Šikanovali rehoľné sestry Ukrajincov? Čo Denník N nenapíše

Dom pre migrantov v Banskej Bystrici. Foto: Eva Struhárňanská

Mesto Banská Bystrica ani Kongregácia sestier Najsvätejšieho Spasiteľa neevidujú zo strany odídencov žiadnu oficiálnu sťažnosť na pomery v ich zariadení.

Februárová ruská invázia na Ukrajinu viedla k masívnej migrácii. Podľa júlových údajov ministerstva vnútra poskytneme denne dočasné útočisko približne dvesto ľuďom. Jedným zo zariadení, kde sa môžu odídenci ubytovať, je aj Dom migrantov v Banskej Bystrici.  

Ten patrí k majetku Kongregácie sestier Najsvätejšieho Spasiteľa so sídlom v Bratislave. Dom v meste pod Urpínom sa tri roky nepoužíval. V marci sa však sestry rozhodli poskytnúť ho pre zhruba 40 ľudí, ktorí ušli pred vojnou na Ukrajine.  

Čas plynul, komunita si k sebe pomaly hľadala cestu a snažila sa za pomoci rehoľníčok a koordinátorky Michaely Sabov Tettingerovej integrovať sa do spoločnosti. Na úspešný projekt vrhol zlé svetlo článok Denníka N o tom, že v kláštore zažívajú Ukrajinci „správanie, ktoré má znaky šikany a psychického násilia”.   

Rozhodli sme sa overiť tieto informácie priamo na Kollárovej ulici, kde sa Dom migrantov nachádza.  

Dom pre migrantov na Kollárovej ulici v Banskej Bystrici. Foto: Eva Struhárňanská

Mali sme možnosť hovoriť s deviatimi odídencami. Tí, ktorí sú na mieste od začiatku, pripúšťajú, že napätie medzi nimi sa dalo krájať. Prišli z rôznych regiónov len s jednou či dvomi igelitkami.  

„Boli sme zvyknutí na vlastný domov a zrazu sme sa museli o všetko deliť. Máme odlišné charaktery, báli sme sa, občas sa v bojoch niekomu stratil manžel či dieťa. To všetko na nás doliehalo,” pomenúva príčiny nezhôd dáma v strednom veku. Deti trpeli pomočovaním, nočnými morami, poruchami spánku a reči či rôznymi problémami v správaní.   

Rozdiely medzi dospelými sa stupňovali až natoľko, že Kongregácia požiadala dve dobrovoľníčky na dôchodku – Eleonóru Kúdalkovú a Vieru Sabotovú –, aby utečencom poskytli psychologickú pomoc. Tie po vyšetrení v správe, ktorú má Štandard k dispozícii spolu s obrazovým materiálom, uviedli, že medzi matkami došlo aj k fyzickému napadnutiu so zraneniami. Keď sme sa pýtali utečencov z Ukrajiny, tí napriek tomu tvrdia, že sa v zariadení nikdy nepobili a hádali sa len verbálne. 

Ak sa vám nepáči, môžete sa vrátiť na Ukrajinu 

Zatiaľ čo sa napätie medzi ubytovanými postupne regulovalo, pribúdali nezhody s vedením kláštora. „Áno, dochádzalo ku konfliktom,” pripúšťa koordinátorka. „Rozprávala som sa s nimi o tom, že nešetria energiami a vysvetľovala som im, že nie je jednoduché platiť to. Nechávajú zasvietené, pustenú vodu a aj spotrebiče.”  

Odídenci takýmto spôsobom zničili už tri žehličky a tri rýchlovarné kanvice. Koordinátorka im preto povedala, že nemajú žiadne právo takto konať a ak sa im v Dome pre migrantov nepáči, môžu sa vrátiť na Ukrajinu. 

Z rozhovoru s odídencami vyplýva, že vo vzťahu k vedeniu sa delia na dve skupiny – spokojných a sťažovateľov. Prvá skupina sa však v článku Denníka N vôbec nespomína. Na ilustráciu teda uvádzame niektoré výpovede.  

„Prišla som pred tromi mesiacmi aj s dvomi deťmi a sestrou. Všetko sa mi páči, nemám s ničím problém. Vo všetkom, čo som žiadala, mi pani Michaela vyhovela,” hovorí jedna z mladých matiek.  

„Pricestovala som s nevestou a ôsmimi deťmi. Dali nám všetko, čo sme potrebovali, skutočne sa nesťažujem. Sestra Bernadetta sa k nám správa veľmi pekne. Viem si vážiť to, čo som tu dostala, utiekli sme pred vojnou,” konštatuje pani v ružovom svetri.   

„Prišli sme ako utečenci. Vedeli sme, že sa musíme prispôsobiť a vážiť si tých, čo nám na Slovensku poskytnú bývanie. V takom veľkom kolektíve sa nájdu takí, ktorí si to vážia, aj takí, ktorí to zneužívajú. Je to normálne a deje sa to aj tu,” dodáva pán, ktorý celý čas pozerá do zeme. „My si vážime bývanie, lieky, to, že deti môžu chodiť do školy a ja pracovať. Keď bola moja dcéra chorá, pani Tettingerová s nami chodila po doktoroch a vybavovala lieky. Nemám sa na čo sťažovať. Niektorým stále niečo chýba a sťažujú sa, ale to je ich problém.” 

Kongregácia pre Štandard uvádza, že doposiaľ neregistruje žiadne oficiálne sťažnosti od obyvateľov ani od žiadnych úradov.  

„Je tu hŕstka nespokojných, ktorí po celý čas ubytovania prejavujú neprispôsobivosť a vždy nejakú nespokojnosť s niečím nájdu. Tomu sme však neprikladali väčšiu než nevyhnutnú váhu, považovali sme to za normálny vývoj v živote migranta mimo svojho domova a veríme, že s týmto sa stretávajú všetci poskytovatelia ubytovania pre odídencov. My sme sa snažili pracovať s nimi s pomocou psychológov, čo bolo veľmi nápomocné. Pristúpili sme aj k ponukám duchovných i kultúrnych podujatí. To však nefunguje. Pokiaľ nám je známe, pre nespokojnosť opustila dom jediná obyvateľka – hlavná postava článku Denníka N. Následne sme vyhostili rodinu s tromi dospelými s pravidelným príjmom z práce, ktorí azda z dôvodu vlastného ruského pôvodu pôsobili medzi ostatnými Ukrajincami veľmi štvavým správaním,” opisuje provinciálna ekonómka Monika Chraščová.  

Ani mesto Banská Bystrica neeviduje žiadnu oficiálnu sťažnosť od odídencov z Ukrajiny, ktorí bývajú na Kollárovej ulici.

Deti na Ukrajine pomáhajú pri všetkom a tu z toho robia drezúru 

Prítomní Ukrajinci zastávajú názor, že je prirodzené, že v takom zoskupení sa nájdu aj takí, ktorí majú výhrady. Ak chceme počuť sťažnosti, máme sa vraj opýtať ich. Zo skupiny nespokojných sme mali možnosť hovoriť len s jednou ženou, lebo zvyšní sa v kláštore nenachádzali. Tej sa nepozdáva prístup predstavených k deťom. Sestra Bernadetta aj Sabov Tettingerová podľa nej zasahujú do výchovy detí neprimeraným spôsobom. 

„Keď som sa približne pred dvomi týždňami vrátila z práce, syn mi povedal, že pani Michaela sa pýtala, kde majú mamu a prečo sú sami. Následne im povedala, že ak neprestanú vystrájať, zavolá políciu. Deti sa báli vyhrážok, a preto som jej povedala, aby nabudúce upozornila nás, lebo na deti to dobre nevplýva,” hovorí mladá žena.  

Koordinátorka vylučuje, že by sa dieťaťu vyhrážala políciou. Žena podľa nej necháva syna často samého a v dotknutú nedeľu odišla na päť hodín preč a nikomu nepovedala kam, pričom pri deťoch nebol žiaden dospelý dozor. Práve neprítomnosť rodičov je kameňom úrazu. Deti zničili dve kreslá a sú veľmi hlučné. Podľa vedenia kláštora sa za nimi „ich matky ani neobzrú”.  

„Vedeli sme, že prichádzame do Božieho domu, kde bývajú rehoľné sestry a že tu vládol vždy poriadok a nie svojvôľa. Možno sa stalo, že deti boli bez rodičov, ale nemyslím si, že ich pani Michaela chcela ponížiť. Podľa mňa ich len chcela upozorniť. Ani k nám nikdy nehovorila z pozície sily, skôr nás chcela usmerniť – napríklad že po desiatej večer musíme byť ticho. Možno sa to niektorým nepáči, a preto vznikajú konflikty, ale my musíme rešpektovať pravidlá, ktoré tu sú. Sme hostia, vďaka za všetko, čo nám dajú,” reaguje na mladú matku plavovláska v ružovom svetri.   

Denník N tiež píše, že Sabov Tettingerová sa vyhrážala, že ak syn anonymnej matky nebude poslúchať, „splieska ho“ a „dá mu po riti“. Všetky prítomné matky to popierajú. Fyzické násilie ani takéto vyhrážky najmenším sa na mieste nikdy nevyskytli. V článku sa tiež píše, že sestra Bernadetta prinútila 15-ročného chlapca rúbať drevo. Podľa prítomných to neboli hrubé pne stromov, ale konáre, ktoré ostali v záhrade a bolo ich treba obsekať. Či to tínedžerovi prikázala, alebo ho len poprosila, nevedia. Nikto vtedy nebol prítomný. Mladá čiernovláska však dodáva, že poprosila svojho 13-ročného syna, aby tiež išiel pomôcť, lebo prácu nepovažovala za nijako nebezpečnú.  

„Niektorých matiek sa to veľmi dotklo, ale na Ukrajine je normálne, že deti pomáhajú. Teraz z toho robia drezúru, ale doma im to neprekáža. Neviem, ako je to na Slovensku,” dodáva svojsky žena za vrchstolom. Príslušníčky nežného pohlavia sa zhodujú, že ich potomkom sestra Bernadetta nikdy neprikázala robiť prácu, pri ktorej by si mohli ublížiť. 

Na deti sa sťažujú aj susedia 

Koordinátorka hovorí, že na deti sa sťažujú aj susedia. Preto je dôležité, aby na nich rodičia dozerali. Tieto ponosy sme overovali v okolitých domoch.

„Tie deti, to je niečo nemožné,” prezrádza pre Štandard jedna zo susediek. „Hulákajú a nikto ich nenapomenie. Pýtame sa, či sa oni prisťahovali do vilovej štvrte, alebo my na Ukrajinu.” 

„Matky sa im nevenujú a nevytvoria im žiaden program. Sadnú si alebo idú hore do záhrady a len kričia po nich menami. Deti sa obstreľujú s hračkárskymi pištoľami a neskutočne kričia. Vyskočili na plot a začali mi hádzať hore papuče. Niekedy im pohrozím, matky si ich potom zavolajú, ale keď zájdem dovnútra, pokračujú. O štvrť na desať večer ešte nespia,” opisuje ďalšia žena zo susedstva. 

Dodáva tiež, že odídenci sestru Bernadettu nerešpektujú. „Viackrát som sa s ňou rozprávala a viem, že robila všetko pre to, aby im skvalitnila pobyt. Ja si myslím, že im sestry neubližovali. Všetko im dali ako na dlani. Títo ľudia sa nevedia správať a podľa mňa nevedeli prejaviť ani vďačnosť. Je to môj osobný názor po hodinách rozhovorov s obomi sestrami,” dodáva seniorka a ukazuje nám číslo časopisu Slovenka, kde je zmienka o tom, že sestra Bernadetta dostala koncom júna cenu Slovenka roka v kategórii charita a sociálna práca. 

Deti boli podľa nej ticho len keď im sestry spravili začiatkom júla detský tábor. 

Koordinátorka vysvetľuje, že v júni začali v skupine riešiť, kto sa bude cez prázdniny starať o deti, zatiaľ čo rodičia budú v práci. Zhodli sa, že bude správne urobiť rozpis, ktoré matky sa starajú o aké dieťa, aby vedeli, na koho sa obrátiť, ak bude niektoré dieťa plakať alebo robiť neporiadok. Matky však rozpis nepripravili. Začiatkom júla preto Kongregácia spravila deťom tábor, na ktorý pozvali aj slovenské deti, aby si najmenší z Ukrajiny vytvorili priateľstvá a videli niektoré slovenské pamiatky. Na pomoc pricestovali aj sestry z Bratislavy. Ani tento čas navyše nepomohol.

Do dnešného dňa rozpis starostlivosti o potomkov nevzišiel a deti vraj bývajú počas dňa samé. V čase nášho pobytu dozerala na deti najstaršia členka Domu pre migrantov spoločne s mladou matkou, ktorá prišla len pred mesiacom a pre zdravotné problémy sa ešte nemôže zamestnať.

Ak zarábajú, mali by sa začleniť do spoločnosti

Ďalšia zo susied hovorí, že v byte netrávi veľa času a nevie objektívne zhodnotiť situáciu. Hluk vraj počula len raz večer, keď sa v zariadení hádali dve ženy. Nimi bola anonymná sťažovateľka z Denníka N a pani Sabov Tettingerová.

Denník N píše, že po nezhodách s odídenkyňou koordinátorka a sestra Bernadetta vypli všetkým ubytovaným elektrinu a vodu. Príčinou nezhôd mal byť fakt, že Ukrajinka odmietla podpísať potvrdenie o tom, že v dome bývala, mala k dispozícii všetky materiálne aj nemateriálne možnosti a obdržala sumu peňazí na cestu na Ukrajinu. Naopak, tvrdila, že nič z toho nedostala. Z úst oboch žien potom zazneli vulgarizmy.

Opýtaní Ukrajinci však hovoria, že nikto nevie, kto energie odstavil a pokojne to mohol byť niekto spomedzi nich. Zavolali políciu a po 15 minútach sa elektrina zapla. Polícia preto prípad uzavrela ako nedorozumenie.

Pýtame sa, či rozdielne výpovede neplynú z toho, že koordinátorka má medzi odídencami svojich obľúbencov. Prítomní to vylučujú. „Nestalo sa, že by niekoho povyšovala a iných ponižovala. Možno niektorým povedala tvrdšie slová, lebo vidí nespravodlivosť v tom, že niektorí pracujú a iní nie, hoci by mohli. Vnímajú pobyt tu ako nejaký výlet,” myslí si žena za vrchstolom. Starší pán ju dopĺňa, že aj medzi nimi sú takí, ktorí sa usilujú o nejaké výhody a Sabov Tettingerovej hlásia každú nezhodu a informácie z ich vnútra.

Koordinátorka priznáva, že byť vo virvare so 40 ľuďmi, ktorí majú odlišné charaktery a požiadavky, je náročné. „Nie vždy zareagujete tým najsprávnejším spôsobom. Som tiež len človek a keď mi niekto bude tvrdiť, že som mu za štyri mesiace nič nedala, nahnevá ma to ako kohokoľvek iného. To neznamená, že ma môžu obviňovať z niečoho, čo nie je pravda,“ uzatvára Sabov Tettingerová s tým, že sa cíti byť spôsobilá vykonávať danú funkciu.

Daná sťažovateľka podľa nej pracuje od prvého dňa, lebo bola na Slovensku už predtým. „Celé štyri mesiace si odkladá príjmy, lebo tu má všetko zadarmo. Takýto človek by mal podľa mňa niečím prispieť, aby sa adaptoval do spoločnosti. Mal by si hľadať svoje ubytovanie a uvoľniť miesto niekomu, kto túto pomoc skutočne potrebuje. Vidím polarizovanie spoločnosti na tých, ktorí dávajú extrémnu pomoc, a tých, ktorí na odídencov iba nadávajú a najradšej by ich vyhnali. Nikto nehľadá strednú cestu,” vyčíta systému.

Nikto sa nám nevyhrážal, príspevok nám vysvetlili

Práve spolufinancovania pobytu sa týka ďalší žabomyší spor: dohoda o dobrovoľnom príspevku.

Kongregácia upozorňuje, že štát poskytuje príspevky na ubytovanie len do konca septembra tohto roku. Nikto nevie, čo sa bude diať po tomto dátume. Podľa ich odhadov sa im náklady na plyn už v najbližšej zime zvýšia takmer o dvesto percent a náklady na elektrinu asi o 162 percent. Keďže sa rehoľa na toto obdobie pripravuje, rozhodla sa do tvorby finančnej rezervy zainteresovať aj samotných obyvateľov domu.

Vytvorili dohodu o dobrovoľnom príspevku. Tá sa týkala len pracujúcich, ktorí dostali možnosť zaplatiť za seba sto eur a 50 eur za svoje dieťa. Anonymná Viktória z článku Denníka N uvádza, že nerozumela, čo je v zmluve napísané, ale Sabov Tettingerová ich nútila podpísať ju, inak ich vyhodí.

Prekvapivo, mladá žena, ktorá má z prítomnej skupiny Ukrajincov na Tettingerovú najťažšie srdce, oponuje, že ide o klamstvo. „Nikto sa nám nevyhrážal. Michaela prišla a vysvetlila nám, že ide o dobrovoľný príspevok.” 

Prítomní odídenci postupne vykresľujú, že koordinátorka im koncom mája ukázala tabuľky so sumami, ktoré musí Kongregácia za ich pobyt zaplatiť za energie, potraviny, medicínsku starostlivosť, oblečenie či iné potreby. Koordinátorka im tiež vysvetlila, že príspevok od štátu nepokryje všetky tieto výdavky, a preto sa začali rozprávať o dobrovoľnom príspevku. Vylučujú, že by na nich niekto v tomto smere vyvíjal tlak. Len raz malo z úst koordinátorky zaznieť, že ak nezaplatia príspevok, môžu sa vrátiť na Ukrajinu. Povedať to mala práve anonymnej Viktórii, ktorá o tom hovorila pre Denník N a Dom pre migrantov medzičasom opustila. Nikto iný to však nepočul ani nebol prítomný.

Mladá žena v čiernom, ktorá ako jediná ešte neprehovorila a väčšinu času pozerá do zeme, na naše otázky odpovedá, že prišla s dieťaťom len pred mesiacom. Je spokojná, koordinátorka ju nenúti nič platiť ani hľadať si prácu, lebo má zatiaľ zdravotné problémy. Patrí teda k tým, ktorí pre vek či iné obmedzenia nemôžu pracovať. Tí nemusia platiť za nič a namiesto toho sa podieľajú na chode domácnosti a robia rôzne drobné práce.

Kongregácia uvádza, že z ubytovaných 35 až 40 obyvateľov (počet sa stále pohybuje) podpísali dohodu všetci okrem dotyčnej Viktórie z článku Denníka N. V skutočnosti však zinkasovali dobrovoľné dary od siedmich ubytovaných ľudí za obdobie ubytovania od marca do júna. Činí to spolu sumu 859,10 eur.

A či po zdôvodnení vnímajú odídenci poplatok ako spravodlivý? „To je provokatívna otázka,” zasmeje sa pán po našej ľavici. „Či chceme a či nie, musíme z niečoho žiť. Mám chorú dcéru a troch vnukov, kto nám pomôže, ak nie my sami? Sme nútení pracovať a zarobiť si. Nečakáme, že dostaneme všetko zadarmo,” dodáva. Aj na ostatných tvárach vidieť, že im platba nie je veľmi po srsti. Jedna zo žien hovorí, že by si peniaze radšej ušetrila alebo ich poslala rodine, ktorá ostala na Ukrajine.

Mesto: Mrzí nás, že niektoré médiá zverejňujú aj nepodložené podozrenia

Okrem toho, že dohoda nespĺňa cieľ, má aj právny háčik. Mníšky v texte dohody vyslovene uvádzajú aj „ubytovanie so všetkým, čo k tomu patrí”. Ak však za ubytovanie utečencov poberá niekto príspevok od štátu, vyžadovať ďalšie poplatky je nezákonné.

„Sme si vedomé, že od nich nemôžeme žiadať úhradu za ubytovanie, keď poberáme príspevky od štátu. Preto sme v dohode o dobrovoľnom príspevku kvôli informovanosti samotných obyvateľov vymenovali všetko, čo dostávajú. Len preto, aby si toho boli vedomí. To ale neznamená, že sme žiadali príspevok na ubytovanie. Je to možno nešťastne sformulované, nik nám s tým nepomáhal, nemáme financie na právne služby, štát tieto vzory nevytvoril,” bráni ich počínanie provinciálna ekonómka Chraščová.

Celú „aféru“ prešetruje polícia. Kongregácia nepripúšťa to, že by štátne príspevky na bývanie vrátila. „Ak by mesto Banská Bystrica k tomu pristúpilo, okamžite končíme s ubytovaním a zatvárame dom,” ilustruje vážnosť situácie a ich možnosti Chraščová. „Máme ochotu pomáhať núdznym, sme ochotné zháňať dary a dávať ich ďalej tým, ktorí to potrebujú a ktorí si to vážia. Máme úmysel deliť sa aj zo svojho, ale nemáme silu ani energiu bojovať so zaujatými a jednostrannými médiami, nechať sa osočovať a verejne hanobiť naše dobré úmysly neetickými žurnalistami,” dodáva rehoľníčka.

O odídencov by sa potom muselo postarať mesto. To konštatuje, že cirkevné organizácie a spoločenstvá v Banskej Bystrici pomáhajú utečencom z Ukrajiny od začiatku ruskej invázie, a to s využitím všetkých možností. „Pomoc je účinná, samostatná a nadštandardná – poskytujú podmienky, ktoré ostatní ubytovatelia nezabezpečujú. Ak by sa Dom pre migrantov uzavrel, prídeme v meste o zhruba 40 kvalitných ubytovacích miest pre odídencov. Je nám ľúto, ak niektoré médiá zverejňujú aj nepodložené podozrenia, ktoré môžu skomplikovať vzťahy a poskytovanie pomoci odídencom,” uvádza pre Štandard Zuzana Gajdošíková z Oddelenia medzinárodných vzťahov a zahraničného obchodu.

Aj všetci prítomní Ukrajinci sa zhodujú, že nechcú, aby sa dom uzavrel. „Len teraz sme sa začali chápať. Je nám tu dobre,” konštatuje postarší pán.

Chceli by ostať, ale nemôžu

Všetky tie útoky majú svoje konsekvencie. Od 1. augusta došlo k zlomu a rehoľa viac Ukrajincom neposkytuje stravu ani žiadnu materiálnu pomoc. Navyše im vrátili všetky peniaze, ktoré Kongregácii poskytli v rámci dobrovoľných príspevkov. Najmä mladšie ženy sa zhodujú, že bolo pre ne výhodnejšie, keď im obedy vozili. Deti mali vždy čo jesť a oni mali po práci viac voľného času. Starší zas tvrdia, že obedy nevyhovovali všetkým, lebo pre zdravotné problémy potrebujú niektorí diéty, prípadne im niektoré veci nepretrávi.  

Rehoľníčky aj tu prišli s riešením, ktoré má pomôcť situáciu zvládnuť. Kým si utečenci z Ukrajiny zvyknú, že si musia stravu zaobstarať sami, majú k dispozícii zásoby zo skladu.

Radoslav Bujdoš, riaditeľ Diecéznej charity Banská Bystrica, ktorá platila faktúry za obedy, hovorí, že nikdy sa nedá vyhovieť všetkým. Ak niekomu obedy nechutia, môže si jedlo zaobstarať po vlastnej osi. „Pomoc sa určite oplatí poskytovať. Ak bude Kongregácia chcieť, obedy začneme opäť preplácať,“ hovorí Bujdoš.

Rehoľa tiež po 31. auguste nepredĺžila zmluvy dvanástim ľuďom, ktorí musia Dom pre migrantov opustiť. Mníšky vraj nevysvetlili, prečo sa tak rozhodli. Nespokojná matka sediaca oproti nám sa domnieva, že je to trest za to, že svojho času upozornila koordinátorku, aby sa nestarala do výchovy jej syna. Mimo toho totiž s nikým neprišla do konfliktu. Koordinátorke povedala, že by v dome rada ostala, lebo jej dieťa si už zvyklo na školu a aj ona si s ostatnými odídencami vytvorila vzťahy. Tá to však nerešpektovala, a tak sa musí do septembra vysťahovať.

Kongregácia vylučuje, že by išlo o akési „čistky“. Lúči sa vraj len s osobami, ktoré „nedodržujú domový poriadok, nechávajú celé hodiny svoje deti bez dozoru, sú agresívni medzi sebou navzájom, ničia majetok domu a mrhajú potravinami, ktoré dostávajú zadarmo“.

Zrušili sa aj kontroverzné dobrovoľné príspevky. „S neprispôsobivými odídencami sme sa rozhodli rozlúčiť, a preto sme radšej ustúpili od dobrovoľných príspevkov vôbec. Rozhodli sme sa tak aj kvôli upokojeniu situácie. Vyostrenie nastalo, keď pani Andrea Horváthová z Ligy pre duševné zdravie v prítomnosti polície tvrdila našim ubytovaným, že prispievajú peniaze na účet patriaci našej koordinátorke, a nie Kongregácii. Túto skutočnosť si však u nás nikto neoveroval, účet Kongregácii patrí,” hovorí Chraščová.  

V Dome pre migrantov tak ostane 21 ľudí, ktorí sú s podmienkami spokojní. Koordinátorka spätne hodnotí, že pravidlá, ktoré odídenci podpisujú pri príchode, by s dnešnými skúsenosťami nastavili prísnejšie. Pribudli by napríklad finančné sankcie v prípade ničenia majetku Kongregácie, nezaobstarávali by utečencom kompletne celodennú stravu a každú poskytnutú pomoc by si dokladovali.

To by však podľa jej názoru nemala byť ich úloha, lebo oni len poskytujú pomoc. Štát a Európska únia, ktorá má skúsenosti s vlnami migrantov do rôznych štátov, by mala školiť a koordinovať ľudí pracujúcich s odídencami. To by vraj mohlo zamedziť aj polarizácii spoločnosti.

Ďalšie články od Eva Struhárňanská
Ďalšie články