Tajomstvo pútnika

Na najvyššom poschodí kláštoru sa stretávajú usporiadatelia. O ich úlohach mi viac prezrádza Piotrek, jeden z dvojice hlavných vedúcich: „Máme za úlohu riadiť premávku počas celej púte, aby sa všetci účastníci aj vodiči mohli cítiť bezpečne a aby ruch na ceste bol plynulý. Je nás spolu štyridsať usporiadateľov, v každej skupine sú štyria až šiesti.”

A čo považujú za najväčšiu výzvu? „Nepokorní vodiči, to je stále najväčší problém. Ale dúfame, že nás budú poslúchať.”

Na chodbách kláštora stretávam trojicu kantorov. Slúžia v novovytvorenej skupine Rafael.

„Rafael je v tomto roku novinka. Ešte nemá presne zadefinovanú identitu,” začína Ala a Krzysztof pokračuje: „Všetko sa bude formovať už počas samotnej púte. Je to skupina určená hlavne mladým ľuďom, ktorí skončili školu, odkrývajú svoje povolanie, hľadajú svoju životnú cestu, budúcu manželku alebo manžela, rozhodujú sa pre vstup do rehole, jednoducho hľadajú svoj cieľ v tomto živote.”

Pýtam sa ich, aká bude ich úloha na tejto púti. „Budeme kráčať, spievať, snažiť sa urobiť pompéznu atmosféru, aby nám bolo veselo. Máme pripravených asi osemdesiat piesní. Okrem toho je našou úlohou viesť ruženec, ranné chvály, hodinky...”

Na samom konci dňa sa stretávam s Paulínou. Skončila finálnu poradu šéfov, uteká sa domov pobaliť. Ráno sa treba do kláštora vrátiť už o šiestej. Vidím na nej miernu únavu, ale radosť a očakávanie v jej očiach ju prebíjajú. Na moju otázku, či sú pripravení, odpovedá: „Najdôležitejší sú aj tak ľudia, a nie procedúry.”

Keď z kláštoru vychádzam, stále to tam žije. Otcovia sa prechádzajú vo svojich snehobielych habitoch pomedzi pútnikmi. Vítajú ich, stískajú sa. To miesto vyzerá viac ako dom než kláštor. Dom, kde sa stretáva jedna veľká rodina.

Tretí august, deň D. Začíname svätou omšou o siedmej hodine ráno. Zaspaté tváre však ťahajú svoje ruksaky a kufre do pripravených nákladiakov už od šiestej. Každá skupina ma pridelených svojich batožinových pomocníkov, ktorí sa starajú o to, aby sa pútnikom kráčalo ľahšie. Každý deň púte, ráno, odoberajú batožinu, cez deň ju prepravia na miesto nocľahu a večer, pred príchodom pútnikov, ju vykladajú do odberu. Pútnici tak idú už iba s najnutnejšími vecami.

Do nákladiaku odkladá veci aj Barbara, líderka dobrovoľníkov, ktorí sa starajú o to, aby mali pútnici kde hlavu skloniť.

“Je to už moja jubilejná desiata púť. Dobrovoľníkom som z toho už piaty raz. V tomto roku budem s ostatnými ubytovateľmi hľadať nocľahy v dedinách, v ktorých nocujeme. Taktiež budeme pripravovať spoločné priestory, v ktorých budeme spať, školy, hasičské zbrojnice či stanové polia.”

Očakávanie svieti v očiach i debutantom. Niektorí z nich sa hneď na prvýkrát odvážili taktiež „dobrovoľníčiť“.

Wojtek je na púti po prvýkrát a bude usporiadateľom. Pýtam sa ho, či si je vedomý toho, čo ho čaká. S úsmevom odpovedá: „Vraveli, že nás čaká Čenstochová. Ale áno, naozaj som z toho všetkého v očakávaní. Budem mávať vlajočkami a ukazovať autám, čo majú robiť. Je to práca v strese a neustálom pozore, ale s Božou pomocou bude všetko v poriadku.”

Onedlho už sedím v bazilike Svätej Trojice, na lavičkách za oltárom. Dobehne Paulína. Podarilo sa jej trochu zaspať na autobus. Ale stihla to.

„Prvý zázrak je dokonaný,” zadýchane dodala, keď jednako stihla dôjsť načas.

Na omši káže otec Matej Soszyński OP. Oznamy začína slovami: „Konečne. Konečne vyzerá tretí august tak, ako má vyzerať.”

Z myšlienok z homílie ešte vyberám tú o pilotoch, čiže kľúčových hráčoch celej púte. Sú to osoby, ktoré navigujú jednotlivé skupiny. Ich všetkých má pod palcom dvojica bratov dominikánov. Na margo tohto sme od otca Mateja mohli počuť: „Máme tak naozaj troch pilotov. Okrem dvojice našich skvelých bratov je pilotkou aj jedna žena. A nech sa necítia nejako dotknutí, ale tá im tak naozaj šéfuje. Je ňou Mária.”

Po omši sa pred Bazilikou na ulici Stolarskiej začínajú pomaličky formovať jednotlivé skupiny. Je ich dokopy deväť. Viac prezrádza riaditeľ tohtoročnej dominikánskej púte, už spomínaný otec Maciej Soszyński OP: „V tomto roku s nami začína okolo tisícpäťdesiat pútnikov. Sme podelení do deviatich skupín, podľa veku či iných špecifík. Máme skupinu študentov, mládeže, dospelých, rodín, pokánia či skupinu, kde sa ide v tichu.”

Keď sa ho pýtam, čo bolo v tomto roku najťažšou výzvou, odpovedá, že najťažšie bolo sa vôbec pozbierať po troch rokoch prestávky kvôli pandémii. „Trochu nás tá pandémia vybila z rytmu, ale našťastie sa nám podarilo vrátiť sa do pôvodnej kondície.”

Pred bazilikou dominikánov nastáva atmosféra slávnostnej udalosti. Jednotlivé skupiny sa už pripravujú na štart. Každá z nich má pridelených dobrovoľníkov, dbajú o všetko potrebné. Na čele stoja vlajkonosiči, otcovia dominikáni, piloti, no ako úplne prvá z Krakova vychádza relikvia svätého Jacka Odrowąża, prvého poľského dominikána.  

Samotné dni púte sa nesú v znamení pevnej rutiny. Niekoľko dní sa atmosféra špeciálne nemení. V skutočnosti nenápadne graduje. Sem-tam zaprší, sem-tam slnko viac prihreje. Únava prichádza s tretím, najdlhším dňom. Putuje sa cestami poľnými i viac rušnými, približne každých desať kilometrov sa karavána zastaví. Prestávky sú často aj dvojhodinové. Cieľom je nielen oddych, ale aj naviazanie nových známostí, priestor na rozhovor, spoveď, spev či rôzne hry. Ak pútnici zastanú priamo v dedine, neraz ich čaká pohostinnosť miestnych. Vo veľkých hrncoch stojí teplá polievka, lečo či žurek a tácky prázdne po zjedených chlebíčkoch a kysnutých buchtách.

V jednotlivých skupinách sa miešajú rôzni ľudia. Nájde sa tu niekto z Ukrajiny, Čiech či Francúzska. V skupine Pokuta (pokánie) sa ide v tichosti. Naopak najveselšie sú rodinky. Pani Ewelina je na púti po prvýkrát. Má so sebou dvojicu malých detí, dáva na ne pozor. Skromne si želá, aby jej len vydržali nohy a potom bude všetko v poriadku. Malých sestričiek sa pýtam, či sú pripravené putovať spoločne. Staršia odpovedá: „Ideme spolu a vydržíme, aj keď bude svietiť slniečko, aj keď bude padať dážď.”

Po prestávke sa pokračuje ďalej. V skupinách sa modlí ruženec, spieva breviár, gospelové pesničky, otcovia kážu o Božom slove. V skupine Beczka 1 počas púte znejú prednášky o kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní cirkvi.

„Skutočnosť, ktorú treba mať stále na pamäti, je, že každý laik je povolaný byť Kristovým kňazom, a to práve vďaka tomu, že Kristus sám je najvyšším kňazom. Že na to, aby sme mohli vydávať svedectvo o Ježišovi a byť zodpovední za spoločenstvo cirkvi, nepotrebujeme mať kňazské svätenie. Všetci by sme mali budovať Cirkev ako Kristovo telo a starať sa oň ako o celok, starať sa oň spoločne a niesť zaňho zodpovednosť,” vysvetľuje mi na jednom z našich rozhovorov Paulína, keď sa jej pýtam, čo si zo všetkých týchto prednášok odnesie.

Večer sú už všetci unavení. Niektorí šťastlivci sú posielaní na nocľah do rodín, ktoré sa prihlásili, že chcú pútnikov hostiť. Tento skutok milosrdenstva preukázaný zo strany obyvateľov dedín, ktorými sa prechádza, prináša svoje bohaté ovocie častokrát už počas návštev. Počúvame svedectvá, rôzne veselé aj ťažké rodinné príbehy. Stále im ponúkame možnosť napísať nám na papierik intenciu, ktorú zanesieme do Čenstochovej. Reakcie sú rôzne, nie stále nás hostia veriaci. Niekedy nás ľudia prijmú zo zvedavosti, iní už pravidelných pútnikov poznajú po mene.

Ja som navštívila rodinu pani Agnieszky, ktorá so svojím mužom hostí pútnikov aj niekoľkokrát do roka. Prišli sme sa k nej iba osprchovať, keďže prerábajú dom a nemali tak možnosť poskytnúť nám nocľah. Privítala nás s bohato prestretým stolom. Natešená, že prišlo veľa dievčat a môže si s nami poklebetiť, vraví: „Najväčšou prekážkou pre nás bolo, že bývame v novej časti obce a nemáme kanalizáciu, takže starosť navyše. Ale dohodla som sa s Pánom Bohom, že ak sa o to postará, budem pútnikov prijímať bez problémov. A viete, čo sa stalo? Kanalizáciu začali stavať. Takže môžete smelo prichádzať!”

Skoro ráno čaká všetkých budíček, upratovanie spoločných nocľahov a spoločná ranná omša, pre všetky skupiny. Po nej sa kráča ďalej.

Kladiete si otázku, aký to má všetko zmysel? Položila som ju aj ja. Pútnikom.

„Je pre mňa neuveriteľným zážitkom, že hoci ja, ako pútnik, si nič nezaslúžim, tu mám všetko, čo potrebujem. Veľmi často sa nám stávalo, že sme mali také skryté malé túžby, o ktorých sme si častokrát len pomysleli a oni sa náhle splnili. Napríklad keď bolo strašne horúco a nejaký dobrý človek vidiac nás prichádzať z diaľky, vzal záhradnú hadicu a postriekal nás vodou na osvieženie. Takéto maličkosti a nielen tie, mi počas celej cesty ukazujú jednoduchosť, akou funguje Božia prozreteľnosť,” usmieva sa Paulína ležiac na karimatke, odpočívajúc po dlhých kilometroch.

Púť s dominikánmi má ešte jedno veľké špecifikum. Okrem toho, že ju každý nazýva púťou, na ktorej sa viac leží, ako sa chodí, tak v predposledný deň, ôsmeho augusta, na sviatok svätého Dominika, sa v dedinke Poczesna na jeho počesť koná veľká oslava. Tohto roku prednáša kázeň predstavený poľskej provincie dominikánov, otec Łukasz Wiśniewski OP. „Táto púť trvá týždeň, no tá naozajstná sa pre nás začne 10. augusta a potrvá do 2. augusta budúceho roku. To heslo, s ktorým ideme na tejto púti, si musíme z tejto púte vziať a aplikovať ho do púte nášho života. Choďte a hlásajte!”

Fiesta pokračuje prednáškou o sv. Dominikovi a Jackovi, poďakovaniami dobrovoľníkom a organizátorom, spoločným volejbalovým turnajom otcov dominikánov proti študentom z univerzitného pastoračného centra Beczka. Potom už nasleduje iba presun na posledný nocľah. Zajtra nás čaká veľký deň.

Ráno je čiernobiele. Doslova. Podľa tradície vchádza dominikánska púť na Jasnú Horu oblečená vo svojich farbách. Všetci sú unavení a plní očakávania. Po ceste sa začali postupne schádzať všetky skupiny. Posledná zastávka, na okraji Čenstochovej, má tradične voňavý nádych. Pletú sa tu venčeky z kvetov pre Pannu Máriu od tých, ktorí sú na púti po prvý raz. Takto s nimi, na hlave, kráčajú cez poslednú etapu a následne ich kladú k soche Matky Božej na Jasnej Hore.

Finále sa blížil. Dlhý zástup všetkých pútnikov vedie skupina študentov a stredoškolákov. Počuje nás celá Čenstochová. Spev sa nesie po celej promenáde, na ktorej konci už svietila veža Sanktuária Matky Božej Čenstochovskej. Šťastie sa práve v tejto chvíli zhmotňuje.

Okoloidúci si nás nahrávajú na mobil, mávajú nám z okien. Usporiadatelia, ako tradične, vybiehajú napred, pískajú na píšťalky, vejú svojimi vlajočkami a sprevádzajú púť na poslednom, finálnom prechode pre chodcov. Teraz už nasleduje len odpočítavanie a beh na Jasnú Horu. Keď sa začne odpočítavanie, mám zimomriavky.

Po pompéznom príchode všetci jednotne kľakajú pod sochu Panny Márie a potichu sa modlia.

Oči pútnikov žiaria radosťou. Toľké emócie sa slovami dajú len ťažko opísať. Naša šéfka Paulína však predsa len pár slov našla: „Na Jasnú Horu som vybehla štvrtýkrát a je to pocit absolútneho naplnenia. Keď tam všetci kľačia pod sochou Bohorodičky, je to úžasný pocit. Je úžasné, že sme to dokázali spolu, a že všetky tie úmysly, ktoré nám ľudia zverili, sme tu mohli spoločnými silami priniesť. Cítila som sa tak, akoby nás naša Mama objímala.”

Pýtam sa jej, čo bolo pre ňu, ako jednu z dvojice vedúcich skupiny B1 najťažšie. Vraj nájsť tých správnych ľudí na danú prácu. A ako sa jej putovalo? „Najťažšie bolo, že na chodidlách sme mali otlaky, ktoré boleli, ale duch a atmosféra nášho spoločenstva tak povznáša, že keď idete spolu, neexistujú žiadne prekážky, ktoré by sa nedali prekonať.”

Pútnici prinášajú na Jasnú Horu aj sklenenú nádobu s intenciami, ktoré zbierali počas celej cesty. „Už sme pri mame, už je dobre,” počujem kohosi za mnou vravieť.

Keď som po záverečnej omši rozmýšľala, čo pre nás, kresťanov, znamená putovať, prišli mi na um dve myšlienky. Prvá, že nie sme tuláci. Ale pútnici. Netúlame sa bez cieľu, ale putujeme na miesto, kde je náš domov. A druhá, že ak chceme spĺňať naše poslanie tu na zemi, ako Cirkvi putujúcej, veľmi by som chcela, aby to stále vyzeralo práve takto. Na tejto púti ma totižto najviac fascinuje skutočnosť, že tu nikto neprišiel preto, aby bol sám. Neprišli sme na púť nakŕmiť vlastné ego. Ak by sme sa o to aj pokúsili, nemali by sme na to potrebnú silu. Všetci sme sa snažili navzájom si slúžiť. Hľadali sme druhého človeka. Pomáhali si v ťažkých momentoch, spoločne sa tešili aj z malých radostí. Všetci ako jedno.

Jeden otec na kázni spomenul, že Pán Boh nám z neba tlieska. Pomyslela som si vtedy, že ak by takto Cirkev vyzerala každý deň, mohli by sme zatlieskať aj my sebe.

Foto: Anna Čujová