Tri silné momenty z pohrebu kardinála Tomka

Niekde som počul, že pohreb podobných rozmerov ešte Košice nezažili. Neviem, či toto hodnotenie nie je prehnané, ale ak by aj nie, predsa len najkrajší moment bol ten výsostne ľudský. Ten nastal, keď kardinála Jozefa Tomka, historicky najvyššie postaveného Slováka pôsobiaceho v štruktúrach cirkvi, vyprevádzal dav veriacich ako každého iného smrteľníka.

To, že sa v Košiciach deje niečo významné, muselo byť jasné každému, kto sa v utorok nachádzal v centre mesta. V jeho samotnom srdci, teda v Dóme sv. Alžbety a pred ním, sa totiž aj napriek horúčavám tislo päť a pol tisíca ľudí. Okrem nich tam bolo množstvo policajtov, prenosových vozov a mužov v oblekoch s vysielačkami v uchu. Vnútro katedrály na pravej strane obsadili kňazi, ktorých prišlo približne 350, na ľavej boli osobnosti verejného života. Nechýbala čestná stráž či rodáci v krojoch. Pomedzi prítomnými sa tmolilo zhruba osemdesiat akreditovaných novinárov.

Ešte pred pohrebom prítomných čakajúcich dlhé minúty v kostole najviac rozptyľovalo sledovanie prichádzajúcich hostí. Vždy keď stredom katedrály prechádzal k rakve nebohého kardinála vysokopostavený politik, v kostole to trochu zašumelo. Matovič, Mikulec, Krajniak, Heger, Čaputová…

Po úvodnom zazvonení vystriedali politikov kňazi a biskupi. Dnu postupne vchádzali najprv miništranti, za ktorými nasledovali kanonici vo svojom špecifickom odeve. Za nimi šlo niekoľko kňazov, predstavitelia rôznych cirkví a náboženských spoločností a následne 35 biskupov zo Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska či Ukrajiny. Na konci radu kráčali traja kardináli. Boli to Stanislav Dziwisz, osobný tajomník svätého pápeža Jána Pavla II., budapeštiansky arcibiskup Péter Erdő a emeritný pražský arcibiskup Dominik Duka. Novinári sa tlačili, aby získali čo najlepší záber, niektorí prítomní vyťahovali mobily.

Pochybujem, že sa na pohrebe niektorého Slováka zišla taká skladba významných osobností. Ako to neskôr v kázni pripomenul kardinál Duka, toto všetko ukazuje veľkosť kardinála Tomka, ale aj veľkosť cirkvi, ktorej predstaviteľ sa môže tešiť takej veľkej spoločenskej úcte.

Nasledovalo prežehnanie, potom tradičné, trochu dlhšie privítanie zhromaždených, pri ktorom sa spomenuli mená najvzácnejších hostí. A potom to prišlo. Pre mňa najsilnejší moment pohrebu. Kardinál Duka zaspieval tradičné pohrebné „Modlime sa za zomrelých veriacich“. Ľud odpovedal taktiež tradične: „Odpočinutie večné daj mu Pane.” A potom začala plná katedrála spievať Žalm 130:

„Z hlbočín volám k tebe, Pane, – ó Pane počuj môj hlas.

Maj svoje uši nachýlené – na moje prosby hlasité.

Keby si Pane, zachovával neprávosti v pamäti – Pane, kto obstojí?“  

A dvakrát znova to silné: „Z hlbočín volám k tebe, Pane…“

Ten žalm ako bývalý miništrant dobre poznám, spieva sa na začiatku každého pohrebu. Ale tu to bolo iné. V tej chvíli sa totiž z kardinála stal opäť človek. Tá modlitba nám pripomenula, že pred Bohom sme si všetci rovní, či už kardináli, alebo obyčajní ľudia. Všetci potrebujeme Božie milosrdenstvo. Aj Jozef Tomko musel v hodine smrti zostúpiť do hlbočín a odtiaľ vzývať Pánovo milosrdenstvo. A my ostatní sme sa svojimi modlitbami prihovárali za jeho dušu.  

Toto hlboké katolícke posolstvo úvodného spevu vrátilo všetkých, ktorí mali otvorené srdce zo spoločenskej udalosti, späť na pohreb. Teda na obrad, v ktorom veriace spoločenstvo prosí Pána za svojho zosnulého spolubrata.

Druhý duchovne silný moment nastal v momente premenenia. Miništrant zazvonil, dve tretiny katedrály pokľakli, všetko stíchlo a katedrálou sa niesol dunivý hlas takmer štyristo kňazov, ktorí sa po latinsky modlili Tretiu eucharistickú modlitbu: „Vere Sanctus, es Dómine…“ Týmto tento sám osebe hlboký náboženský úkon získal novú symboliku. Keď tento obrad kardinál Duka zakončil zvolaním „Mysterium fidei,“ človek vedel, že v tú chvíľu sa skutočne nebo dotklo zeme. A i keď Kristus prítomný v hostii bol taký istý ako pri akejkoľvek omši vysluhovanej hocikde na svete, tých štyristo hlasov ukázalo, aký mohutný príhovor má v nebi kardinál Tomko a akou bol významnou osobnosťou cirkvi.

https://standard.sk/237887/v-dome-sv-alzbety-v-kosiciach-sa-konal-pohreb-kardinala-tomka/

Silné boli aj historické paralely, ktoré sa spájajú s pohrebom kardinála Tomka. Vo svojom príhovore to pripomenul košický arcibiskup Bernard Bober. Ten spomínal na to, ako kardinál Tomko slúžil na Zelený štvrtok v roku 1989 omšu na tom istom mieste, kde ho teraz pochovávajú. Kardinál mohol v tom roku prísť po prvýkrát domov na Slovensko a zúčastniť sa pohrebu svojej matky. Tomko si pobyt predĺžil a na Zelený štvrtok slúžil v Dóme svätú omšu. V ten deň to bolo prvýkrát po dlhých 27 rokoch, čo slúžil biskup omšu v Dóme svätej Alžbety na Zelený štvrtok, teda v deň, keď sa tradične schádzajú biskupi so všetkými kňazmi svojej diecézy, aby si pripomenuli ustanovenie sviatosti kňazstva.

Keďže posledný košický biskup Jozef Čársky zomrel v roku 1962 a komunisti potom Svätej stolici nedovolili vymenovať nového košického biskupa, sídlo až dovtedy nemalo biskupa a miestni kňazi boli bez pastiera. Podľa Boberových slov v ten deň mnohí kňazi plakali. Je však silnou paralelou, že v roku, keď sa kardinál Tomko, jeden z hlavných pobočníkov Jána Pavla II. v boji proti komunizmu, mohol po dlhých rokoch vrátiť späť na Slovensko, padol komunistický režim.

S biskupom Čárskym sa spája ešte jedna symbolika utorňajšieho pohrebu. Bol to práve Jozef Čársky, biskup, ktorý vtedy vyslal mladého seminaristu Jozefa Tomka do Ríma. A je tiež posledným pochovaným biskupom v katedrále, v ktorej teraz uložili kardinála Tomka. Presne šesťdesiat rokov v Košiciach nebol pohreb biskupa. Až doteraz. Akoby bolo Tomkovi súdené byť prvým biskupom, ktorý slúžil omšu na Zelený štvrtok v Dóme po biskupovi Čárskom, a tiež prvým biskupom, ktorý po ňom spočinie v košickom Dóme. Možno aj preto pri odchode z katedrály vtipkoval 88-ročný emeritný košický arcibiskup Alojz Tkáč, že ľudia sa môžu chystať na ďalší pohreb.

Košice a Slovensko zažili v utorok pri pochovávaní kardinála Jozefa Tomka hádam najväčší pohreb svojej novodobej histórie. Kiež padnú na úrodnú pôdu slová kardinála Duku, ktorý na tlačovej besede tesne po pohrebe skonštatoval, že príklad Jozefa Tomka nestačí len obdivovať, treba ho napodobňovať.