Kardinál Tomko nám pripomínal, že náboženská sloboda stále nie je vybojovaná

Foto: Pavel Neubauer/TASR

Kardinála Tomka som stretol osobne a zblízka iba raz. Pred pár mesiacmi počas rodinného pobytu v Ríme, keď vznikal Úrad splnomocnenca vlády pre náboženskú slobodu, som povzbudený priateľmi zavolal sestričkám u kardinála, či by sme ho mohli navštíviť.

To bolo v stredu, vo štvrtok sme už s rodinou stáli na prahu jeho dverí a vítali sa s otcom kardinálom a jeho sestričkami Júliou a Alžbetou.

Bolo to veľmi milé stretnutie pri domácich buchtách, ktoré sestričky napiekli. Otcovi kardinálovi som mal možnosť hovoriť o tom, ako vnímam problém náboženskej slobody, o úlohách nového úradu, o výzvach, pred ktorými stojíme v tejto oblasti. Kardinál povedal, že počas celej svojej kariéry v Ríme bola náboženská sloboda súčasťou jeho záujmu. Spomenul aj to, že Rimanom sa vlastne stal kvôli nedostatku náboženskej slobody doma.

Povedal, že náboženská sloboda je prvou zo všetkých slobôd. Ďalej sme sa rozprávali o knihe, ktorú som mu priniesol – nové vydanie autobiografie Antona Neuwirtha Liečiť zlo láskou. Prechádzali sme starými fotkami a on spomínal, glosoval niektoré udalosti, ktoré sa stali desaťročia pred mojím narodením. Nakoniec, ako mnohí pred nami, sme dostali požehnanie. Pre našu rodinu, pre našu prácu, pre nás samých. Tam, v jeho byte na Via Conciliazzione 44, sme sa cítili ako doma na Slovensku. Pred jeho dverami už bolo Taliansko.

Po nejakom čase som sa dostal k videu Kardinál Tomko o náboženskej slobode a výhrade vo svedomí a lepšie som porozumel jeho slovám o prvej slobode. Náboženská sloboda je sloboda, z ktorej sa všetky ostatné základné práva a slobody okrem práva na život akoby zrodili, z nej sú všetky odvodené. Slová otca kardinála mi pripomenuli prepojenie náboženskej slobody a výhrady vo svedomí. Človek to vo vnútri vie, cíti to, ale v bežnom živote na to zabúda.

Kardinál Tomko nám v 10 rokov starom videu pripomína, že porušovanie náboženskej slobody sa nedeje iba kdesi v Severnej Kórei alebo Pakistane. Môže sa diať aj v krajinách, ktoré sú považované za slobodné či dokonca za príkladné demokratické krajiny.

V rokoch po páde komunizmu sme mali pocit, že sloboda, osobitne tá náboženská, je už vybojovaná. Žiaľ, nie je. Musíme sa o ňu stále snažiť. V každej jednej generácii. Je to sloboda veriacich i neveriacich. Právo nebyť nútený niečomu veriť, ale aj právo si svoju vieru zachovať a žiť ju. Aj o tom je výhrada vo svedomí. Nebyť nútený konať niečo, čo je v rozpore s osobnou vierou či presvedčením.

Náboženskej slobode sa musíme opäť naučiť. Je to v prvom rade sloboda ducha, sloboda nášho vnútra, ale zároveň je to sloboda súkromne a verejne žiť podľa toho, čomu veríme bez strachu z výsmechu či prenasledovania. Počas komunizmu to bol hlavne režim, ktorý prenasledoval.

Dnes to môže byť aj lynčujúci dav na sociálnych sieťach či v médiách, ktorý prinúti človeka minimálne k sebacenzúre, skrývaniu toho, v čo veríme, kým sme.

Sediac pri otcovi kardinálovi som si uvedomil ešte jednu vec. Hovoril pomaly a rozvážne. Nikam sa neponáhľal. Veď nie je dôležité, ako rýchlo čokoľvek povieme, ale čo povieme. Správal sa tak muž, čo v pozemskom živote dosiahol asi všetko, o čom sníval. Myslím, že je to aj poučenie pre mňa osobne a pre mnohých z nás. Uvážlivosť nás má viesť, nie lacná sebaprezentácia. Nie snaha uponáhľať veci, ale trpezlivosť pri dosahovaní cieľov.

Otec kardinál nám venoval asi poldruha hodiny svojho času. Pre nás aj pre naše dcérky to bolo pamätné stretnutie. Keď som v deň jeho smrti prišiel za päťročnou Aničkou, ktorá bola u starých rodičov, hneď sa spýtala, či viem, že kardinál zomrel. Hovorím áno. Vtedy sa ma opýtala, či viem, kde je, lebo ona vie. A ukázala na nebo.

Ďalšie články od Michal Považan
Ďalšie články