Presne pred 40 rokmi sa začala Reaganova éra

2429px-The_Reagans_waving_from_the_limousine_during_the_Inaugural_Parade_1981 Ronald Reagan po inaugurácii za prezidenta 21. januára 1981. Foto: wikimedia

Dnešok bude v médiách po celom svete patriť novému americkému prezidentovi, Joe Biden zloží prísahu a ujme sa úradu. Aktuálnu tému rada prenechám iným, ale popri tom by sme si azda mohli pripomenúť aj jedno dnes už historické výročie.

Presne pred 40 rokmi, dňa 20. januára 1981, bol do úradu amerického prezidenta inaugurovaný Ronald Reagan, ktorého nový zahraničnopolitický kurz priniesol zásadné zmeny, najmä voči bývalému Sovietskemu zväzu. Čo malo, ako vieme, významné dôsledky aj pre našu slobodu.

Tento nový kurz sa vyznačoval návratom do politiky vytláčania sovietskeho vplyvu nielen v štátoch tzv. tretieho sveta, ale aj smerom dovnútra sovietskeho bloku, čo značne oslabovalo sovietsky vplyv vo vlastných satelitoch. Prezident Reagan teda nesledoval len obnovenie politiky zadržiavania komunizmu, známej z počiatkov studenej vojny ako policy of containment, ale v zmysle tzv. politiky roll back smeroval v konečnom dôsledku k prekonaniu Jaltskej zmluvy, ktorá sa chápala ako symbol rozdelenia Európy.

Druhým zlomovým bodom v americkej politike bolo obnovenie takmer horúčkovitého zbrojenia, keď v prvej polovici 80. rokov sa výdavky na americkú armádu zvýšili o 40 percent. V marci 1983 Reagan pred prekvapenou svetovou verejnosťou vyhlásil plán konštrukcie vesmírneho štítu, známy pod skratkou SDI (Strategic Defence Initiative), ktorý mal USA ochrániť pred protoatomárnym útokom zo strany Sovietskeho zväzu a mal mu navrátiť pozíciu nenapadnuteľnej veľmoci.

Regan vyvolával veľké nádeje v radoch disidentov východného bloku, aj komunít v exile. Nástup Reaganovej administratívy privítal aj Svetový kongres Slovákov v zastúpení predsedu Štefana B. Romana, ktorý (o štyri roky neskôr, po slávnom znovuzvolení) na jeseň 1984 zaslal Reaganovi telegram na počesť jeho znovuzvolenia. V telegrame ocenil práve novú interpretáciu Jaltskej konferencie z februára 1945 v duchu záverov Atlantickej Charty a Charty OSN. V záveroch týchto dvoch významných medzinárodných dokumentoch sa totiž odmietala koncepcia rozdelenia veľmocenských sfér a bol prijatý záväzok slobodných volieb pre všetky národy strednej a východnej Európy:

„Ste prvým prezidentom, ktorý interpretuje Jaltskú konferenciu v duchu záväzkov Atlantickej charty a Charty Spojených národov. Ste prezidentom, ktorý odmietol koncepciu záujmových sfér a ktorý požaduje slobodné voľby pre všetky národy strednej a východnej Európy.“

Na dosiahnutie strategickej zmeny voči východnému bloku bola od začiatku roka 1982 v Národno-bezpečnostnej rade USA – vplyvnom exekutívnom orgáne, podliehajúcemu priamo americkej vláde – prijatá stratégia, ktorá mala využiť politické, ideologické a hospodárske nedostatky sovietskeho bloku. Táto stratégia pozostávala z tajných operácií, za ktoré zodpovedala americká tajná služba. Zameriavala sa napríklad na skrytú finančnú, spravodajskú a logistickú podporu poľskému hnutiu Solidarność, ako aj podporu protisovietskemu ozbrojenému odporu v Afganistane. Príjmy sovietskeho štátu v svetovej mene z predaja ropy a zemného plynu mali byť znížením ceny týchto komodít značne zredukované. Prístup socialistických štátov k špičkovej technológii bol značne obmedzený, takisto mala byť použitá mediálna kampaň na oslabenie ekonomiky východného bloku.

Nová stratégia voči východnému bloku bola obsiahnutá v tzv. bezpečnostných direktívach, t.j. úkazoch prezidenta s najvyššou exekutívnou autoritou. Tak napríklad v bezpečnostnej direktíve týkajúcej sa politiky USA voči východnej Európe z 2. septembra 1982 bola voči bývalému Československu, východnému Nemecku, Poľsku, Maďarsku, Rumunsku a Bulharsku zvolená zaujímavá taktika, ktorá rozlišovala medzi tendenciami v menovaných štátoch podľa toho, či sledovali podporu liberalizácie, prozápadnej orientácie obyvateľstva, oslabenie sovietskeho vplyvu a posilňovanie hnutí s ľudskoprávnou agendou. Týmto štátom sa mala dostať podpora zo strany USA. Išlo teda o stratégiu stratifikácie pomoci USA tým štátom za železnou oponou, ktorých vlády boli ochotné prijať rozsiahle ekonomické, a najmä politické reformy a v zahraničnopolitických rozhodnutiach začali raziť väčšiu samostatnosť od Moskvy.

Dňa 15. júna 1983 americký minister zahraničných vecí George Shultz pred zahraničnopolitickým výborom Senátu vyhlásil, že treba prekonať politiku uvoľňovania medzinárodnopolitického napätia, známu pod francúzskym pojmom détente, ktorá stratila opodstatnenie. Svojim vyhlásením nadväzoval na významnú bezpečnostnú direktívu z januára 1983, ktorá bola prelomová v tom zmysle, že Washingtonu nešlo už len o redukciu sovietskeho vplyvu, ale primárne aj o zmenu sovietskeho politického systému. V konečnom dôsledku to znamenalo definitívne ukončenie koexistencie so socialistickou veľmocou na Východe, ktorá tvorila základ zahraničnopolitického vývoja od konca 60. rokov.

K novej stratégii Washingtonu voči Moskve sa vyjadril aj bývalý poradca amerického prezidenta Jimmyho Cartera, Zbigniew Brzezinski. V jednom pozoruhodnom článku napísal, že Jaltská zmluva z februára 1945, ktorú považoval za začiatok povojnového konfliktu medzi Amerikou a Ruskom, môže byť prekonaná, ak Európa začne byť aktívnejšia. Nový postoj západnej Európy pod taktovkou USA mal priniesť zmeny vo východnej Európe v zmysle dlhodobých integračných procesov, čo v konečnom dôsledku znamenalo, že väzby na Sovietsky zväz mali slabnúť. Brzezinski tiež v článku vyzval západoeurópskych politikov, aby výraznejšie podporovali disidentov, a tiež konštatoval, že západná Európa prepojená na USA transatlantickými väzbami, môže pod taktovkou Washingtonu realizovať pozitívnu politiku smerom k sovietskemu bloku bez toho, aby sa musela obávať sovietskej hrozby.

V kontexte spomenutého možno odôvodnene tvrdiť, že Gorbačovova perestrojka bola do istej miery reakciou na Reaganov nový kurz. Zodpovedá tomu aj triumfálne vnímanie konca studenej vojny Spojenými štátmi, ktoré hodnotia pád sovietskeho impéria ako víťazstvo politiky vytláčania vplyvu tak, ako ju formuloval už americký diplomat, autor známeho „dlhého telegramu“ George F. Kennan v roku 1946. Trefne zhodnotil vývoj v 80. rokoch aj rakúsky arcivojvoda, syn posledného rakúskeho cisára, Otto Habsburský, ktorý po páde Berlínskeho múru napísal nasledovnú úvahu: „Nezaujatý pozorovateľ udalostí nepochybuje o tom, kto zahájil dnešný vývoj: bol to americký prezident Ronald Reagan. Bol to práve Reagan, kto rozpoznal slabiny v pancieri sovietskeho giganta a dokázal ich využiť. Svojim toľko kritizovaným programom zbrojenia a programom SDI prinútil totiž Sovietsky zväz k závodu, ktorý nemohol vyhrať. Bez Reagana by nebolo Gorbačova – bola to americká politika, ktorá zahájila zmeny v Sovietskom zväze. Glasnoť a perestrojku nám daroval americký prezident a nikto iný.“

Ronald Reagan zomrel v máji 2004 a dodnes je považovaný za jedného z najväčších prezidentov amerických dejín. V živej pamäti zostáva nielen pre politické úspechy, ale tiež charakter a tiež dve generácie konzervatívcov, ktorých jeho vplyv osobne poznačil.


Ďalšie články