Euroskeptická pravica má šancu v Taliansku získať moc. Môže hroziť italexit?

Predvolebné prieskumy v Taliansku favorizujú pravicu, ktorá je euroskeptická, má národno-konzervatívny charakter a vymedzuje sa voči doterajšej politike Maria Draghiho. Taliansko však ekonomicky ťaží zo súčasných opatrení Európskej centrálnej banky, ktorá v podstate financuje jeho dlh. Rím tiež čerpá nemalé prostriedky z postpandemického Plánu obnovy. Veľa priestoru na tvorbu vlastnej politiky tak neostáva.

Blížiace sa predčasné parlamentné voľby v Taliansku môžu priniesť veľké preskupenie moci. Najväčším favoritom je s približne 24 percentami národne-konzervatívna strana Bratia Talianska [Fratelli d’Italia, pozn. red.]. Strana nebola súčasťou dnes už rozpadnutej vládnej koalície, jej líderkou je Giorgia Meloniová.

PolitikaZ čašníčky líderka európskeho konzervativizmu? Kto je favoritka na taliansku premiérku Giorgia Meloniová

Z viacerých médií zaznieva, že Draghiho demisiou sa skončila vláda, ktorá stabilizovala taliansku politiku v turbulentných pandemických časoch, no hlavne bola proúnijne orientovaná a podporovala Ukrajinu v boji proti ruskej invázii. Niekdajší šéf Európskej centrálnej banky, Draghi vystupoval ako líder v otázke prijatia Ukrajiny do Európskej únie a zohrával tiež dôležitú úlohu pri formulovaní sankcií.

RozhovorKto hovorí o návrate k fašizmu, nerozumie Taliansku. Rozhovor o Meloniovej aj Mussolinim

Nástroj na záchranu zadlžených

Práve v deň Draghiho demisie bol na pôde ECB spolu so zvýšením úrokových sadzieb o pol percenta schválený aj takzvaný antifragmentačný nástroj (Nástroj na ochranu transmisie menovej politiky, TPI, Transmission Protection Instrument). Ide o opatrenie, ktorého cieľom je, aby sa výnosy z dlhopisov v rámci eurozóny od seba priveľmi nelíšili. Má pritom umožniť ich skupovanie v štátoch, v ktorých dôjde k prudšiemu neprimeranému zvýšeniu úrokových sadzieb než v ostatných členských krajinách eurozóny.

Pri reštriktívnej politike centrálnej banky môže byť tento nástroj použitý hlavne v problémových zadlžených krajinách, ako Taliansko či Španielsko. ECB sa netají tým, že nástroj by mal práve takýmto krajinám pomôcť. V čase rastúcich cien, tak bude pre tieto štáty naďalej uvoľňovať ďalšie peniaze, držať v nich úrokové miery na uzde a tým zabraňovať zvyšovaniu ich nákladov na prijaté úvery, pravdepodobne aj za cenu vysokej inflácie.

Ekonomika ZpdzČmeliak opäť potrebuje pomoc

Čo bude s talianskou ekonomikou?

Práve pre Draghiho vysokú angažovanosť v európskych kruhoch panujú obavy z ďalšieho smerovania Talianska po septembrových voľbách. Ak sa prieskumové predpovede naplnia, Meloniová by mohla tretiu najväčšiu európsku ekonomiku riadiť spolu s Ligou (Lega) Mattea Salviniho a stranou Taliansko vpred (Forza Italia, pozn. red.) expremiéra Silvia Berlusconiho. Strany pritom priťahujú svojich voličov aj skeptickými postojmi voči EÚ a odmietavými pozíciami k migrácii či vymedzovaním sa voči Draghiho proeurópskej politike.

Treba však poukázať na to, že nemajú veľký priestor na manévrovanie a tvorbu vlastnej politiky, ktorá by bola nezávislá od EÚ. Aj keby existovala politická vôľa opustiť európsky politicko-ekonomický projekt, bolo by to prinajmenšom nesmierne problematické.

Taliansko v minulosti už viackrát koketovalo z myšlienkou opustenia eura. Mnohí v ňom vidia príčinu stagnácie talianskej ekonomiky a zároveň aj jednu z príčin vysokého dlhu, ktorý je v súčasnosti jedenapolkrát vyšší než tamojšie HDP. Prijatím eura navyše stratilo dva kľúčové prispôsobovacie mechanizmy – kontrolu nad úrokovými sadzbami a výmennými kurzami, ktoré zverilo do rúk ECB.

EkonomikaZvýšenie úrokových sadzieb a nový nástroj ECB vysielajú štátom protichodný signál

Plusy aj mínusy

Na jednej strane by sa dalo predpokladať, že nová devalvovaná mena oživí taliansky export. Nižší výmenný kurz umožní Taliansku viac vyvážať. Spotrebitelia nahradia tovar vyrobený v Taliansku dovážanými produktmi. Zároveň bude krajina ešte atraktívnejšou destináciou pre turistov. To všetko by podporilo dopyt a zvýšilo príjmy štátu, naštartovalo hospodársky rast a znížilo pomerne vysokú mieru nezamestnanosti (9,8 percenta v roku 2021, pričom nezamestnanosť mladých bola na úrovni až 30,9 percenta).

Z toho by vyplývali aj ďalšie politické výhody. Prosperujúcejšie Taliansko by zrejme zintenzívnilo spoluprácu s európskymi štátmi v ďalších kľúčových oblastiach, ako sú migrácia, spoločná európska obrana a bezpečnosť, sankcie proti Rusku či obchodná politika.

Dalo by sa však namietať, že odchod z eurozóny by vyvolal prudký nárast úrokových sadzieb a ešte vyššiu infláciu, únik kapitálu, bankovú krízu a možno aj nesplatenie verejného dlhu Talianska, pričom by dochádzalo k zníženiu hodnoty ich úspor.

Zároveň treba podotknúť, že opustenie eurozóny by bolo bezprecedentnou záležitosťou, pričom zatiaľ neexistuje klauzula, ktorá by to členským štátom umožňovala. Opustenie eura by tak pri súčasnom legislatívnom nastavení mohlo znamenať aj odchod z EÚ, čo by viedlo k značným stratám v oblasti medzinárodného obchodu. Členské krajiny si navzájom neukladajú clá na dovoz, čo neplatí pri obchodovaní s tretími krajinami. Konkurencieschopnosť talianskeho tovaru v Európe by sa tak znížila, čo by vykompenzovalo proexportné výhody novej slabšej meny.

Odchod by taktiež musel byť náhly, pretože ľudia by chceli presúvať svoje peniaze tam, kde je to výhodné, a držať silné a stabilné meny. Mohlo by to viesť aj k hromadnému vyberaniu peňazí z bánk a platobnej neschopnosti mnohých inštitúcií. Zároveň by bolo potrebné veľmi rýchlo vytlačiť novú menu a zabezpečiť jej výmenu, pričom pri hotovosti by to bol značný logistický problém.

Členské výhody a zviazané ruky

Italexit by teda zďaleka nebol jednoduchý proces. No už len samotná myšlienka naň vzbudzuje v európskych lídroch obavy a rešpekt. Jediný odchod by totiž mohol spôsobiť dominový efekt a nebezpečný precedens. Veď aj preto vytvára ECB nové revolučné nástroje ako je TPI, ktoré pomáhajú Talianov uchlácholiť a ubezpečiť.

Kým taliansky dlh spokojne požiera vysoká inflácia a vláde viažu ruky desiatky miliárd eur z covidového Plánu obnovy naviazané na tucty reforiem, v novej vláde túto otázku pravdepodobne nikto reálne otvárať nebude. Výhody členstva v Únii a eurozóne v aktuálnej vojnovej a postpandemickej situácii, zdá sa, výrazne prevažujú. V mnohých kľúčových geopolitických a ekonomických otázkach tak bude nová vládnuca garnitúra zrejme iba pokračovať v Draghiho stopách.