Dva signály o Rusoch. Jeden ponúka nádej, druhý hazarduje s princípom kolektívnej viny

Ilustračný obrázok. Foto: Unsplash

Snaha niektorých európskych špičiek zakázať Rusom vstup do Európy neobstojí. Povedzme si prečo.

Začnime pozitívnou správou.

Hoci všeobecne prevláda v Európe názor, že s Rusmi sa od napadnutia Ukrajiny nedá a nemá hovoriť, objavil sa prvý príklad, pri ktorom túto potrebu nikto nemôže spochybniť. Je to dohoda o vývoze obilia či kukurice, ktorá bola uzavretá v Turecku a ktorá začala vývozom 26-tisíc ton kukurice. Rusko a Ukrajina – ako pripomína New York Times – produkujú spolu až štvrtinu svetovej produkcie obilia, výrazný podiel hnojív a ďalších tovarov, ktorých nedostatok zvyšuje globálne ceny a vyvoláva nedostatok, potravinovú krízu či hrozbu hladu v najchudobnejších krajinách.

Dohoda vznikla po dlhom tlaku na Rusko, ktorý bol našťastie úspešný. Nejde ale iba o úspech v úzkom zmysle slova, že sa podarilo dohodnúť proces, kde dve znepriatelené strany dokázali nájsť riešenie na prospech tretiemu svetu. Ide najmä o príklad, že dohoda je možná a rokovať má zmysel.

Hovoril o tom už Henry Kissinger, ktorý pripomenul, že on sám rokoval s podstatne väčším vojnovým zločincom (Mao Ce-tungom), alebo Sergio Jaramillo, ktorý pomohol vyjednať mier v Kolumbii.

Vyjednávania o vojne na Ukrajine sú dlhodobo na mŕtvom bode, z obidvoch strán prevláda názor, že vojna má mať vojenské riešenie, ale občas počuť aj signál (naposledy od srbského prezidenta Vučića), že sa blíži šanca na obnovenie mierových rokovaní. Práve takéto ad hoc dohody, ako o exporte obilia a otvorení námornej blokády Odesy, môžu pomôcť viac, ako si dnes myslíme.

Ako pripomína Sergio Jaramillo, základom nie je veriť druhej strane, základom je veriť v proces.

Opačným príkladom je debata o sprísnení sankcií voči všetkým Rusom. Na stole je otázka plošného zákazu vydávania schengenských víz ruským občanom smerujúcim do Európy.

Idea má svojich stúpencov, pochopiteľne, predovšetkým na Ukrajine. „Toto je ruská vojna, nielen Putinova. Nie Putin, ale ruskí vojaci prišli z Ruska zabíjať, mučiť a ničiť. Rusi v drvivej väčšine podporujú túto vojnu a jasajú nad raketovými útokmi na ukrajinské mestá a nad vraždením Ukrajincov. Nech si teda ruskí turisti užijú Rusko,“ napísal na Twitteri ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba. Neskôr minister napadnutej krajiny doplnil, že sťažnosti treba smerovať do Kremľa a 70 percentám Rusov, ktorí vojnu schvaľujú.

Vážne sa za prijatie tohto opatrenia vyslovili predovšetkým dva severské štáty. Estónsko ústami svojej premiérky Kaji Kallasovej tvrdí, že „návšteva Európy je výsadou, nie ľudským právom“. Fínsko prostredníctvom svojej predsedníčky vlády Sanny Marinovej zase konštatuje, že „nie je správne, že kým Rusko vedie agresívnu, brutálnu vojnu v Európe, Rusi si môžu užívať normálny život a cestovať po Európe ako turisti“.

K tejto pozícii sa prikláňa aj Slovensko, ktoré už obmedzilo vydávanie turistických víz Rusom. „Vydávajú sa len pre návštevy príbuzných, na účely športu či študijných pobytov,“ uviedol rezort diplomacie Ivana Korčoka pre Denník N.

Proti plošnému zabuchnutiu dverí pred Rusmi sa postavilo Nemecko. „Toto je Putinova vojna, preto mám s návrhom problém,“ okomentoval plán kancelár Olaf Scholz.

O plošnom zastavení vydávania víz pre Rusov budú koncom augusta rokovať na samite ministri zahraničných vecí v Prahe. Bod do programu zaradilo Česko, ktoré predsedá Rade EÚ. Opatrenie bude mať zmysel iba vtedy, ak na neho kývnu všetky krajiny. V opačnom prípade budú môcť Rusi voľne cestovať po schengenskom priestore na základe víz vydaných ktorýmkoľvek členským štátom.

Pokiaľ sa na tému pozrieme optikou emócií, do istej miery možno úvahám európskych lídrov presadzujúcich toto obmedzenie rozumieť. Valná väčšina Rusov Putinovo ťaženie na Ukrajine podporuje. Vidieť ich preto zabávať sa na európskych plážach s drinkom v ruke, zatiaľ čo mnohí Ukrajinci bojujú o život, prirodzene, poburuje.

Po zapojení rozumu a bližšom preskúmaní sa však črtá niekoľko závažných prekážok.

Tou prvou je chýbajúca kauzalita medzi sankciou a zamýšľaným cieľom. Autorom návrhu sa doposiaľ nepodarilo hodnoverne ozrejmiť, ako presne má zákaz vydávania víz komukoľvek s ruským pasom prispieť k ukončeniu vojny.

Zákaz cestovania tiež paradoxne najviac zasiahne tých Rusov, ktorí sú voči Kremľu najmenej lojálni. Do Európy totiž necestuje typický konzument štátnej propagandy zo strednej a nižšej vrstvy presvedčený o správnosti vedenia vojny, ale skôr vzdelanejší a majetnejší Rus z oblastí, kde má prezident Vladimir Putin dlhodobo nižšiu podporu. Reč je najmä o veľkých mestách.

Prijatie zákazu by si rovnako vyžiadalo ad hoc znásilnenie základných princípov, na akých je náš hraničný režim postavený. V schengenskom práve totiž podľa expertov neexistuje žiadna možnosť zaviesť plošný zákaz voči štátnym príslušníkom jednej krajiny. To platí bez ohľadu na výnimočné okolnosti, akých sme bezpochyby svedkami.

Európske politické špičky by sa tiež nevyhli legitímnym obvineniam z používania dvojakého metra. Rusko totiž nie je jediným štátom, ktorý v posledných rokoch vedie alebo viedlo vojnu v rozpore s medzinárodným právom. Nie je však známe, že by EÚ plošne zakazovala vstup občanom iných takýchto štátov. Naopak, keď v roku 2017 vydávanie víz pre občanov určitých krajín obmedzila administratíva Donalda Trumpa (Sýria, Irán, Jemen, Líbya a podobne), kľúčoví európski predstavitelia hromžili.

Navyše, držiteľmi ruských pasov sú aj samotní Ukrajinci žijúci v Rusku. V najrozľahlejšej krajine sveta s počtom takmer 2 milióny predstavujú po Rusoch a Tatároch vôbec tretie najpočetnejšie etnikum. Ak by štáty chceli tento problém obísť a začali vydávať víza na základe nie štátnej, ale rovno etnickej príslušnosti, šlo by ešte o väčšiu bizarnosť.

Veľmi otázne sú napokon aj navrhované kompromisy, ktoré rátajú s tým, že z Ruska na starý kontinent pustíme iba disidentov a kritikov režimu. Človek totiž môže o svojich myšlienkach a činoch úrady klamať a ak aj neklame, je extrémne náročné určiť, aký postoj k vojne je prijateľný a aký už prekračuje hranicu.

Zhrnuté a podčiarknuté. Európa pri možnom zákaze vydávania schengenských víz chtiac-nechtiac voči 150 miliónom ľudom aplikuje princíp kolektívnej viny. Teda ten princíp, na odmietnutí ktorého vo veľkej miere stojí jej moderná identita.

Jeden nedávny signál hovorí o potravinách a dohode, druhý o plošnom zostrení sankcií. Všimnime si, kto za čím stojí a komu je to na prospech.

Ďalšie články od Tomáš Dugovič
Ďalšie články