Ruky bozkávam. Bratislavská legenda úctivosti Schöne Náci sa narodil pred 125 rokmi

Schöne Náci. Foto: TASR/Martin Baumann

Sochu s cylindrom v centre hlavného mesta pozná azda každý. Je to bratislavská atrakcia, pri ktorej sa mnoho turistov pristaví a spraví si fotku. Slávne dielo zhotovil Juraj Meliš, no, bohužiaľ, veľakrát sa stáva aj terčom vandalov. Už málokto však vie, kto na podstavci v centre metropoly stojí. Sochu poznáme pod menom Schöne Náci a práve dnes by oslávil 125. výročie svojho narodenia.

Schöne Náci sa vlastným menom volal Ignác Lamár. Narodil sa v Petržalke 11. augusta 1897. V detstve to nemal jednoduché. I keď jeho rodina patrila najprv k zámožnejším. Po narodení jeho brata, ktorý trpel detskou mozgovou obrnou, prišli dlhy. Jeho matka opustila manžela a deti a utiekla do Viedne s milencom. Otec to zvládal len veľmi ťažko a útechu hľadal v alkohole. Onedlho zomrel.

Ignácov otec bol obuvníkom a remeslu naučil aj svojho syna. Ten však mal iný sen, chcel sa stať klaunom v cirkuse a rozdávať ľuďom radosť a úsmev na tvári. Po smrti otca skončil na ulici ako bezdomovec. Ignác mal však šťastie na ľudí, ktorí mu pomáhali, našli mu prácu v mestskom divadle, kde pracoval ako rekvizitár. Netrvalo však dlho a život uštedril Ignácovi ďalšiu ranu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny ho prepustili z divadla.

Pracoval aj ako hodinový manžel

Ignác však nesmútil dlho. Vytiahol frak, ktorý zdedil po otcovi, nahodil cylinder, rukavičky a vychádzkovú palicu a takto vyobliekaného ho mohli ľudia stretávať po meste. Živil sa aj tým, že navštevoval osamelé vdovy a opravoval im pokazené veci. Bol takým priekopníkom povolania hodinového manžela.

Jeho výplatou bolo mnohokrát len pohostenie, no občas dostal aj trochu peňazí. S tými sa vždy podelil s ľuďmi bez domova. Nikto by však nepovedal, že medzi nich patril aj on, pretože vzhľadom a úctivým správaním pripomínal skôr vyššiu vrstvu.

Schöne Náci. Foto: Wikimedia

V Bratislave bol vtedy veľmi známy, poznal ho skoro každý a to Ignáca tešilo. Bol veselý, každému sa s úsmevom pozdravil. Ľuďom sa zdravil úctivo, s malým úklonom a s cylindrom v ruke. Takto vyobrazeného ho môžeme vidieť aj Starom meste. Svoj pozdrav vedel v troch jazykoch – maďarskom, slovenskom a nemeckom.

Kaviarne a cukrárne druhým domovom

Ignác nebol vôbec bohatý, no napriek tomu ho ľudia bežne stretli v drahých kaviarňach alebo cukrárňach. Vždy sa našiel niekto, kto ho na kávu alebo koláč pozval alebo mu kávu dala kaviareň zadarmo. Čas plynul a frak a cylinder už neboli až tak v móde, no Ignác svojmu oblečeniu ostal verný. Boli akoby jeho súčasťou a on by bez nich nevedel existovať. Bratislavčania si Schöne Náciho nevedeli v inom oblečení ani predstaviť.

Príchodom druhej svetovej vojny zasiahla jeho život ďalšia rana. Jeho matka bola pôvodom Nemka, a preto mnoho ľudí chcelo, aby sa presťahoval do Nemecka. Po jej skončení sa dostal do tábora v Petržalke, kde boli aj ďalší ľudia s nemeckým pôvodom. Všetkých chceli presťahovať. Ignác však cítil veľkú krivdu, pretože sa pokladal viac za Bratislavčana ako za Nemca. Napokon sa zaňho prihovorili a on mohol zostať v Československu.

Foto: TASR/Henrich Mišovič

Po smrti sa na neho na istý čas zabudlo

Plynúci čas sa začal podpisovať aj na jeho zdraví. Už nebol taký vitálny ako kedysi. No napriek tomu trávil čas v Starom meste a na jeho výraze by nikto nepoznal, že ho niečo trápi. Mal tráviace problémy, pretože sa stravoval veľmi nepravidelne. Jeho vykúpením z problémov bolo, keď ho prijali do domova dôchodcov, kde sa mu postupne polepšilo. No iba na čas.

Jeho nohy už nevládali ako kedysi, a aj keď trávil svoj voľný čas v meste, väčšinou už len posedával na lavičke. Keď dostal tuberkulózu, preložili ho do nemocnice v Lehniciach. Tam aj zomrel vo veku 70 rokov. Ignác Lamár nemal však žiadnu rodinu, ktorá by sa o neho postarala, tak ho v Lehniciach aj pochovali. Jeho hrob bol dlho opustený a nikto sa oň nestaral.

V roku 2007 vďaka Spoločnosti Ferdinanda Martinenga sa jeho pozostatky previezli do jeho milovanej Bratislavy, kde ho slávnostne pochovali na Ondrejskom cintoríne. Leží tak v blízkosti mnohých významných osobností. Na svojom náhrobnom kameni má v troch jazykoch napísaný pozdrav, ktorým sa zdravil ľuďom v bratislavských uliciach: „Ruky bozkávam.“

Ďalšie články od Mária Koterbová
Ďalšie články