Ako dovolenkovali Rimania

Ilustračné foto: Cdimaio53/wikimedia, CC BY-SA 3.0

Vily, cestovanie, kúpanie, intelektuálne záujmy aj putovanie do Svätej zeme. Juraj Poláček približuje, ako trávili dovolenky starí Rimania. A koľko za to všetko dokázali zaplatiť.

Zrejme najväčší záujem vyvolajú tie sumy, napokon senátori mali len v zlate príjem na úrovni niekoľko desiatok miliónov eur ročne, ale k tomu všetkému sa dostaneme. Sláva Ríma predsa nezáležala len od Senátu. A na dovolenku sa tešil snáď každý v Rímskej ríši.

Všetko záviselo od spoločenského postavenia, finančných možností a záľub. Čiže, čím vyššie na spoločenskom rebríčku, tým lepšia a zaujímavejšia dovolenka. Občas dovolenka mohla znamenať aj niekoľkoročnú cestu okolo Stredomoria. Pre tých najchudobnejších existovali náboženské sviatky, cisárske triumfy, lokálne alebo ríšske oslavy. Počas jedného roka sa ich mohlo nazbierať toľko, že z toho bolo tri až päť týždňov pracovného voľna. Ako vieme, víno a jedlo zadarmo sa rozdávali pri mnohých oslavách, takže išlo o ideálnu príležitosť na vypustenie pary pre nižšie spoločenské vrstvy, ktoré mali problém zarobiť si na život a ich údelom bola zvyčajne ťažká manuálna práca. Veľmi obľúbené boli náboženské sviatky saturnálií ku cti boha Saturna, ktoré Rimania oslavovali v decembri. Pôvodne sa slávili jeden deň, ale postupne sa rozšírili na celý týždeň. Sviatky mali aj silne rodinný charakter, zároveň sa Rimania vtedy doslova vyjašili. Saturnálie boli aj príležitosť na cestovanie za rodinou, ak sa jej členovia dlhšie nevideli. V domoch, aj vonku okolo nich, rozmiestnili a rozsvietili množstvo lampiónov, lámp a sviec, vyzdobili si dvere a miestnosti zelenými halúzkami, organizovali spoločné večere v kruhu širšej rodiny a priateľov, navštevovali sa a dávali si malé dary. Zároveň robili dosť bláznivé kúsky na verejnosti vrátane divokého karnevalu. V tých dňoch neplatili spoločenské normy a bohatí sa zabávali aj tak, že obsluhovali svojich otrokov a plebejcov.

Freska z Pompejí zobrazuje dobový hazard – hranie kociek. Foto: wikimedia

V čase týchto sviatkov si chudobní ľudia (z času na čas) mohli dovoliť aj výlet podľa svojho gusta. Jednou z možností boli hostince. Príjem jednoduchého človeka bol medzi 1 – 2 denármi denne, a ak si niečo našetril, tak aspoň párkrát do roka si povyrazil. Obyvatelia Ríma radi zašli na predmestie alebo blízky vidiek do hostincov popri hlavných cestách, v ktorých si vypili víno, niečo zjedli, rozprávali sa, hrali spoločenské hry. Rimania boli vášniví hráči, so silným vzťahom k hazardu. Hostince sa snažili prilákať ľudí na niečo špeciálne, v niektorých vystupovali hudobníci, komedianti a žongléri, o zábavu a konkurenciu bolo postarané. Kto chcel, zaplatil si ešte prostitútku a na druhý deň sa vrátil do Ríma. Víkendová dovolenka za pol denára a s prostitútkou za denár. Pravda, v prípade hazardných hráčov sa často predražila.

Druhou možnosťou, ako chudobní aj bohatí Rimania trávili voľný čas, bola návšteva kúpeľov. Kúpele sa nachádzali v každom rímskom meste, ale populárne boli aj kúpele na vidieku pri termálnych prameňoch. Základom kúpeľného pobytu bolo striedanie bazénov s vlažnou, horúcou a studenou vodou a potom suché a parné sauny. V kúpeľoch sa dalo aj najesť, ísť na masáž, zacvičiť si v telocvični alebo športovať. To všetko spojené s rozhovormi s priateľmi či náhodnými ľuďmi. Vzdelanejší ľudia k návšteve pridali knižnice, aspoň v niektorých lepších kúpeľoch boli k dispozícii, kde potešili svojho ducha. Kúpele poskytovali také možnosti, že sa v nich dal pokojne stráviť celý deň. Dnes tomu hovoríme wellness.

Osobitnou kategóriou dovolenkárov boli vojaci. Teoreticky nemali nárok na žiadnu dovolenku, keď sa raz upísali, čakala ich 25-ročná služba. V praxi však veľa záležalo na veliacom dôstojníkovi, vojak mohol dostať commeatus („opušťák“) na návštevu príbuzných, riešenie majetkových záležitostí, návštevu lekára a boli aj prípady, kedy za preukázané hrdinstvo a vojenské kvality dostal voľno a mohol ísť na dovolenku.

Vojsko pritom poskytovalo slušné zárobky aj obyčajným vojakom, takže bolo jednoduchšie zarobiť si na lepšiu dovolenku či cestu. Treba podotknúť, že čas strávený mimo jednotky sa neplatil, takže úspory sa mohli minúť a dovolenky radových vojakov boli zvyčajne kratšie. Niekedy to bolo pár dní, inokedy aj pár týždňov voľna. Populárne boli návštevy rodičov, manželky a detí, cesta počas sviatku saturnálií alebo aspoň za zábavou do blízkeho mesta. Všetko sa zaprotokolovalo v posádke, informovali sa aj vyššie miesta a vojak si doklad niesol so sebou, aby ho nepovažovali za dezertéra. K svojej posádke sa musel vrátiť do stanoveného dňa, inak by čelil súdu. Samozrejme, bral sa ohľad na objektívne príčiny ako choroba, náhla práca doma, prírodné podmienky (záplavy, požiare, búrky na mori), ktoré mohli predĺžiť návrat.

Jeden dramatický a zároveň tragický záznam dovolenky rímskeho vojaka zaznamenalo Herculaneum, kde sa našla spálená kostra vojaka, ktorý stál osamotený na móle a, pravdepodobne, riadil evakuáciu ľudí, ktorí sa ukrývali pod prístavnými klenbami pár metrov od neho. Možno išlo o dôstojníka prétoriánskej gardy a vo svojom mešci mal mesačný žold. Na móle ho zasiahol pyroklastický prúd a podobne aj ukrytých ľudí, ktorí sa už nedočkali záchranných člnov. V Herculaneu nebola žiadna vojenská posádka, takže ten osamotený vojak najskôr išiel navštíviť svoju rodinu, alebo si oddýchnuť a prišiel na dlhšiu dobu, čomu by nasvedčovalo množstvo peňazí v mešci. V kritickej chvíli sa ujal velenia záchrannej operácie a ako britský námorný dôstojník z filmu Dunkirk stál na móle nech sa dialo hocičo.

Dôstojníci, ktorí si to finančne mohli dovoliť, sa niekedy zo služby uvoľnili aj na dlhé mesiace. Väčšia šanca dostať voľno bola počas troch zimných mesiacov, kedy armáda menej často bojovala. Aj podľa najnovších zistení nastala erupcia Vezuvu v zime, preto pobyt vojaka v Herculaneu vyzerá ako plánovaná dovolenka.

Existovala aj iná možnosť, ako dostať voľno z vojenskej služby, tiež za odmenu. Vojak išiel robiť posla, sprevádzal významnú osobu na jej ceste, poslali ho riešiť obchodnú, právnu alebo inú záležitosť pre jeho jednotku. Vo väčšine prípadov išlo o príjemné spestrenie vojenskej služby a úľavu od dennej rutiny.

Poďme však k tomu najzaujímavejšiemu.

Úplne iné dovolenky si mohli dovoliť senátori a príslušníci vyšších vrstiev. Cestovanie patrilo k ich záľubám, životnému štýlu aj pracovným povinnostiam. Doslova štandardom bol letný odchod z Ríma alebo iného väčšieho mesta na vidiecku usadlosť, Rimanmi nazývanú vilu. Elity išli za chladnejším vzduchom. Prvou voľbou bolo okolie mestečka Tusculum, ktoré sa nachádzalo komfortných 25 kilometrov od Ríma v Albanských vrchoch. Pre rímskeho vojaka to bola prechádzka na 4 hodiny a pre váženú matrónu denné cestovanie v pohodlnom koči. Tusculum sa stalo obľúbeným miestom rímskych elít, ktoré ho ozdobili svojimi luxusnými vilami. Veľmi obľúbenou oblasťou na dovolenky bola Campania okolo Neapolského zálivu, vzdialená približne 300 kilometrov od Ríma, takže cesta trvala pár dní. V Campanii si každý prišiel na svoje. Rodiny s deťmi sa hrali na pláži, zbierali mušle, stavali domy z piesku a prechádzali sa. Ľudia sa kúpali, lovili ryby, športovali alebo sa plavili na loďkách. Zároveň sa snažili ohúriť luxusom svojich plavidiel. Zlatá mládež a hedonistickí Rimania mali v Campanii vyčlenené miesto, volalo sa Baiae. V antickom „prístave nerestí“ párty nikdy nekončila, hoci slávni rímski rétori a filozofi proti nemu stále hromžili.

Vďaka viacerým prameňom zo 4. storočia vieme, ako vtedy žili rímske elity. Senátori akumulovali značné bohatstvo, k čomu patrili aj pozemky, ktoré sa nachádzali vo viacerých provinciách. Počas roka sa potom doslova presúvali medzi svojimi vilami. Napríklad konzul a učenec Symmachus (cca 345 – 402) vlastnil 19 víl a iných majetkov v Itálii, na Sicílii a v severnej Afrike – v Mauretánii, kde mal svoje hospodárske záujmy. Melánia mladšia (cca 383 – 439) a jej manžel Pinianus (cca 381 – 420/432) mali majetky v Itálii, severnej Afrike, Galii, Hispánii a Británii a stále nepatrili k najbohatším Rimanom. Príjmy stredne bohatých senátorov sa pohybovali na úrovni zhruba 1 500 libier zlata ročne (tam patril Pinianus) a tí najbohatší mali ročné výnosy v hodnote približne 4 000 libier zlata (1 rímska libra bola 328,9 gramov), samozrejme, výnosy neboli len v zlate. Ale práve zlato nám umožňuje rýchlo preniesť ich príjmy do eur. Najbohatší senátori mali v zlate príjmy približne na úrovni 70 miliónov eur ročne.

Symmachus. Foto: QuartierLatin1968/wikimedia, CC BY-SA 3.0

Melánia a Pinianus sa rozhodli po smrti dvoch detí pre asketický kláštorný život a charitu. Bohatstvo Melánie a Piniana vidíme aj na horibilných sumách, ktoré rozdávali chudobným počas svojej púte do Svätej zeme, prípadne počas ciest po svojich majetkoch. V jednej chvíli rozdali chudobným 100 000 solidov (1 solidus = 4,5 g zlata). Na svoju vilu v Ríme nemohli nájsť kupca, až ju nakoniec predali za zlomok ceny po vyplienení Ríma Alarichovými Vizigótmi v roku 410. V istom zmysle však prežívali naďalej starosti a radosti bohatých Rimanov, pomaly sa presúvali po ríši, len bývali v kláštoroch. Z Ríma na Sicíliu, potom do Severnej Afriky, kde žili v blízkosti svätého Augustína (354 – 430) a cez Egypt do Palestíny, aby sa nakoniec usadili na Olivovej hore v Jeruzaleme. V živote svätej Melánie je zachovaný aj cenný detail, ako vyzerala jedna ich vila. Nachádzala sa na pobreží, takže z bazéna kúpeľov mala pohľad na more a plaviace sa lode a na druhej strane les s diviakmi, jeleňmi, srnami a inou lovnou zverou, ktorú si chovali pre vzrušenie z lovu. Okolo vily bola usadlosť so 62 domami a z nej im plynuli nemalé príjmy. V skratke opísaná typická rímska vila, ktorá spájala potešenie z krásy, luxus, zábavu a ekonomický profit.

Melánia mladšia. Foto: wiimedia

Pomalé cestovanie po ríši malo dlhú tradíciu. Cisár Hadrián strávil viac ako polovicu svojej vlády na cestách a zvlášť ho zaujímal východ ríše, kde navštevoval slávne grécke mestá. Hadrián celkovo inklinoval ku gréckej kultúre a mal aj preferenciu pre grécku lásku, ako to politicky korektne volali Rimania. Aj iní bohatší Rimania radi navštevovali chrámy a pamiatky starovekého sveta. Populárny bol Efez s Artemidinim chrámom, Epidaurus s divadlom, samozrejme, nesmeli obísť Atény. Niekto sa pozrel aj do domoviny Kentaurov na čarovný polostrov Pelion, iného zlákali egyptské pyramídy a ľudia chodili aj na púte do chrámov boha Asklepia, kde hľadali uzdravenie z chorôb. Jedna z populárnych destinácií bola na ostrove Kos. Zaujímali ich aj pekné prírodné scenérie, napríklad údolie rieky Pineios v Tesálii, ktoré ospevovali antickí básnici pre jeho krásu.

S rastúcim počtom kresťanov sa rozšírilo putovanie do Svätej zeme. Zo 4. storočia sú zachované prvé spomienky pútnikov a úplne prvým bol anonymný pútnik z Burdigaly (Bordeaux), ktorý okrem záujmu o biblické miesta prejavil aj nevšedný záujem o všetko, čo súviselo s vodou. Takže budil dojem veľmi zvedavého človeka a možno bol starovekým ekvivalentom vodohospodárskeho inžiniera. V každom prípade časť Rimanov cestovala aj za poznaním, bezuzdné pitie v Baiae ich neuspokojovalo.

Na záver si môžeme priblížiť, ako vyzerala letná dovolenka privilegovaného Rimana jeho vlastnými slovami. Politik, učenec a úradník Plínius mladší (cca 61 – 113) napísal stovky listov a v jednom z nich opísal svojmu priateľovi Fuscovi Salinatorovi, ako trávil deň vo svojej vile. Nasleduje voľný preklad jeho listu.

„Pýtaš sa ma, ako trávim deň vo svojej toskánskej vile počas leta. Vstávam podľa svojej ľubovôle, zvyčajne okolo prvej hodiny (t. j. pri východe slnka), hoci častejšie skôr ako neskôr. Okná nechávam zatvorené, pretože je pozoruhodné, ako moje myšlienky nie sú vedené očami, ale oči myšlienkami, kým je všetko tiché a v temnote a ja som vzdialený rušivým vplyvom a ponechaný pre seba a slobodný robiť, čo chcem. Moje oči, keďže nemajú na čo hľadieť, vidia to, čo je prítomné v mojej mysli…. Potom zavolám svojho tajomníka a po otvorení okien diktujem, čo som premyslel, potom ho prepustím. Opäť ho zavolám a opäť prepustím. O štvrtej alebo piatej hodine (cca o 10. hodine predpoludním, pozn. prekl.) podľa počasia sa presuniem na terasu alebo pod stĺporadie a opäť pokračujem v premýšľaní a diktovaní. Potom sa veziem vo voze a pokračujem vo svojom uvažovaní ako aj robím, keď ležím alebo chodím. Moja sila koncentrácie nie je ovplyvnená, ba naopak je osviežená zmenou. Potom si zdriemnem, opäť sa prechádzam, čítam nahlas grécke alebo latinské prejavy jasne a zreteľne, ako len môžem. Nie tak veľmi pre svoj hlas ale pre trávenie, hoci to posilní aj môj hlas. Opäť sa prechádzam, pomažem sa olejom, cvičím a okúpem sa. Keď večeriam, či už s manželkou alebo pár priateľmi, kniha je nahlas čítaná a potom počúvame komediálneho herca alebo hudbu. Nasleduje prechádzka s členmi mojej domácnosti, z ktorých sú niektorí dobre vzdelaní. Tak sa strávi večer rozhovormi o všetkých možných témach a čoskoro aj najdlhší deň skončí…. Niekedy zmením rutinu a jazdím na koni namiesto vo voze… Moji priatelia zo susedných miest prídu na návštevu a prinesú mi vítané rozptýlenie, keď som unavený. Občas idem loviť, ale nikdy bez svojich písacích tabuliek, takže ak nič neulovím, vždy si môžem niečo priniesť. Časť svojho času venujem aj nájomcom, hoci podľa ich mienky nedostatočne, ich smiešne sťažnosti mi dodajú nový elán do mojej literárnej práce a do záväzkov v meste. Pozdrav.“

Typický Riman venujúci sa vznešenej intelektuálnej činnosti (otium) a ignorujúci smiešne požiadavky každodenného života. Dedičstvo kultúry a dovoleniek Rimanov, ktoré sa úspešne ujalo medzi intelektuálmi a anglickými lordami.

Ešte aj ten suchý humor používali už Rimania.

Ďalšie články od Juraj Poláček
Ďalšie články