Marcela Laiferová: Celebritu nemajú robiť škandály ani drahé topánky

Veľký rozhovor o tom, o čo úspešnú speváčku pripravila popularita, čo pre ňu znamenala strata dvoch manželov, ako vyzeral kontakt s komunistickými politikmi pred rokom 1989 aj politikmi HZDS po roku 1993. Aký je rozdiel medzi celebritami dnes a v minulosti a kto bol jej najväčším fanúšikom medzi politikmi na Západe. Pýta sa Jozef Bednár.

Verejnosti je známa predovšetkým ako speváčka, víťazka bratislavskej Zlatej lýry v roku 1970, celebrita 70. a 80. rokov. Uspela aj medzinárodne na festivaloch Sopoty v Poľsku či v Riu de Janeiro. Postupne spievala viac v cudzine, po páde komunizmu vystupovala v relácii Repete a dnes sa jej pieseň hrá napríklad vo filme Spider-Man. Vyštudovala dve vysoké školy (okrem hudobnej vedy na Filozofickej fakulte UK v Bratislave aj medicínu na Lekárskej fakulte UK) a srší z nej životný optimizmus. Marcela Laiferová pritom nemala ľahký život. Dvakrát ovdovela, prvýkrát keď mala 25, končila vysokú školu a vyhrala spomínanú Lýru. Druhýkrát sa dlhé roky starala o svojho muža po náhlom zranení. Dodnes rada spieva a stále vystupuje.

Na hudobnej scéne ste už viac ako 50 rokov. Pamätám si, že môj otec mal v garáži okrem plagátu vtedy našej novej Škody 120 vyvesenú aj vašu veľkú fotografiu. Aké to bolo byť idolom a celebritou v 70. a 80. rokoch minulého storočia?

Bolo to, ako byť so svojou generáciou. Najmä u mladých mužov som ako blondína mala výhodu, hoci to bolo niekedy obťažujúce, keď mi po koncertoch na pamiatku doslova vytrhávali vlasy, akože náhodou. Spev som však vždy kládla na prvé miesto. Od začiatku kariéry som veľmi veľa nahrávala.

Ako ste začali spievať?

O kariére speváčky som najskôr ani nesnívala, neželali si to moji rodičia. Najmä mama nechcela, aby som išla na konzervatórium. Povedala, že mi v žiadnom prípade nedovolí takú kariéru. Mala som v škole dobré známky, rada som sa učila, bavila ma napríklad chémia, hrávala som sa na lekárničku. Rozhodnutie ísť študovať na medicínu a stať sa lekárkou bolo preto celkom prirodzené. Do Bratislavy sme sa v tom čase presťahovali celá rodina.

Prečo vám mama bránila v speváckej kariére?

Boli také časy. Naše matky boli veľmi striktné. Veľmi citlivo sa vnímali reči, aký život vedú umelci. Nepovažovali spev za dobrú profesionálnu cestu pre svoje dieťa. Mali za to, že venovať sa spevu je nebezpečné, pre dievča dvojnásobne. No ja som preto neplakala, tešila som sa na medicínu. Povedala som si, že spievať môžem aj popri liečení ľudí. Nevidela som to tak, že sa musím spevu profesionálne venovať. Rada som spievala, dodnes rada spievam. Už desaťročia sa spevu venujem ako svojmu hlavnému zamestnaniu.

Po kom ste zdedili spevácke gény?

Veľmi dobre spievali tak moja matka, ako aj starý otec. V rodine sme mali viacerých umelcov, najmä z matkinej strany. Jeden strýko bol síce biznismen, ale okrem toho sa venoval výtvarnému umeniu. Druhý strýko bol spisovateľ. A tretí mal krásny hlas, v roku 1939 sa chystal na štúdium operného konzervatória v Miláne. Po začiatku druhej svetovej vojny ale nakoniec musel zostať doma. Po vojne sa stal redaktorom v televízii, za socializmu sa špecializoval na dokumentárnu tvorbu. U nás v rodine sa umením jednoducho žilo. Mama kupovala knihy, veľa spievala. Alebo keď si spomeniem na môjho krstného otca, ktorý žil spolu s manželkou v Žabokrekoch. Mali doma veľký krásny klavír. Krstný otec ma intenzívne viedol ku klasickej hudbe. V dome mali busty viacerých slávnych skladateľov, veľa mi o každom rozprával, potom mi od nich niečo zahral na klavíri aj s dôvetkom, o koho skladbu ide a ako vznikla. Spomínam si na jeden takýto príbeh, ako za jedným skladateľom raz prišiel neznámy muž v dlhom kabáte a povedal mu – napíš rýchlo skladbu, bude posledná v tvojom živote. A aj bola. Osudová. Ten príbeh bol o Beethovenovi. Umenie sa u nás proste nosilo.

Na univerzite ste úspešne vyštudovali lekársku fakultu, následne ste aj mali svoju lekársku prax, čo je od speváckej kariéry dosť vzdialená vec. Kto a kedy vás nakoniec hudobne a spevácky objavil?

Keď som prišla na internát do Bratislavy, nemyslela som si, že mám na to stať sa speváčkou. Osud ale rozhodol inak. Presnejšie ľudia, ktorí ma poznali z Prievidze. Na internáte bývali každú nedeľu o tretej popoludní stretnutia mladých, na ktorých hrali rôzni muzikanti. No a tí známi z Prievidze ma doslova vytlačili na pódium Braňovi Hroncovi, s tým, že „ona spievala, nechaj ju zaspievať“. Braňo Hronec povedal, aby som zaspievala. Vybavená vec. Hodil ma do vody. A tak som začala spievať. Repertoár som mala pekný, taký ten mainstream jazz, celý v angličtine.

S piesňou Slová vyhrala Marcela Laiferová Lýru v roku 1970. Zdroj: YouTube

Aj po desaťročiach na scéne stále vystupujete. Čo vás na tom stále láka?

Hudba. Veľmi ju mám rada. A veľmi mám rada ľudí. Nie je mi nikdy zaťažko za nimi cestovať aj stovky kilometrov. Prednedávnom som mala koncert na severe Slovenska, dvestopäťdesiat kilometrov od Bratislavy. Napriek dlhej vzdialenosti som nedokázala po koncerte len tak od tých skvelých ľudí odísť. O siedmej som dospievala, ale až o desiatej som sadla do auta a šoférovala domov. Tri hodiny navyše som zostala s tými, ktorí ma majú radi. Keď som si šoférujúc domov spomínala na prežité emócie, na slová, ktoré mi tí ľudia venovali, bol to príjemný pocit. Ja si to tak strašne vážim a je mi to také cenné, že podobné pocity môžem zažívať celý môj život. Že aj v tomto veku mávam koncertné sály stále vypredané.

To je vzácne.

…a napriek tomu ma to vždy prekvapí. Ja si počas každého koncertu aj takto po rokoch dobre uvedomujem, že tí ľudia, ktorí na môj koncert prišli, ma vidia raz a potom ma už možno nikdy naživo neuvidia. Predstavuje to pre mňa veľký záväzok. Udalosť, ktorú si nikdy nedovolím podceniť. Každý koncert by pre speváka mal byť sviatkom. Veď to je predsa vzácne, že niekto zaplatí peniaze, príde, sadne si a čaká, že mu urobíte náladu, radosť. Že ho potešíte. A že sa aj možno niečo dozvie.

Dnes k umelcom patria nielen koncerty, ale aj publicita založená na škandáloch. Aký je medzi tým vzťah?

Často platí nepriama úmera, že čím viac je spevák so svojimi škandálmi v médiách, tým má menej koncertov. A keď ich už aj takíto speváci majú, musia sa spojiť viacerí, štyria, piati, aby zaplnili sálu, aby mali pre koho hrať. Ja so záujmom ľudí o mňa problém nemám a veľmi ma to teší. Bývam sama na scéne, koncertujem na polovičný playback. Pre mňa až do konca zostane každý môj koncert, dar stretnutia s priaznivcami, možnosť vystúpiť na pódiu nielen zážitkom, ale aj zodpovednosťou. Napriek môjmu dlhoročnému úspechu ku každému koncertu pristupujem rovnako zodpovedne. Bez ohľadu na veľkosť mesta či obce, v ktorej spievam.

Pomenujte, aký vnímate rozdiel medzi celebritou dnes a v minulosti.

Celebrita je človek, ktorý je známy a úspešný vo svojej práci. Človek, ktorý je zaslúžene pre druhých príkladom. Tu nejde primárne o jeho ľudské vlastnosti, ale najmä o prospech pre spoločnosť. Celebritou, presnejšie osobnosťou je pre mňa človek cenný pre spoločnosť, napríklad tým, že natočil dobrý film, napísal peknú knihu. Alebo že je dobrým spevákom. Ale celebritu by nemali robiť médiá len tým, že má škandály, drahé šaty, drahé topánky, drahé módne doplnky. Veď nech ich má, ale primárne by mala byť celebrita zaujímavá pre druhých tým, čo vie. Pretože ostatných ľudí to skôr rozčuľuje, nezaujíma, poniektorých až uráža. Nechcú to vidieť.

V čom je problém dnešných celebrít?

Každý, kto zaspieva pesničku, si dnes myslí, že je hviezda. Bez toho, že nemá jeden hit, že z jeho tvorby nič nepoznáte. Je to taká detská namyslenosť, tváriť sa, že bol som v televízii a som hviezdou. My sme boli tisíckrát v televízii, ale nikdy sme to tak neprežívali. Aj pri televíznych vystúpeniach mňa osobne vždy zaujímalo najmä to, či to bude dobré, s kým to robím, ako to dopadne. Či mi to nepoškodí, či budem dobrá v tom projekte. Bolo to väčšou zodpovednosťou? Pokorou? Neviem. Samozrejme, nedá sa zovšeobecňovať. No faktom je, že dnes sa hviezdou nazýva kdekto.

Predpokladám, že na vaše koncerty chodia najmä starší ľudia. Keďže sa rozprávate, stretávate, čo z nich cítite, o čom hovoria?

Ľudia sú čoraz viac ustrašení. Aj tí starší odo mňa. Majú strach z budúcnosti. Cítiť u nich silný sentiment, stále si spomínajú na staré veci, prežité, ktoré sú snehmi minulých rokov. Akoby sa nevedeli či báli tešiť zo života, žiť vlastnou súčasnosťou, svojou rodinou, bytom, kamarátmi. Možno je to aj tým, že tých ľudí trápi samota. Kedysi, aj keď bol ten život ťažší, sa ľudia viac socializovali aj v malých dedinách. Napríklad pri páraní peria. Naši predkovia ten sociálny kontakt mali. Stretávali sa, zaspievali si, vtipy porozprávali. Ľudia dnes sociálne kontakty strácajú. Nestretávajú sa ani so susedmi. So slušnosti sa susedia síce spýtajú povedzme na deti, či je všetko v poriadku. No potom si každý ide svojou cestou. Nefunguje ani socializácia v kostole. Na omši sedí každý ticho v lavici. Po nej ide rovno domov.

Vydali ste knihu Kľúč ku šťastiu, kde píšete o šťastí, domove, spokojnosti. Čo chýba ľuďom na Slovensku k šťastnejšiemu a spokojnejšiemu životu?

Možno spokojnosť s tým, ako sa majú. Za to, že mnohí ľudia so svojimi životmi spokojní nie sú, ale viním vo veľkej miere aj médiá. V nich sa často hovorí a píše nie o skutočných, nasledovaniahodných osobnostiach, ale, naopak, prezentujú sa ľudia nevzdelaní, hlúpi, morálne zlí, a to napríklad len preto, lebo tá má kabelku za 4 000 eur, ten má hriešne drahé topánky, ďalší zase žije v drahej krajine, vo vile. Bežný človek si potom pri porovnávaní pomyslí – Bože, aký som ja chudák. Ale to tak vôbec nie je! Prejdite sa Slovenskom, ako ľudia žijú aj mimo miest vo veľkých, krásnych domoch. Ja taký dom nemám! No napriek tomu sa im to zdá byť málo a majú potom zbytočné komplexy. Alebo sa pozrite do obchodov. Koľko je druhov chleba, dvanásť? Nadmieru veľký výber takmer všetkých tovarov, hoci často nie aj kvalitných. Ľudia často zbytočne utrácajú. Najväčším problémom však je to, že si ľudia priveľa fixujú túžby, ktoré si nedokážu splniť.

Kedy ste vy zažili pomyselný vrchol slávy?

Zrejme keď som vyhrala viacero hudobných festivalov, aj tých medzinárodných. Na európskom festivale na Malte som napríklad dostala 99 hlasov zo 100. To ale nie je podstatné, dôležitejšie ako sláva je niečo iné. Viac ma dojíma láska ľudí ku mne, ktorá ani rokmi neslabne. Všetky tie pozitívne emócie na koncertoch. Ako na nedávnom koncerte v Dubnici. Po jeho skončení ku mne uteká asi päťročné dieťa, smeje sa plné radosťou, matka beží za ním. To dieťa si zrazu dáva z hlavičky dole na koži zaviazané srdiečko a venuje mi ho. Len tak. Tento malý okamih ma tak dojal. Podobných okamihov lásky zažívam už desaťročia veľa. Nemôžem sa vôbec na nič sťažovať.

Z vašej rodiny nie ste jedinou v spoločnosti známou osobnosťou.

Áno, je to tak. Môj brat doktor Emil Keblúšek bol jedným z najvýznamnejších diplomatov československej a aj slovenskej diplomacie. Ešte aj po roku 1989 pôsobil ako veľvyslanec ČSFR na Cypre, kde dokonca ako prvý začal rokovania medzi Grékmi a Turkami. Na Cypre si ho dodnes vážia, má tam aj bustu.

Vráťme sa ku vám. Čo sláva človeku zoberie?

Ja som si od začiatku svojej speváckej kariéry dobre uvedomovala, aká je hudba nevďačná profesionálna  cesta. Ako kradne súkromný život a čas na rodinu najmä nám ženám. Pričom my máme predsa len aj iné poslanie. Ľúbiť muža, deti a byť ľúbené. To by malo byť vlastné každej žene. Preto som okrem spevu išla za šťastím a láskou. Ako mladá som už mala veľkú kariéru, no chcela som mať v prvom rade rodinu. Nemala som ešte 25 rokov, keď som s malým dieťaťom prvýkrát ovdovela. Potom som sa po 7 rokoch druhýkrát vydala. Veľmi som chcela druhé dieťa, keďže som aj druhého svojho manžela ľúbila. Vôbec mi nevadilo, že som po narodení oboch synov nebola chvíľku na obrazovke. Rodina je najdôležitejšia. Časom som sa ku koncertom a spievaniu vrátila.

Váš prvý manžel zomrel veľmi rýchlo, boli ste ešte takmer dievča.

S mojím manželom doktorom Jaroslavom Laiferom sme sa zoznámili, keď som študovala medicínu. Manžel bol starší odo mňa a nesmierne vzdelaný. Bol významným lekárom, okrem toho aj hudobným skladateľom a fantastickým džezovým klaviristom. Hovoril plynulo viacerými cudzími jazykmi, mal rád matematiku. Medzi nami bola nielen láska, on bol aj mojím ľudským vzorom. Úžasný človek, ktorému som sa chcela raz podobať aj z ľudského hľadiska. Osud nám doprial päť rokov spoločného manželského života.

Čo sa mu stalo?

Vo veku 40 rokov sa mu stala osudnou banálna operácia žlčových kameňov, po ktorej sa objavili nečakané komplikácie. Následné reoperácie prišli neskoro. Manžel zomrel v roku, keď som končila medicínu. Presne v deň, keď som mala robiť štátnicu z gynekológie. Vďakabohu, už som mala za sebou štátnice z internej medicíny a chirurgie, gynekológiu som potom dorobila na jeseň, keď som aj promovala.

Po jeho smrti ste zostali sama.

Sedem rokov. Myslela som si, že keď človek tak ľúbi, ako som ja ľúbila doktora Laifera, že to už nebude možné sa zase zaľúbiť. Keď mi niekto povedal – ty si mladá, ty sa zase zaľúbiš –, bola som na toho človeka urazená, ako si vôbec môže také niečo dovoliť povedať o mne. Ale život mal iné plány. Naučil ma, že človek môže ľúbiť viackrát, hoci ide vždy o iný druh lásky.

V čom bol rozdiel?

V osobnostiach. Páčil sa mi jeho prístup k životu. V tomto bol doktor Zacharides trochu iným človekom ako môj prvý manžel. Extrovert, veľmi veselý a vtipný, milovaný spoločnosťou. Kdekoľvek prišiel, mal rýchlo všetkých ľudí v rukách. Aj po rokoch naňho naši priatelia spomínajú, často mi volajú, cez neho sa pýtajú, ako sa my máme. Nevedia na neho zabudnúť. Bol mi veľkou oporou. Vždy, keď som sa pre niečo trápila, vedel ma z toho svojsky vyviesť – povedal len: „Ale prosím ťa.“ Tie tri slová stačili, aby som zabudla na starosti. Ja som život komplikovala, zložito som sa pýtala aj sa zložito na svet pozerala. On vedel jednoducho všetko vysvetliť. A tým ma upokojiť.

Aj on sa venoval umeniu?

Bol všestranným človekom, talentovaným maliarom, mal v Bratislave veľa výstav. Najmä však bol telom aj dušou športovcom. Doktor Zacharides bol štátny tréner zjazdového lyžovania, robil zimný päťboj a bol tiež úspešným plavcom. Vďaka nemu som spoznala kruh športovcov, ktorí sa tak líšili od umelcov. Kým umelci si o sebe často myslia, že sú najlepší na svete, športovci sa mi zdali byť skromnejší. A síce v tom, že zvyknú akceptovať lepšieho od nich. Proste iba povedia, že víťaz bol od nich lepší, že nevyhral náhodou a im, ktorí skončili za víťazom, zostáva jediné – viac na sebe pracovať. Takáto sebareflexia umelcom nezvykne byť vlastná.

Arthur Schopenhauer raz povedal, že osud mieša karty, ale hru hráme my. Vám aj v druhom manželstve namiešal ťažšie karty, keďže aj druhý manžel predčasne zomrel. Čo sa stalo?

Začalo to znenazdajky, pádom z koňa na pretekoch v zimnom päťboji v Liptovskom Mikuláši. Možno to bolo vysokou a nervóznou kobylou, ktorú si vyžreboval. Bol to ťažký pád na záhlavie, mysleli sme si, že je po ňom. Z toho pádu sa nakoniec dostal. Krátko nato mu bola diagnostikovaná Parkinsonova choroba. Dlhých 17 rokov sa nevzdával, bojoval. Hneď ako sa ráno zobudil, robil celé dni špeciálne cvičenia, aby sa držal vo forme, aby si cvičil svalstvo. Aby mohol chodiť. Pretože postupom času mu čoraz častejšie hrozilo, že pri chôdzi spadne.

Ako ste to popri kariére zvládli?

Nerozmýšľala som nad tým. Musela a najmä chcela som s ním byť. Starať sa o neho. Nielen ako manželka, ale aj ako vyštudovaná lekárka. Sedemnásť rokov sme spolu bojovali. Nikdy som sa neľutovala, že prečo po smrti prvého manžela ťažká choroba u druhého. Všetky tie roky ma veľa naučili. Manžel mi stále ďakoval, za všetko. Až mi to bolo miestami trápne. Keď som sa v noci vracala z koncertov, čakával ma. Marcelka, si to ty, zvykol sa spýtať, keď som otvorila dvere. Tak si už ľahnem, dodal spokojne po mojej odpovedi. Každý deň po jeho boku bol veľmi dojemný.

Smutný osud.

Na oboch veľa myslím. Aj po dlhých rokoch. Boli to výnimoční muži. Chcela by som byť s nimi. Aj po tom, ako ja odídem. Vďakabohu, mám okolo seba veľkú rodinu, ktorá mi je oporou. Obaja synovia. Sedem vnukov. Rodina ma robí šťastnou.

Vo svete sláva, doma zápas a dve veľké straty.

Snažím sa nemyslieť na zlé veci, ktoré sa mi v živote stali. To, čo som prežila, akceptujem. Nikdy sa nechcem sťažovať. Človek musí nachádzať silu, aby prežil aj neúspechy, aj ťažšie životné okamihy. Vždy som bojovala a žila tak, aby bolo lepšie. No občas mi práve stretnutia s inými ľuďmi pripomenú, že obaja manželia priskoro odišli. Pred pár dňami som sa stretla s mužom, ktorý poznal môjho prvého manžela. Boli zhruba rovesníci. Ten muž, ktorého som stretla, doktora Laifera dobre poznal. Pekne o ňom hovoril, spomínal na ich spoločne prežité študentské časy na medicíne. Pomyslela som si, Bože, tento chodí do divadla, na koncerty a môj muž už je 50 rokov mŕtvy. Prišlo mi to trošku ľúto.

Prejdime k politike. Časť vašej kariéry spadá do obdobia komunizmu. Aký bol kontakt s komunistickými politikmi?

Radi vyhľadávali spoločnosť úspešných ľudí. Chceli, aby sme vstúpili do strany. Niektorí moji kolegovia a kolegyne tak urobili, ale ja nie. Odmietla som to. Vedeli, že chodím do kostola, možno aj preto na mňa príliš netlačili. Svoju vieru som prezentovala aj na verejnosti, nosila som kríž. Komunikáciu s nimi som nebrala ako zneužívanie, bola to ich snaha, ktorej som čelila. Popredných komunistických politikov sme stretávali najviac na spoločenských podujatiach. Oni boli radi, že sa môžu s nami rozprávať. Dobre vedeli, že nás ľudia majú radi. Vtedy bola pop music oveľa viac pertraktovaná. My sme boli v jednom kuse na obrazovke. Mimochodom, vo väčšine prípadov to aj boli veľmi dobre pripravené profesionálne programy.

Záujem politikov ste zažili aj v 90. rokoch, v časoch HZDS a populárnej relácie Repete.

Repete sa stal jeden z najpopulárnejších programov v dejinách Slovenskej televízie, čo, pochopiteľne, chceli využívať aj politici, najmä z vtedajšieho dominantného HZDS. Treba priznať, že Ivan Krajíček ako hlavná tvár Repete mal politicky k HZDS veľmi blízko, čo ani verejne netajil. Ale nebolo to tak, že by politikov aj pozýval na nakrúcanie. Keď však prišli, nemohol ich poslať preč. Často sa medzi divákmi objavili najmä poslankyne Keltošová a Tóthová. Ale napríklad Mečiar nikdy neprišiel. Inak ja som zo začiatku ako speváčka do Repete nechcela ísť. V tých časoch som veľa koncertovala a nakrúcala najmä vo Švajčiarsku a v Rakúsku, kde som bola so svojím CD úspešná aj v hitparáde. Doma mi mnohí dohovárali, že veď Repete je obľúbený program. No ja som chcela tvoriť nové veci, dlho som Repete odmietala. Do relácie som ako speváčka vstúpila až po vyše dvoch rokoch, kedy už malo Repete šialenú popularitu.

To HZDS tam bolo prítomné aj inak, spieval tam privatizér Karol Konárik.

Karola Konárika dlho poznám. Bol to chlapec pôvodom z chudobnej rodiny. Raz, ešte počas komunizmu, ma pozval k nemu do Banskej Bystrice. Mal tam nový byt, chcel mi ho ukázať. Pri pohľade z okna bytu hovorí – pozri sa na ten vrch, ja si tam raz postavím dom. Chodil potom veľmi veľa hrávať s kapelou po svete, kde si ako spevák zarobil slušné peniaze. Hlas mal veľmi dobrý. Vďaka tým peniazom z hudby začal aj s podnikaním – kúpil si nejaké stroje, vyrábal malé kazety. Nikto to vtedy už nerobil, len on. Bol šikovný, vedel si zarobiť pekné peniaze aj podnikaním.

Boli to pre Slovensko ťažké roky. Mečiarova politika viedla k izolácii štátu, privatizácia bola synonymom krádeží štátneho majetku, bol unesený prezidentov syn. Nebolo to pre vás predsa len nepríjemné, nerozdeľovalo vás to ako spevákov, keď sa Krajíček politicky tak jasne angažoval a Konárik privatizoval?

Nech si každý robil, čo chcel. Nechcem a nebudem nikoho súdiť. Ja som spievala pre viaceré politické strany, samozrejme, vždy za honorár. Boli tam zakaždým masy ľudí, odprezentovala som sa, odspievala som si pesničku a išla domov. Nedostávala som mesačný plat, vždy som bola závislá, či dostanem šancu spievať, aby som si zarobila. Väčšinou som preto prijala každé pozvanie na verejné vystúpenie vrátane tých od politických strán. Aj v Rakúsku som takto robila koncerty. By ste sa divili pre koho.

Povedzte.

Vystúpila som ako hosť napríklad na zhromaždení Slobodnej strany Rakúska Jörga Haidera.

Umelci, ktorí vystupovali na mítingoch HZDS, Mečiara aj volili?

Nie. Ježiš, to nie!

Ale práve o ten dojem Mečiarovi išlo. Verejnosť si to mohla myslieť.

Ja nie som ten typ, ktorý povie – ach, ten volil toho a toho, preto je taký a taká. Veď žijeme v demokracii. Je to o slobodnom výbere každého z nás. Ľudia volia, koho chcú. Môže sa mi to protiviť, ale musím to akceptovať. Je nedemokratické myslieť si, že musíte mať radi toho, koho ja. Ak niekto volí hrubých ľudí a chváli sa tým, pomyslím si o ňom svoje. Ale to je tak asi všetko.

V poriadku, ale necítili ste zodpovednosť za vývoj krajiny? Veď práve Mečiar s Lexom tú hrubosť reprezentovali.

Ja mám jedinú politiku, a to spievať pre ľudí. Snažím sa byť objektívna. Nesúdim ľudí, keď majú iný názor ako ja. Ja politiku neovplyvňujem.

Kedy spevák pochopí, že je koniec kariéry?

Vtedy, keď ho nikto nebude chcieť počúvať. Keď nikto nepríde na váš koncert. Nechce vaše CD, vašu knihu. Vtedy je koniec. Verím, že mám ešte nejaký čas pred sebou.

O všetkom rozhoduje publikum?

Samozrejme. Máme jedného jediného sudcu a to je publikum. Keď mi príde na koncert na námestie tisíc ľudí a oni tancujú a spievajú so mnou, je to niečo úžasné. Rovnako aj keď ma oslovili americkí filmári, aby môj hit Slnko zaznel v najnovšom americkom filme Spider-Man. Dúfam, že moje publikum tu bude ešte nejaký čas so mnou.