La Scala v Miláne ide proti trendom. Otvorí dvere Rusom

Milánske divadlo La Scala zaháji novú sezónu inscenáciou opery Boris Godunov od ruského skladateľa Modesta Petroviča Musorgského. Stane sa tak tradične dňa 7. decembra na sviatok sv. Ambróza, patróna Milána. Na svoje si prídu nielen milovníci ruskej klasiky, ale aj fanúšikovia najžiadanejších operných umelcov súčasnosti. Jednej z najväčších basových rolí operného repertoáru sa zhostí Ildar Abdrazakov, sólista Mariinského divadla. Z petrohradského divadla prídu účinkovať aj ďalší umelci, v roli Godunovovej dcéry Ksenie vystúpi sopranistka Anna Denisovová a barytonista Alexej Markov stvárni bojara Ščelkalova. Núdza nebude ani o sólistov moskovského divadla Boľšoj, v predstavení má účinkovať mezzosopranistka Maria Barakovová a tenorista Jaroslav Abaimov. Vystúpia aj ďalší ruskí interpreti, ako basbarytonisti Oleg Budarackij a Roman Astachov či tenorista Alexander Kravec. V predstavení publikum uvidí aj ukrajinských umelcov. Samozvanca Grigorija Otrepjeva, známeho ako Lžedmitrij I., stvárni tenorista Michail Didyk, v roli potulného mnícha Varlaama bude účinkovať aj ďalší sólista Ukrajinskej národnej opery Andrij Gonjukov, ktorý v rovnakej úlohe pred ôsmimi rokmi debutoval v Boľšom teatre.

Kultúrny bojkot sa nekoná

Otvorenie opernej sezóny 2022/2023 v milánskom divadle patrí k najočakávanejším udalostiam v európskom kultúrnom kalendári, a to nielen vzhľadom na výber a náročnú prípravu monumentálneho operného diela. La Scala ako jeden z prvých operných domov pozastavila spoluprácu s Valerijom Gergijevom po tom, čo ruský dirigent nezareagoval na výzvu odsúdiť ruský vpád na Ukrajinu. Koncom februára ho preto v Čajkovského opere Piková dáma za dirigentským pultom nahradil moskovský rodák Timur Zangijev, ktorý od roku 2012 pôsobí v Moskovskom akademickom hudobnom divadle Stanislavského a Nemiroviča-Dančenko. Od ďalších ruských umelcov sa politicky ladené vyhlásenia neočakávali, čo vedenie La Scaly odôvodnilo tým, že cez svoju funkciu generálneho riaditeľa a umeleckého šéfa Mariinského divadla sa V. Gergijev nachádza v úzkom prepojení s ruským prezidentom. „Pokladáme ho takmer za politika, ostatní umelci sú v inej pozícii. Maestro Gergijev je ako pomyselný minister kultúry, je to iný prípad,“ prehlásil generálny riaditeľ La Scaly Dominique Meyer a dodal, že „veľká hudba musí žiť nezávislým životom a je potrebné vrátiť na scény svetové klenoty bez ohľadu na prebiehajúce udalosti“.

D. Meyer na tlačovej konferencii za účasti hlavného dirigenta Riccarda Chaillyho a milánskeho primátora Giuseppeho Salu potvrdil, že rozhodnutie naštudovať operu Boris Godunov padlo pred niekoľkými rokmi.

V súvislosti s otvorením hudobnej sezóny 2022/2023 tiež odznelo, že je nevyhnutné oddeľovať kultúru od politiky. „Nezapojíme sa ani do honu na čarodejnice, ani do bojkotu ruského umenia, a keď čítam Puškina, necítim potrebu schovávať sa,“ povedal D. Meyer. „Nemáme nič proti ruským interpretom, kto sme, aby sme mohli súdiť iných. Plnú zodpovednosť za toto rozhodnutie beriem preto na seba,“ nechal sa počuť umelecký riaditeľ a dodal, že La Scala nebude bojkotovať ruských umelcov vrátane svetoznámej sopranistky Anny Netrebko. V novej sezóne zaspieva vo Verdiho opere Macbeth, alternovať ju má bieloruská sopranistka Jekaterina Semenčuková. Pripomenieme, že Netrebko sa po necelej dvojmesačnej odmlke vrátila na európsku scénu ešte koncom apríla s recitálom v Monte Carlo. Do La Scaly zavítala 26. mája, pričom pár dní predtým s rovnakým programom účinkovala v Parížskej filharmónii. S Netrebko spoluúčinkovala ruská mezzosopranistka Elena Maximovová a v recitáli medzi inými odzneli skladby od Rachmaninova, Rimského-Korsakova a Čajkovského. Vstupenky na koncerty boli vypredané, každý z nich publikum zavŕšilo standing ovation.

Zo zákulisia

V súvislosti s pripravovanou operou Boris Godunov riaditeľ La Scaly vysvetlil, že do hlavných rolí boli prevažne obsadení ruskojazyční umelci so zámerom posilniť autentickosť hudobného diela. Ako sme už spomenuli, cára Borisa Godunova stvárni basbarytonista Ildar Abdrazakov, ktorý sa na otvorení hudobnej sezóny v La Scale zúčastní v poradí šiestykrát. V rozhovore pre tlač upresnil, že hlavný dirigent operného domu Riccardo Chailly prehovoril o zámere naštudovať Borisa Godunova ešte počas prípravy inscenácie Attilu od Verdiho, ktorou bola zahájená sezóna 2018/2019. S postavou Godunova má Abdrazakov bohaté skúsenosti, stvárnil ju na viacerých svetových operných scénach. „Pre bas je postava Borisa Godunova absolútny top. Mnohí kolegovia, ako Ferruccio Furlanetto, Samuel Ramey, René Pape, vždy tvrdili, že práve Godunov predstavuje kľúčovú métu, ku ktorej smeruje každý bas,“ povedal v jednom z posledných rozhovorov.

V La Scale mala opera Boris Godunov premiéru v roku 1965 a v 70. rokoch ju na scéne milánskeho divadla okrem iných režíroval aj Andrej Tarkovskij, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov svetovej kinematografie. Najnovšiu inscenáciu má pod palcom dánsky režisér Kasper Holten, v ktorého portfóliu nájdeme bezmála 70 operných predstavení zrežírovaných na popredných hudobných scénach. Divadelní kritici jeho prístup k inscenáciám klasického repertoára pokladajú za novátorský až provokatívny, čiže, ako 49-ročný Dán pojme dielo od Musorgského, vzbudzuje patričnú zvedavosť. „Nepripisujem veľký význam tomu, či sú speváci oblečení v dobových kostýmoch alebo majú džínsy, je to len otázka štýlu. Oveľa dôležitejšie je, či to celé zafunguje a sprístupní nový pohľad. Myslím si, že zakaždým, keď pristupujeme k novej inscenácii klasického diela, musíme ho najprv nechať cez seba prejsť. Opery, ako Eugen Onegin alebo Figaro, sú klenoty, ktoré prešli skúškou času, v rôznych obdobiach a v rôznych krajinách sú nositeľom iného významu. Inscenovať ich vždy a všade rovnako by znamenalo nedocenenie ich hĺbky,“ vyjadril sa dánsky režisér pred pár rokmi pre britský časopis New Style.

Osud jednej opery

V súvislosti s hudobnou drámou Boris Godunov nemožno opomenúť aspoň zopár zaujímavostí. Ide o prvú a zároveň jedinú operu, ktorú Musorgskij kompletne dokončil, pritom sám je aj autorom libreta. Napísal ho na motívy Puškinovej rovnomennej tragédie vychádzajúc z materiálov historika Nikolaja Karamzina, autora dvanásťzväzkových Dejín ruského štátu. Modest Petrovič bol známy tým, že komponoval bez písomného konceptu, partitúru písal načisto a výnimkou nebol ani Boris Godunov. K prvej autorskej verzii dokonca vypracoval podrobné poznámky k scénickému prejavu interpretov vrátane ich mimiky, preto býva pokladaná za akýsi predobraz filmového scenára.

Prvú scénu Godunova v klavírnej verzii skladateľ dokončil začiatkom decembra 1868, orchestrácia bola hotová o rok neskôr. Je to pozoruhodné aj vzhľadom na fakt, že v tom období pracoval ako štátny úradník a komponovaniu sa venoval vo voľnom čase. Pripomenieme, že Musorgskému sa nedostalo systematického hudobného vzdelania, rozhodnutím rodičov sa po gymnáziu ocitol na dráhe vojenského dôstojníka a po odchode z armády pracoval na úrade lesnej správy. Zásluhou matky ale už v siedmich rokoch vedel slušne hrať na klavíri niektoré diela od F. Liszta a vystupoval na rodinných večierkoch. Čoskoro sa u neho naplno prejavilo všestranné hudobné nadanie. Disponoval zamatovým barytónom a prirodzeným hereckým prejavom, bol vynikajúcim klavírnym improvizátorom aj korepetítorom, skrátka na každom hudobnom večierku bol za hviezdu. Sú proste typy, že stačí, ak vkročia do miestnosti a je ich plno, Modest Petrovič bol jedným z nich. Zasadol ku klavíru a začala sa šou. Dokázal zhudobniť scénky s množstvom postáv, hudobne zimprovizovať akúkoľvek situáciu alebo kohokoľvek z prítomných. Napokon, svoje schopnosti charakterizoval on sám. „Pri začutí ľubovoľnej reči kohokoľvek (a nech by hovoril čokoľvek) sa mi v mozgu vynára jej hudobné prevedenie,“ citovali ho súčasníci. Inak, Aram Chačaturjan raz o sebe prezradil, že rozmýšľa vo zvukoch. Musorgskij podľa všetkého zašiel oveľa ďalej. Dumal priamo v akordoch, mohutných, popretkávaných silnými, pod kožu idúcimi motívmi. A bolo tu ešte niečo. Modest Petrovič popri dokonalom ovládaní nemčiny a francúzštiny mal zvládnutú ruštinu v jej najrôznejších prejavoch a naprieč všetkými sociálnymi vrstvami počnúc nevoľníkmi. Zároveň ho neskonale fascinovala stará ruština, študoval práce jazykových historikov, viedol s nimi debaty a o tejto hĺbavej vášni k živému jazyku vypovedá aj jeho opera Boris Godunov, ktorej libreto postavil na prozaickom texte.     

Prvú verziu opery hudobná komisia neodobrila, autorovi bola vytknutá absencia výraznej ženskej hrdinky aj komplikované recitatívy. Po štyroch mesiacoch skladateľ predložil novú verziu, kde rozvil postavu Maríny Mníškovej (vypočítavej dcéry poľského vojvodu, ktorá sa stala manželkou Lžedmitrija), zmenami však prešli všetky scény. Po schválení cenzormi, literárnou aj hudobnou komisiou mala skrátená verzia opery premiéru v roku 1873 v Mariinskom divadle. Štvrté dejstvo bolo vynechané, dej totiž ústi k drsnému rozuzleniu. Pokým na začiatku opery dav ospevuje nového cára Borisa Godunova a počúva jeho príkazy, v závere volá na slávu domnelého cároviča, samozvanca a líniu Godunovovcov odsudzuje na smrť. Práve ľud, vďaka ktorému zasadne Lžedmitrij na trón, sa nakoniec stane hlavným nástrojom jeho záhuby. Jediný, kto situáciu odhadne, je Jurodivý, boží blázon sa nepridá k davu a všetkým prorokuje krutý osud.

Ozajstnou skúškou ohňom však dielo prešlo v kruhoch Mocnej hŕstky, skupiny ruských skladateľov, ktorých spájal zámer rozvíjať hudobnou tvorbou národné duchovné bohatstvo. „Opera Boris Godunov je jedným z najväčších umeleckých diel. Ľud je tu zobrazený tak pravdivo, ako dovtedy nikto nedokázal…takú blízkosť k realite, akú nachádzame u Musorgského, možno nájsť iba v najlepších obrazoch Gogoľa a Ostrovského. Zobrazenie chodu dejín, schopnosť zachytiť a zreprodukovať nespočetné odtienky ľudu, jeho emócií, umu aj hlúposti, sily aj slabosti, tragiky aj humoru, toto všetko je u Musorgského bezpríkladné… A akú hlbokú výpoveď poskytuje ruština u všetkých tých Miťukov, Fomkov, Jepifanov, jurodivých, Ivanyčov, Afimijí, krčmárok, šarvancov a desiatok bezmenných postáv!“ napísal Vladimír Stasov, teoretický hovorca Mocnej hŕstky. Jej členom bol aj N. A. Rimskij-Korsakov, ktorý významne ovplyvnil ďalší osud veľkolepého hudobného diela, avšak nepredbiehajme.   

Prvé inscenácie

V kompletnej autorskej verzii bol Boris Godunov uvedený na petrohradskú scénu v januári 1874. Vstupenky sa vypredali za štyri dni, hoci cena bola oproti obvyklým operným predstaveniam trojnásobne vyššia pre vysoké náklady. S týmto problémom operné domy zápasia dodnes. Hudobné obsadenie je grandiózne. Okrem sólistov a stoštyridsaťčlenného zboru v predstavení účinkuje ešte ďalších štyridsať hercov, ktorí umelecky dotvárajú jednotlivé situácie. Celá opera je totiž vystavaná na kontraste masových obrazov s komornými a už prológ obsahuje náročnú scénu zhromaždeného davu, prosiaceho pred múrmi Novodevičieho kláštora. Musorgskij sa totiž popri duchovnom odkaze snažil postihnúť psychológiu davu. „V ľudských masách tak ako v každom človeku vždy sú aj črty, ktoré unikajú uchopeniu, črty, nikým nepostihnuteľné,“ napísal.   

V slávnostnej premiére v roku 1874 bola scéna aj kostýmy použité z Puškinovej drámy Boris Godunov, ktorá v Mariinskom divadle mala premiéru pár rokov predtým. Kľaňačka nemala konca. Publikum po trojhodinovom predstavení burácalo, basbarytonista Ivan Meľnikov alias Boris Godunov bol na scénu vyzvaný rovných dvadsaťkrát. Kritika ale podobné nadšenie nezdieľala, práve naopak. Nikto nespochybňoval výnimočný talent autora, jeho schopnosť vytvoriť množstvo veľkolepých hudobných obrazov ani odvahu pri výbere témy, dielu však boli vyčítané technické nedostatky. Akademická obec si vyliala žlč na stránkach novín, operu nazvala „kakofóniou v piatich dejstvách“ aj „reálnou ošklivosťou“. Po ôsmich rokoch bola opera z repertoára petrohradského divadla stiahnutá a za celé toto obdobie ju publikum malo možnosť vidieť len 15-krát.

Koncom storočia bolo zrazu všetko inak. Štrnásť rokov po Musorgského smrti sa Rimskij-Korsakov rozhodol vyčistiť orchestráciu diela a, ako sám spomenul, aj „vyzdvihnúť kvalitu tvorby“ blízkeho priateľa. V novej úprave sa Boris Godunov vrátil na scénu v novembri 1896 vo Veľkej sále Petrohradského konzervatória a za dirigentským pultom stál sám Rimskij-Korsakov. V máji 1908 mala opera zahraničnú premiéru v Paríži v hlavnej úlohe so svetoznámym basbarytonistom Fiodorom Šaľapinom. V roku 1913 nasledovala premiéra v New Yorku pod taktovkou Artura Toscaniniho a v rovnakom roku aj v Londýne.

Po operných scénach dodnes kolujú viaceré redakcie Borisa Godunova. Okrem autorskej verzie, ktorej inscenáciu začne čoskoro pripravovať La Scala, sa najčastejšie inscenuje v druhej redakcii Rimského-Korsakova z roku 1908. „S prepracovaním a orchestráciou Borisa Godunova som plne spokojný. Vášniví priaznivci Musorgského sa trochu mračili od ľútosti nad niečím… Ale veď dajúc novú úpravu Borisa som nezničil jeho pôvodnú podobu, nepremaľoval som staré fresky naveky. Ak sa raz dospeje k tomu, že originál je lepší, cennejší ako moje spracovanie, tak moju úpravu zanechajú a Borisa budú inscenovať na základe originálnej partitúry,“ komentoval svoju redakciu Rimskij-Korsakov. Stalo sa. Napriek kolosálnemu úspechu na ruskej aj svetových scénach jeho žiak Igor Stravinskij nedal na autorskú verziu dopustiť a podobné sympatie k originálu prejavil aj veľký obdivovateľ Musorgského Dmitrij Šostakovič. V roku 1940 dielo nanovo zrevidoval smerom k pôvodnej verzii, ktorá podľa názoru mnohých muzikológov najlepšie harmonizuje s dejom a charakterom jednotlivých postáv.