne, alebo že sa fláka len s rúškom. Stredopravicová vláda tu azda bude presadzovať liberálnejší smer.

Práve v Británii a do nejakej miery asi aj v USA panuje obava, že pod Meloniovou sa Taliansko odvráti od spoločného frontu proti Rusku na Ukrajine. Má tá obava reálny základ?

Všetci odsudzujeme útok Ruska na Ukrajinu. Samozrejme. Bola to chyba. Na druhej strane máme aj povinnosť pragmatického prístupu. A to hovorím ako občan štátu, ktorý našťastie na ruskom plyne nie je ani zďaleka závislý tak ako napríklad vy alebo Nemecko. My máme kvantá plynu z Alžírska, z Tuniska, z východu z Azerbajdžanu. Taliansko je najväčší importér azerbajdžanského plynu. Svojím spôsobom sme, samozrejme, so Západom. Na sto percent. Ale pre našich občanov, pre náš priemysel skrátka nie je možné prežiť túto zimu bez plynu. Aj preto tá povinnosť hľadať diplomatické riešenie. A záujem Európy v tejto chvíli, pre Taliansko, pre strednú a východnú Európu to platí ešte viac, je jednoducho iný ako záujem povedzme Británie, ktorá na ruské energie nie je naviazaná vôbec. Meloniová bude voči Rusku vykonávať rovnakú politiku ako Draghi. Ona je skutočne atlantistka. To je jej pevná pozícia. Možno súvisí aj s tým, že v Taliansku po vojne pravica zaujímala tradične proamerický postoj. Musím ešte dodať, že pri všetkej kritike Draghiho on v energetickej bezpečnosti odviedol dobrú prácu. Náš štát má v prípade zrušenia dodávok šancu ísť za partnermi v Alžírsku a v Azerbajdžane, či by nezvýšili dodávky plynu. Inak za veľkú časť našich súčasných problémov môže Nemecko. Taliansko chcelo stavať východným Stredomorím Eastmed, Nemci to ešte vlani blokovali pre Nord Stream 2. [Eastmed mal viesť plyn z náleziska na dne Stredozemného mora pri Izraeli a Libanone do Grécka aj do Talianska; tento rok v januári ešte aj USA podporu Eastmedu stiahli, vraj pre nerentabilitu plynovodu a tiež s ohľadom na životné prostredie, pozn. red.].

Francesco Giubilei

Narodil sa v malom mestečku pri Rimini. Študoval v Ríme a Miláne, má záverečné skúšky z literárnej vedy a vydavateľstva. Je riaditeľom najvýznamnejšieho think-tanku na talianskej pravici Nazione Futura so sídlom v Ríme. Nazione Futura nepoberá žiadne štátne dotácie a je odkázaná čisto na súkromných darcov. Okrem prednáškovej činnosti a analýz vydáva knihy, napríklad českým autorom Václavovi Klausovi a Jiřímu Weiglovi, vydal aj knihu o masovej imigrácii.

Francesco Giubilei. Reprofoto: FB/Francesco Giubilei

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.