Predĺžiť život na dobu neurčitú. Strelená rozprávka či vízia transhumanistov?

Rozvody sú nepríjemnosť, ale Peter Thiel, zakladateľ PayPalu, sa zameral na iného záškodníka. Je preto veľkým podporovateľom výskumnej skupiny Calico, ktorej cieľom je zabiť smrť – obmedzenie, nad ktorým zúfal už starý Gilgameš. Zo smrteľnosti bol natoľko zdrvený, že staval obrovitánske hradby. Tie ho mali pripomínať ešte po tom, čo sám bude mŕtvy. Lepšie ako nič, ale na Woodyho Allena s touto nesmrteľnosťou dojem neurobil. Na adresu týchto skutočností predniesol: ja nechcem prebývať v cudzích mysliach, ale vo vlastnom byte.

Thiel aj Kurzweil to majú podobne. Od roku 2045 si budeme – rozumej najbohatší ľudia sveta – môcť predĺžiť život na dobu neurčitú. Miniatúrni roboti, takzvaní nanoboti, budú opravovať choré orgány a ničiť infekcie, čím budú schopní zvrátiť degeneratívne zmeny, ktoré spôsobujú starnutie.

Znie to ako strelená rozprávka? Iste, a tie má ľudstvo vo zvyku uskutočňovať. Už dnes sa náš život podobá skôr starovekým bohom ako ľuďom. Žijeme výrazne dlhšie, umierame častejšie na choroby späté s obezitou ako na podvýživu, vojny sme v porovnaní s minulosťou výrazne obmedzili, premiestňujeme sa vzduchom z jednej časti sveta na druhý. Rozprávky a mýty o starovekých bohoch v porovnaní s našou skutočnosťou blednú.

Zmienka o bohoch nie je náhodná. Technologické vízie sa v Silicon Valley stretávajú s náboženskými. K náboženským obrazom sa však nevzťahujú ako k predmetu viery. Skôr ide o vízie, ktoré je podľa transhumanistov potrebné uskutočniť. Bohovia navyše človeku nenastavujú medze, ktoré má rešpektovať, ale méty, ktoré treba pokoriť. Pozoruhodné na tom všetko je, s akou vážnosťou sa technologické údolie venuje teológii, ktorú považuje v hocičom za relevantnejšiu ako biológiu.

Biológia nás poučí o tele, ale teológia obsahuje kód ľudského ducha aj spoločnosti – napokon aj ten chcú vývojári „hacknúť“. To je jedna z najpozoruhodnejších skutočností Silicon Valley: v najpokrokovejšom mieste sveta sa stávame svedkami spojenia technológie a teológie. Dobre to ilustruje Peter Thiel, spomínaný podporovateľ think-tanku na nesmrteľnosť. Pôvodne mal byť právnikom, ale keď sa na Stanfordskej univerzite stretol s Reném Girardom, zahorel pre filozofiu a teológiu. Girard totiž študoval posvätné texty a klasické romány, v rámci ktorých formuloval mimetickú teóriu. A práve v nej Thiel rozpoznal kód všehomíru.

Girard sa domnieva, že človek je svojou podstatou túžba. Iste, túži aj zviera, hlavne po strave a po druhom tvorovi. Lenže kým zviera vie ako na život, my to typicky nevieme, pretože naše inštinkty sú nesmierne oslabené. My jednoducho len túžime. Ale po čom? Aj to ešte len zisťujeme. A ako to zisťujeme? Tým, že sledujeme druhých. Túžime po tom, po čom túžia druhí.

Čo nás spája aj rozdeľuje

To nás spája. Lenže čo spája aj rozdeľuje. Girardova mimetická teória preto tiež vysvetľuje, prečo vznikajú konflikty. Ak túžime všetci po tom istom, vznikajú strety. Ale dôležité je nezabudnúť ešte jednu vec: ľudia, ktorých obdivujeme, nás priťahujú preto, že majú niečo, čo my nemáme – a presne z rovnakého dôvodu ich máme sklon nielen obdivovať, ale aj neznášať. Tí, ktorých napodobňujeme, v nás inými slovami vyvolávajú odpor.

Spoločnosť stojí na elektrizujúcej príťažlivosti aj nevraživosti. Ale ako je potom možné, že vôbec drží pohromade? Podľa Girarda funguje ako spájajúci moment niečo, čo túto paradoxnosť zhmotňuje. Aj tu hrá rolu náboženská postava – obeť. Keď sme veľmi „rozodraní“ konfliktami, vyberieme si jednu skupinu či jednotlivcov, na ktorých uvalíme vinu za všetky hrôzy. Táto osoba získava zvláštny status obetného baránka: je nenávidená, pretože spôsobila rozvrat, a je milovaná, pretože je prostriedkom k mieru.

Girard vidí obetný mechanizmus a mimetickú túžbu v základe každého náboženstva a každej spoločnosti. Existuje jedna výnimka, tou je kresťanstvo. To model neopakuje, ale obnažuje. Ukazuje, v akom nebezpečenstve sa ocitajú práve tí bez viny, teda tí, ktorí nás fascinujú, ale aj tí, ktorí stoja na okraji. Tiež ukazuje, ako ľahko niekoho utýrame. Navyše nám dáva už počas pozemského života nový život: učí nás prehliadnuť skazonosný mechanizmus túžby, čím nám umožňuje rozbehnúť začarovaný kruh fascinácie a násilia. Hovorí sa tomu obrátenie.

Je súvislosť medzi záľubou Girarda a faktom, že v rovnakom mieste vznikli sociálne siete náhodná? Facebook či Instagram sú priamo strojmi na mimetickú túžbu. Skoro by sme mohli povedať, že stelesňujú mechanizmus obetného baránka bez toho, aby ho obnažovali, teda bez toho, aby nás viedli k náhľadu do ich skazonosnosti. Sú peklom mimetické túžby bez vykupiteľa. Človek sa tu pri drobnom každodennom záľubnom sledovaní aj pobúrenom prenasledovaní pobaví a upokojí, čím celý mechanizmus potvrdzuje a drží v chode.

Mark Zuckerberg prišiel nedávno s ďalším nápadom: presťahujeme sa do fiktívneho sveta, do takzvaného metaverza. Tento alternatívny vesmír spája prvky sociálnej siete, digitálnej ekonomiky a počítačovej hry. Pohybovať sa v ňom budeme prostredníctvom avatara. To je novinka. Doteraz sa sľubovalo, že Silicon Valley nám pozemské problémy vyrieši svojimi technológiami, na jedno kliknutie. A zrazu nás chcú sťahovať do inej reality? Skoro to pôsobí, akoby „prekukli“, že technológiami všetky problémy sveta nevyriešime a ponúkajú nám alternatívu tohto sveta. Trochu sklamanie.

Možno aj neúspech? Asi. Ale vývojári neberú len osteň smrti, ale aj neúspechu. Tentoraz si privlastnili Samuela Becketta. Ten poznamenal: „Nepodarilo sa? Zlyhám znova. Zlyhám lepšie.“ Kancelárie v Silicon Valley sú vraj týmto citátom vytapetované. Vývojári si z neho neprekvapivo vzali dnes globálne klišé, že neúspech je krízou a kríza je príležitosť, presnejšie príležitosť na sebapotvrdenie, ešte na väčšie povznesenie. Čo na tom, že Beckett myslí, že zlyhanie je podmienkou duchovnosti, pretože nás robí ostražitými, nedôverčivými k sebe, čo je jediná cesta, ako zo špirály násilia a agresie vyslobodiť. Neúspech umenšuje, čím nám otvára nové možnosti, ako vnímať seba i druhých.

Náboženská perspektíva nás obyčajne učí, že svet pozostáva z problémov, ktoré sa jednoducho riešia. Každé riešenie konkrétneho problému, od choroby po utečeneckú krízu, sa obratom transformuje na novú výzvu. Ľudský svet je navyše plný dvojznačností. Utrpenie a radosť často spadajú do jedného. Ak sa ujme náboženských predstáv technológia, táto dvojznačnosť mizne. Zoberme si napríklad starnutie, ktoré je transhumanistom tŕňom v oku. Človek síce stráca silu, ale čo ak nás práve tento úbytok vyväzuje z cyklu napodobňovania, fascinácie a agresie? A čo keď sa ešte len pod touto podmienkou stávame slobodnými? Nedá sa vylúčiť, že takáto skúsenosť môže byť slastnejšia ako zážitok z opravy nezdravého orgánu nanobotom.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.