Kardinál Tomko mal výsadu napomínať pápežov

Na večnosť odišiel kardinál, ktorý si dokázal získať srdcia pápežov aj obyčajných ľudí. Jeho meno nefiguruje v žiadnych skutočných ani zdanlivých kontroverziách či škandáloch, nie je spájané s finančnými problémami či nejasnosťami, s protekciami ani pochybným mocenským karierizmom. Jeho život a odkaz spája. V deň jeho pohrebu v Ríme prinášame portrét kardinála Tomka od vladyku Cyrila Vasiľa.

V týchto dňoch oprávnene môžeme očakávať množstvo článkov, svedectiev a hodnotení osobnosti kardinála Jozefa Tomka. Ako pri vybrúsenom drahokame – aj pri týchto úvahách a spomienkach jestvuje množstvo odtieňov a zábleskov farebného spektra, ktoré sa menia podľa uhla pohľadu a použitého podsvietenia. Preto, hoci by bolo a aj bude aj mnoho iných, a to aj kompetentnejších osôb, predsa som sa rozhodol neodmietnuť pozvanie redakcie denníka Štandard na predstavenie  niektorých mojich osobných dojmov a spomienok na tohto muža, ktorý bezpochyby už teraz môže byť označený za významnú osobnosť našich cirkevných i národných dejín. Nechcem tu však opakovať obligatórny výpočet jeho kariérneho postupu, životných úspechov, či zodpovedných funkcií, ktoré zastával. To všetko je a bude obsahom slovníkov, encyklopédií a učebníc. To, čo ale ostáva v pamäti jednotlivca i spoločenstva viac ako výpočet dát a titulov, je ten „celkový dojem“, ktorý o sebe vytvára a zanecháva nejaká osobnosť, to sumárne hodnotenie, ktoré formuje našu osobnú i historickú pamäť ponad všetky partikulárne detaily, dátumy a údaje.

Pri predstavení toho dojmu, ktorý vo mne zanechal kardinál Tomko, si chcem pomôcť dvoma názormi, ktoré pochádzajú od dvoch osôb patriacich k pestrej škále postáv rímskej kúrie – teda presnejšie, ktorí sú z oboch pólov tejto pomyselnej stupnice.

Prvým je hodnotenie z úst nášho vrátnika na Kongregácii (dnes už Dikastériu) pre východné cirkvi. Signor Carlo (dúfam, že mi odpustí, že ho citujem) je jednoduchý a prostoreký Riman, ktorý vníma vatikánsky svet z perspektívy svojej vrátnice, z malej kutice pri bráne do jedného z vatikánskych palácov. Desaťročia služby vo Vatikáne v ňom rozvinuli jeho vrodenú schopnosť odhadnúť, oceniť i „prekuknúť“ osoby, ktoré prichádzajú do kontaktu s ním, s jednoduchým vrátnikom, a teda zdanlivo bezvýznamným kolieskom rozsiahlej a komplikovanej vatikánskej cirkevnej mašinérie. Nášho kardinála, ktorý posledné roky býval vo vedľajšom vchode, poznal, pretože ho vídaval pri jeho pravidelných prechádzkach, keď sa išiel podvečer prejsť na Námestie svätého Petra a pritom sa modlil ruženec. Občas s ním prehodil pár slov, najmä keď otec kardinál prišiel do dvora východnej Kongregácie, na parkovisko, kde na mňa pravidelne trpezlivo čakal (keďže nikdy nemeškal, ale bol vždy v predstihu), keď som sa mu niekedy ponúkol ako šofér pri niektorých spoločných podujatiach (ako hovoril, „načo pôjdeme zbytočne dvoma autami“), či už na slovenskom vyslanectve  pri Svätej Stolici, alebo pri akciách vo vzdialenejších rímskych bazilikách. Krátke stretnutia na vrátnici, na dvore a na chodníku priviedli nášho Carla, tohto takpovediac „ľudového vatikanistu“, ktorý sa na svojej vrátnici stretával s monsignormi, arcibiskupmi, kardinálmi a patriarchami rovnako ako s bezdomovcami a zblúdenými turistami, k nasledujúcemu vyjadreniu:

„Ma questo vostro cardinale é un fenomeno – è un vero gentiluomo!“ čo by sa dalo preložiť ako: „Nuž teda, tento váš kardinál, to je fenomén – je to skutočný gentleman!“ Musím ale hneď uviesť, že tento preklad celkom nevystihuje zmysel vrátnikovej poklony, pretože talianske slovo fenomeno je tu skôr vo význame „obdivuhodný zjav, niečo obdivuhodné“, a najmä termín gentiluomo je niečo iné a oveľa viac ako tradičný britský gentleman. Gentiluomo je označenie pre človeka vznešeného ani nie tak šľachtickým postavením, ale najmä duchom slušnosti, pokory, poctivosti, prirodzenej noblesy a šľachetnosti. V tradičnom rímskom vnímaní, napriek zániku svetskej moci pápežstva a Cirkvi sa ešte niekedy naozaj používa pre kardinálov označenie principi della Chiesa – „cirkevné kniežatá“. Samozrejme, že tento termín je už dnes vo svojom svetskom význame bezpredmetný a zastaraný, niekedy dokonca používaný takmer ironicky, ale ak existuje nejaká spojitosť medzi slovom šľachetnosť a očakávaným správaním „duchovného šľachtica“, tak musím povedať, že toto jadrné vyjadrenie nášho rímskeho vrátnika vydá za viac ako tucet siahodlhých širokospektrálnych hodnotení, ktoré na adresu kardinála Tomka môžu pripraviť profesionálni vatikanisti.

Obdivuhodný zjav, šľachetný človek, skutočný duchovný šľachtic. Tak zaznel z malej rímskej vrátnice vox populi, vox Dei –  také ocenenie mu dal hlas ľudu, a teda hlas Boží. V Tomkovom prípade ide o dokonalé naplnenie starého úslovia noblesse oblige, teda že vysoké postavenie zaväzuje. Tomko nebol potomkom feudálnych šľachticov, bol jednoduchým dedinským  chlapcom, východniarom z Udavského pri Humennom. A predsa mal v sebe, rozvinul v sebe, nechal zo seba vyžarovať to radostné vedomie, že nielenže je Božím dieťaťom, nielenže Boha môže nazývať svojím Otcom, ale že je z Božej milosti aj kňazom, ba nástupcom apoštolov,a teda že má právo i povinnosť vyžarovať tú dobrotu, šľachetnosť a noblesu, ktorá je prejavom vedomia kresťanskej dôstojnosti, vedomia zodpovednosti za úlohu, ktorá mu bola zverená, za úrad, ktorý zastáva, za poslanie, ktoré vo svojom živote napĺňa.

Druhé ocenenie či druhý hodnotiaci hlas na adresu kardinála Tomka som začul presne z opačného pólu vatikánskeho spoločenského rebríčka. Pri oslave jeho 75. narodenín sa konalo vo Vatikáne stretnutie slovenských pútnikov, ktorí mu chceli zablahoželať a pre prijatie ktorých bola zorganizovaná audiencia v jednej z vatikánskych sál. Na stretnutie zavítal aj vtedajší pápež, dnes už svätý Ján Pavol II. V spontánnom príhovore  pútnikom sa vyjadril asi tak, že sa teší tomu, že slovenskí pútnici hlasným skandovaním pozdravovali: „Nech žije otec kardinál!“ Netvrdím, že citujem presne pápežove slová, ale aj po rokoch si pamätám ich obsah a hlboký zmysel. „Viete“, hovoril pápež, „tu v Ríme zvykneme volať kardinálov pán kardinál  ale ja som veľmi rád, že vy ho voláte otec kardinál, pretože to vyjadruje váš vzťah k nemu, ale predovšetkým aj jeho vzťah ku všetkým vám. Áno, Eminencia, teším sa, že nie si pán, ale že si otec. A vy, drahí slovenskí pútnici, tešte sa z toho, že kardinál Tomko je pre vás, pre váš národ, pre vašu Cirkev skutočne ten, kto má srdce otca. Uchovajte si tento krásny vzťah.“

Obe tieto hodnotenia zazneli pri spontánnych stretnutiach, od dvoch diametrálne odlišných „vatikáncov“, od jednoduchého vrátnika i od svätého pápeža a neboli výsledkom akejsi organizovanej úcty, lichotenia či strojeného poklonkovania. Obe však vyjadrovali hlbokú pravdu o kardinálovi Tomkovi, a preto môžem spokojne povedať, že sa s oboma týmito hodnoteniami plne stotožňujem.

Aj podľa mňa bol kardinál Tomko obdivuhodný zjav, šľachetný šľachtic nie rodom, ale duchom, muž, kňaz, biskup so srdcom otca milujúceho svoje deti – svoj národ, svoju Cirkev.

Miloval Cirkev v jej rôznorodosti a pestrosti. Chcel, aby rástla, aby sa Cirkev budovala Ut Ecclesia aedificetur – ako to vyjadril vo svojom biskupskom hesle. Potvrdením toho  je aj jeho vzťah, ktorý mal k našej gréckokatolíckej cirkvi, ako k jednej z východných cirkví sui iuris. Ak niekedy v minulosti mohli existovať nejaké nejasnosti, kompetenčné či administratívne napätia medzi Kongregáciou pre evanjelizáciu národov, ktorú Tomko počas 16 rokov viedol, a medzi Kongregáciou pre východné cirkvi, ktorá sa v roku 1917 z tejto misijnej  kongregácie vyčlenila, tie sa mohli týkať nejakých miestnych problémov kdesi v Indii alebo v Etiópii, ale toto nijako neovplyvnilo jeho náklonnosť k slovenským gréckokatolíkom, úctu k jej veriacim, podporu jej kňazom a biskupom. Pozitívny vzťah ku gréckokatolíkom mal od detstva. Sám spomínal, ako mu v pamäti ostala osobnosť blahoslaveného redemptoristu, otca Metoda Dominika Trčku, ktorý skupinky študentov prichádzajúcich z michalovskej  železničnej stanice, smerujúcich do školy, vždy pozýval na krátku modlitbu do chrámu gréckokatolíckych redemptoristov pred obraz Matky ustavičnej pomoci. Jeho dlhoročným rímskym spolupútnikom a priateľom bol jezuita Michal Lacko, spoluzakladateľ rímskeho Ústavu sv. Cyrila a Metoda, hrdý gréckokatolík a spolu s Tomkom jedna z centrálnych osobností povojnového slovenského cirkevného života v Ríme i celkovo v slovenskej emigrácii. Ich spoločným priateľom bola ďalšia osobnosť gréckokatolíckej slovenskej emigrácie, Štefan Boleslav Roman, prvý predseda Svetového Kongresu Slovákov, ale i biskup Michal Rusnák, prvý biskup eparchie sv. Cyrila a Metoda erigovanej sv. Jánom Pavlom II. v kanadskom Toronte pre slovenských gréckokatolíkov. Pravidelná účasť kardinála na vysviackach gréckokatolíckych biskupov i na rôznych odpustových slávnostiach na Slovensku v posledných desaťročiach – to sú síce len tie vonkajšie, ale pritom dostatočne výrečné znaky hlbokého priateľského vnútorného vzťahu, ktorý mal k slovenským gréckokatolíkom.

Silne mi rezonuje v pamäti posledné stretnutie, ktoré mal kardinál Tomko s gréckokatolíckymi pútnikmi, ktorí koncom júna v roku 2021 priputovali do Ríma s ikonou milostivej klokočovskej Bohorodičky. Pred ňou sa v Lateránskej bazilike spoločne modlil starobylú mariánsku modlitbu akatist a po nej predniesol príhovor poznačený hlbokou mariánskou úctou i biblickou múdrosťou, ktorá najlepšie zhŕňa jeho životný štýl. Pri tejto príležitosti nám povedal:

„Boh berie vážne svoje ponuky nám ľuďom, ale berie vážne aj naše odpovede na svoje (Božie) výzvy. Oslovil Máriu s veľkou výzvou, a potom čakal na jej slobodnú odpoveď, na jej súhlas. Tak koná Boh s nami ľuďmi. On nikoho nenúti, aby prijal jeho dary a milosti. Dal nám slobodnú vôľu a rešpektuje ju. (…)

Dnes máme slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla. Dnes ste si obnovili a potvrdili jednotu s Katolíckou cirkvou, s pápežom i s trvalým učením Cirkvi. Sv. Pavol nám dáva pekné povzbudenie pre praktický život: ,Bratia, láska nech je bez pretvárky. Nenáviďte zlo, lipnite k dobru. Milujte sa navzájom bratskou láskou, predbiehajte sa vzájomne v úctivosti, v horlivosti neochabujte, buďte vrúcneho ducha, slúžte Pánovi. V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví, v modlitbe vytrvalí.‘ (…) A potom pridáva ešte tieto náročné slová: ,Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte! Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšľajte;  nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym‘ (Rim 12, 9-16).”

Kardinál Tomko si mohol dovoliť túto kazateľskú výzvu, pretože z úst tohto ctihodného starca znela presvedčivo, ako pozvanie i ako jeho krédo. Bola totiž podložená jeho celoživotným osobným svedectvom, úprimnou i úspešnou snahou ohlasovať verne a celistvo Božie Slovo a žiť podľa toho, čo hlásal.

Nezmýšľajte vysoko… hoc by ste aj boli postavení vysoko, ako svieca na svietnik a mesto postavené na návrší. Aj to platilo o kardinálovi.

Kardinál Tomko mal v rámci titulov, ktoré sú prideľované kardinálom, titul kardinála baziliky sv. Sabíny. Táto starorímska bazilika je každoročne miestom, na ktorom rímska kúria začína osobitnou liturgiou pôstne obdobie. Na tzv. Popolcovú stredu tu prichádza pápež a kardinál mu sype popol na hlavu za sprievodu slov: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš!“ Počas viac ako troch desaťročí takto náš kardinál Tomko každoročne napomínal pápežov. Pripomínal to svätému Jánovi Pavlovi II., Benediktovi XVI. i pápežovi Františkovi. Sám spomínal, že ho tento liturgický úkon hlboko dojímal a privádzal aj k uvedomeniu si potreby neustáleho obrátenia a pokory pred Božou tvárou. Pokory, ktorú si zachoval pri rozhovore s vrátnikom počas prechádzky i s hlavami štátov pri diplomatických jednaniach i s predstavenými miestnych cirkví pri svojich misijných cestách.

Pokorná dôstojnosť v jednoduchosti srdca, odborná kompetentnosť, ľudská diskrétnosť, doktrinálna jednoznačnosť, služobná spoľahlivosť – takýmito a podobnými prívlastkami by asi charakterizovali desaťročia Tomkovej skrytej služby tí, ktorí boli za tie roky jeho predstavenými i podriadenými. A napriek tomu, že aj vnútri Vatikánu sa občas prevalia ľudské slabosti, sťažnosti, podozrievania, škandáliky i škandály, v jeho prípade by sme darmo listovali stránkami celých ročníkov bulváru či spomienkami pamätníkov miestneho gossipu. Meno kardinála Tomka nefiguruje v žiadnych, ani skutočných, ani zdanlivých kontroverziách či škandáloch, nie je spájané s finančnými problémami či nejasnosťami, s protekciami či pochybným mocenským karierizmom. Ale vlastne figuruje, ale v tej súvislosti, že bol pápežom Benediktom XVI. menovaný ako jeden z trojice kardinálov, ktorí mali vatikánske nešváry vyšetrovať, preskúmať a urobiť o nich pre pápeža súhrnnú správu. Viac ako štyri desaťročia služby v rôznych, aj najvyšších cirkevných úradoch… s čistým štítom a svedomím … v tom všetkom bol a ostáva pre všetkých vzorom a toto všetko dosiahol, pretože mal v srdci a mysli vpísané slová liturgie Popolcovej stredy: „Pamätaj, že si prach a na prach sa obrátiš!“

Kardinál Tomko si prial byť pochovaný v košickej katedrále, v biskupskom chráme diecézy, pre ktorú bol ako kňaz vysvätený. Na prach sa obrátiš… Jeho telo sa fyzicky obráti na prach, tu v slovenskej zemi, znovu sa tak s ňou spojí. Kardinál Tomko miloval svoju vlasť, svoju otčinu. Iste by sa stotožnil so slovami hymnickej piesne:

Jeho prach sa teraz zmieša s jeho rodnou hrudou, tak ako z nej vyrástol a bol s ňou spojený celý jeho život. Po desaťročiach migrácie i putovania šírym svetom konečne prichádza domov, do svojej vlasti… žiadalo by sa povedať.

Je to pravda. Ale nielen v tom bezprostrednom zmysle slova. V košickom dóme bude uložené len jeho telo – v očakávaní slávneho vzkriesenia na konci vekov. Životná púť kardinála Tomka sa však nekončí v krypte katedrály, ale pokračuje v jeho skutočnej, nebeskej vlasti. Akoby sa nám teda dnes prihováral druhým veršom:

A aký by bol dnes pre nás odkaz otca kardinála, jeho prianie nám?

Možno práve to, aby o nás platilo to, čo sa spieva v treťom verši citovanej hymnickej piesne a čo sa on snažil napĺňať v celom svojom dlhom a požehnanom živote, na všetkých etapách svoje takmer storočnej životnej púte.