Slovenská synoda sa skončila. Ukázala, že najviac nám chýba odvaha

Slovenská synoda sa vyhla západným excesom. Niektoré závažné problémy pomenovala, no mnohým sa vyhla. Zrejme preto, lebo nám chýba väčšia odvaha.

V týchto dňoch bola zverejnená Záverečná syntéza z konzultácii synodálneho procesu na Slovensku. Inak povedané, záverečný dokument, ktorý zhŕňa závery slovenskej synody. Na základe tohto dokumentu sa dá konštatovať, že synodálny proces na Slovensku nedopadol zle, ale ani dobre.

O tom, ako dopadla slovenská synoda, asi najlepšie vypovedá predposledný, teda 50. odsek syntézy. Ten znie: „Ukazuje sa ako potrebné prejsť od statickej a uzavretej k dynamickej a otvorenej pastorácii, k rozvíjaniu duchovného života, privádzaniu ľudí k živému vzťahu s Ježišom, aby sa naučili zotrvávať v Kristovej prítomnosti (adorácia) a osobnej modlitbe. Dôležitá je tiež katechéza a formácia, lebo nesprávne chápanie spoluúčasti a misie vyplýva z nedostatočného chápania a prežívania učeníctva. Cieľom je byť si navzájom misionármi (a to aj vo vzťahu laik a kňaz) a v duchu subsidiarity preberať zodpovednosť nielen za osobný život, ale aj za život Cirkvi. Vo vyjadrovaní, ako aj v živote veriacich sa ako najdôležitejšia ukazuje autentickosť a pravdivosť.“

V tom odseku je aj kus pravdy, zrejme aj kus nepravdy, a tiež značná dávka málo zrozumiteľných fráz, akoby odtrhnutých od života ľudí, čo bola jedna z vecí, na ktorú sa ľudia v rámci synodálneho procesu sťažovali.

Privádzanie k živej viere

Pravdou je, že na Slovensku máme problém s privádzaním ľudí k živej viere, čo sa prejavuje aj v tom, že máme problém zotrvávať v modlitbe či adorácii. Tento chýbajúci živý vzťah k Bohu a viere môžeme určite označiť za jeden z hlavných problémov, prečo sa na Slovensku viera vytráca. Ak k niečomu nemám vybudovaný pevný vzťah, ťažko budem inšpiráciou pre moje okolie, naopak, pri prvej príležitosti, keď mi moja viera spôsobuje diskomfort, sa jej ochotne vzdám.

Okrem toho sa určite dá súhlasiť aj s tým, že máme rezervy v katechéze a formácii, čoho dôsledkom je, že vlastne ani nevieme, čomu veríme a čo hlása naša cirkev. O tom sa hovorí napríklad aj v 30. odseku, kde sa píše, že „laici, vrátane detí a mladých, nerozumejú liturgickým symbolom a gestám, a preto je potrebné posilniť liturgickú formáciu, nielen v rámci prípravy na prijatie sviatostí“, a tiež v 39. odseku, kde sa zasa píše, že „ľudia sa boja hovoriť o viere, lebo majú [o nej] chabé znalosti“. 

Áno, účasť na liturgii je určite tristná pre človeka, ktorý ju nechápe, neuvedomuje si, že pri nej znova stojí pod krížom na Golgote, zažíva zázrak premenenia chleba na živé telo Ježiša Krista či počúva skutočné Božie slovo. Obzvlášť smutné bolo čítať, že liturgii nerozumejú ani naši seminaristi (31). Podobné to zaiste bude aj v ďalších oblastiach. Ako môžem pred kolegami v práci obhajovať náuku cirkvi alebo ju ohlasovať, ak ju sám nepoznám? V tomto má, zdá sa, dokument pravdu. 

Ostatné formulácie spomínaného odseku sú však už problematickejšie. A to najmä preto, že sú príliš vágne, prípadné nezrozumiteľné. Čo sa napríklad myslí tým, že by sa malo „prejsť od statickej a uzavretej k dynamickej a otvorenej pastorácii“, alebo slovným spojením „prežívanie učeníctva“?

S formuláciou, že je potrebná dynamická pastorácia, bude určite každý súhlasiť, veď kto by túžil po statickej a uzatvorenej pastorácii, všakže. Ale obávam sa, že ak by sme sa desiatich ľudí opýtali, čo si predstavujú pod dynamickou pastoráciou, dostali by sme desať rôznych odpovedí. Pre niekoho to môže byť kňaz, ktorý príde k chlapom do krčmy, pre iných taký, ktorý hrá s miništrantmi futbal, pre ďalších to môže byť ten, kto požehná homosexuálny zväzok či povolí používanie antikoncepcie. A pre iných napríklad ten, ktorý exkomunikuje liberálnych politikov.

Aj keď dokument sa na viacerých miestach snaží byť jasný a konkrétny (napríklad v odseku 17, kde sa píše, že veriacim chýbajú vizitácie biskupov vo farnostiach), vágnych miest je v ňom pomerne veľa. Typickým príkladom je odsek číslo 42 venovaný pôsobeniu Ducha Svätého, kde sa píše, že mu nemáme brániť v pôsobení a spoliehať sa na jeho vedenie. To, samozrejme, všetci vieme, ale čo sa tým myslí, opýtal by sa nejeden veriaci. 

Málo zrozumiteľná rétorika cirkvi

Paradoxom je aj to, že práve voči takýmto vágnym formuláciám sa podľa autorov syntézy vyhraňovali aj samotní veriaci, ktorí sa synody zúčastnili. Napríklad v odseku 38 sa píše, že „misiu brzdí aj istá rétorika Cirkvi, ktorá je málo zrozumiteľná, nielen pre osoby mimo náboženského kontextu. Ľuďom je vzdialené aj posolstvo Cirkvi, lebo nechápu jeho súvis s ich životom a hodnotami. Ako problém sa ukazuje ‚život odtrhnutý od reality a prežívaný v ideovej bubline‘ zo strany niektorých predstaviteľov Cirkvi, ako aj niektorých jej členov“.

Druhým problémom sú formulácie typu „v živote veriacich sa ako najdôležitejšia ukazuje autentickosť“, ktoré sú minimálne sporné. Ľudia, ktorí autenticky žijú svoju vieru, môžu byť určite magnetom, ktorý môže pritiahnuť k viere aj iných, ale autenticita predsa nikdy nemôže byť cieľom, ona je totiž len vedľajším produktom živej viery. Otázkou preto nie je, či nám chýba autenticita, ale prečo nám chýba autenticita a čo sa pod tým pojmom vlastne myslí. Lebo napríklad dnešný svet chápe ako autentický krok jednotlivca aj to, keď muž opustí svoju manželku a deti alebo keď sa kňaz vzdá svojho úradu, lebo sa práve do niekoho zaľúbil.

Aj takýchto pasáží je pritom v texte viac. V odseku číslo 28 napríklad padne návrh na väčšie zapojenie laikov, čo sa neskôr konkretizuje ako vytvorenie pozície pastoračného asistenta. Samozrejme, zapojenie šikovných veriacich by určite mohlo cirkvi pomôcť, ale všetci predsa vieme, že nemecká cirkev je plná pastoračných asistentov a aj napriek tomu zaznamenáva rekordné počty ľudí, ktorí cirkev opúšťajú. Otázkou preto skôr je, čo by malo byť obsahom práce takéhoto asistenta, aby to prebudilo miestnu cirkev.

Ako komunikovať

V mnohých odsekoch sa tiež hovorí o zlepšení komunikácie. Najmä odseky číslo 16 a 20 sú plné tohto pojmu. Čitateľovi sa je pri tom ťažko ubrániť pocitu, že cirkev sa tu chápe ako nejaká svetská inštitúcia či politická strana, ktorá potrebuje len zlepšiť svoju komunikáciu či PR oddelenie na to, aby nabrala väčší počet členov. Opäť nikto nepochybuje o tom, že naša cirkev má čo doháňať v oblasti komunikácie, ale príklad západných cirkví nám opäť ukazuje, že úpadok viery, ktorý na Slovensku štatisticky ukazuje každé sčítanie obyvateľstva, sa nedajú vyriešiť najatím profi hovorcov či tým, že všetkých kňazov pošleme na komunikačné školenia. Napokon, veď ani Ježiš nedával dvanástim obyčajným mužom, z ktorých bola väčšina rybárov, tréningy komunikačných zručností, ale zameriaval sa na niečo iné.

Pri porovnaní so záverečnými dokumentmi z krajín, ako je Švajčiarsko, Luxembursko, Nemecko, ale aj Írsko či Francúzsko, kde cirkvi žiadajú či už svätenie žien, alebo zrušenie celibátu, prípadne požehnávanie homosexuálnych zväzkov, by sa dalo povedať, že naše synodálne zhromaždenie dopadlo v podstate ešte dobre. No uspokojiť sa s tým by bolo málo. Problém, na ktorý poukazujú viacerí komentátori, je, že od konzervatívnejšie založených krajín, ako je aj Slovensko, sa očakávalo, že budeme stáť v opozícii voči zmene učenia cirkvi a otvorene ju odmietneme. To sa, bohužiaľ, nestalo.

Zrejme hlavným dôvodom toho, prečo to tak dopadlo je, že nám chýba cnosť odvahy. Bojíme sa klásť si nepríjemné otázky a dávať na ne poctivé odpovede. Namiesto toho sa často uspokojíme s vágnymi frázami, pod ktoré sa dá všeličo schovať, spoliehame sa na riešenia, ktoré sa v iných krajinách ukázali ako neúčinné, prípadne sa zameriavame na čiastkové otázky, ktoré sa problému dotýkajú len veľmi okrajovo (kantor nemá robiť z omše koncert v odseku č. 32), no majú tú výhodu, že sa nás osobne nedotýkajú.

Aj napriek tomu treba povedať, že nejakú cestu sme prešli. Slovensko v relatívne krátkom čase zažilo sčítanie obyvateľstva aj synodálny proces. Oboje nám čosi ukázali o našej cirkvi. Synodálny proces jasne pomenoval minimálne jeden problém, ktorého sa dá uchopiť, a to je neznalosť náuky cirkvi. Samotní veriaci sa vyjadrili, že túžia viac spoznať poklad viery, aby mohli byť lepšími ohlasovateľmi náuky cirkvi. Otázkou je, či sa nájde niekto, kto bude mať odvahu postaviť sa tejto výzve čelom.