Rútime sa do prázdna. Spoločnosť je precitlivená, ľudia žijú v zbesilom tempe

Vo svojej práci zdôrazňujete prepojenie psychiatrie a humanitných vied a kritizujete vedecký pohľad na psychiatriu ako na neurovedu. Britskí vedci nedávno publikovali v časopise Molecular Psychiatry prehľadový článok, ktorý poukazuje na to, aký chatrný je predpoklad, že depresia je vyvolaná nedostatkom serotonínu v mozgu. Je aj taká štúdia pre vás signálom, že ste na správnej ceste?

Predpoklad, že príčinou depresie je nedostatok serotonínu, bol vždy pochybný, dokonca by som povedal, že bol od začiatku zjavne mylný. Skutočnosť, že podávame antidepresíva, ktoré zasahujú do hladiny serotonínu alebo iných metabolických procesov, predsa nedokazuje, že depresia je spôsobená nerovnováhou v mozgu. Okrem toho, ak zvýšime koncentráciu serotonínu v synapsiách, mozog na to zodpovedá zníženou citlivosťou na serotonín, takže sa dokonca stáva, že po použití antidepresív zo skupiny SSRI možno zaznamenať pokles serotonínu v určitých oblastiach mozgu. My skrátka nevieme, prečo antidepresíva v niektorých prípadoch skutočne vedú k ústupu depresie. Doteraz neexistuje presvedčivý model.

Podľa vás nemožno príčinu depresie hľadať výlučne v mozgu, ale tiež ju nemôžeme pripočítať výhradne jednotlivcovi. Že niekto ochorie na depresiu, vždy súvisí aj s jeho sociálnym prostredím. Čo to podľa vás teda vlastne znamená – byť depresívny?

Často sa práve aj psychiatrom stáva, že podliehame materialistickému omylu. Potom tvrdíme, že príčina musí tkvieť v mozgu, teda v hmote, a začneme študovať neurofyziologické procesy. To je mylné východisko. Nie že by sme pri depresii nezaznamenali neurofyziologické zmeny. Tie zaznamenávame pri každej zmene emócií. Keď som zamilovaný, keď smútim aj keď som depresívny, vždy dochádza k neurofyziologickým zmenám v mozgu. Napriek tomu by sme asi nechceli vážne tvrdiť, že smútok nad stratou človeka je spôsobený biochemickými zmenami. Iste, mozog je nevyhnutná podmienka toho, aby sme niečo zakúšali, napríklad aby sme prežívali smútok. Ale celkom určite nie je príčinou môjho smútku, tou je strata milovanej osoby.

Ako je to pri depresii?

Zložitejšie. Stretávame sa tu so zmiešanou príčinnou súvislosťou. Spúšťačom bývajú reakcie na konkrétnu životnú situáciu, ktorú pacient vníma ako zdrvujúcu, traumatizujú, skľučujúcu. Skoro u každého pacienta vystopujeme situáciu, s ktorou si vôbec nevedel dať rady, ktorá ho preťažila, napríklad aj v detstve. V tom prípade môžeme tvrdiť, že táto situácia je pravou príčinou depresie. Lenže to nemôže byť celá odpoveď. Mnoho ľudí zažije traumatizujúce skúsenosti a na depresiu pritom neochorie. V prípade ľudí, ktorí trpia depresiou, si ich bolesť začne žiť vlastným životom. A to do tej miery, že daný pacient, akoby do tejto nálady – a ono to nie je len nálada – ponoril celý svoj život, vrátane tela. Úspechy často nevníma, ale neúspechy len ďalej posilňujú jeho skľúčenosť, bezradnosť, často pocit viny. Ale na druhej strane je možné tieto príznaky mierniť aj psychoterapiou.

Takže rozdiel medzi smútkom a depresiou tkvie v tom, že smútok zostáva zviazaný s východiskovou situáciou, zatiaľ čo u depresívneho človeka sa z tejto východiskovej situácie stane čosi ako habitus.

Áno, príčina depresie ustupuje do pozadia, ale nálada si žije vlastným životom. Zostáva nemenná, prípadne rastie s neúspechom alebo napríklad len s pocitom neúspechu. Vidíte, že patogenéza je komplikovaná. Depresia skrátka nemá jednu príčinu. Tvrdiť, že ide o nerovnováhu v mozgu – to jednoducho nie je pravda.

Keď hovoríte „mozog“, je potrebné mať na pamäti, že mozog je pre vás rezonančným orgánom, čo znamená, že je v neustálom kontakte so zvyškom tela, vnímaným prostredím a telesnou prítomnosťou iných ľudí. Zvlášť zdôrazňujete, že mozog nemyslí. Tvrdíte, že „mozog nemožno považovať za pôvodcu mysle a že funguje skôr ako orgán sprostredkujúci biologické a sociálne cyklické procesy, v ktorých človek existuje. Nemyslí ani výhradne myseľ, ani mozog, myslieť vie výlučne celá ľudská bytosť, pretože len celá ľudská bytosť tiež cíti a koná“. Posunuli sa vaše pohľady počas pandémie? Bola to doba, keď sme na jednej strane zažívali výrazné „odhmotnenie“, práve vďaka digitálnym technológiám, ale rozhodne to nebolo tak, že by sme si boli povedali: „Aha, tak my to telo nepotrebujeme.“ Naopak, často sa hovorilo o tom, ako nás táto vynútená netelesnosť, digitalizácia vzťahov trápi.

Súhlasím, že táto skúsenosť bola podstatná: zakúsili sme na vlastnom tele, ako veľmi závisíme od svojej telesnosti. Pre každý medziľudský vzťah je nesmierne dôležitá reálna priestorová prítomnosť, v ktorej sa spoločne vzťahujeme k spoločnému prostrediu. Virtuálne kontakty nám to neumožňujú. Pritom nemožno poprieť, že tieto formy komunikácie boli v pandémii nielen prínosné, vlastne boli skutočným darom. Aspoň nejako sa mohlo v hocičom pokračovať. Ale ide o sprostredkovanú formu kontaktu. V sprostredkovanej komunikácii odpadá celá atmosféra. To je napokon dôvod, prečo je komunikácia prostredníctvom týchto platforiem natoľko vyčerpávajúca. Únava zo Zoomu, takzvaná Zoom fatigue, ktorá vzniká pri dlhotrvajúcej komunikácii, sa dostavuje preto, že nejde o živý vzťah. Namiesto toho sa veľmi obmedzene zameriavame na samú komunikáciu, teda počúvame, snažíme sa udržať pozornosť, sledujeme tváre. Za normálnych, teda telesných okolností nás obklopuje spoločná atmosféra, ktorá nás podopiera. Na Zoome či Skype to všetko chýba.

Môžete byť konkrétnejší?

Vezmite si napríklad dotyk. Často prehliadame, ako veľmi sme závislí od dotyku. Keď niekoho zdravíme a podávame mu ruku, na chvíľu sme telesne spätí, cítime sa vzájomne. To je drobná pripomienka prvých dní nášho života, kedy sme – ako bábätká – ešte nevideli a okolie sme vnímali iba prostredníctvom tohto tlaku a tepla. Tento tlak nás obklopoval, bol našou oporou. Dotyk je pôvodnou formou medziľudskej komunikácie. Je základnejší ako vizuálna alebo verbálna komunikácia a vždy s ním zostávame spätí. Na to často zabúdame.

Vo svojej knihe Obrana človeka prikladáte veľký význam stredovekému moru. Táto kolektívna skúsenosť prispela na jednej strane k individualizácii, na strane druhej sa ľudia, vlastne celá spoločnosť, sústredili viac na každodenný svet. Uvedomili si, aký obmedzený je ich život v porovnaní s neobmedzeným časom sveta. To všetko je predzvesťou renesancie. Myslíte si, že aj pandémia COVID-19 spôsobí podobne trvalé zmeny?

Je to možné, ale zatiaľ to nevieme. A podstatné je mať na pamäti, že sme to my, kto o tom rozhoduje. Čo môžeme povedať už teraz, je, že pandémia vyvolala tlak na digitalizáciu, čo je ďalší krok v odtelesnení. Zmierili sme sa s tým, že mnoho virtuálnych kontaktov už vo virtuálnej podobe zostane. To je určite následok pandémie, pravdepodobne trvalý následok. Druhou možnosťou je, že si vďaka skúsenosti s pandémiou viac uvedomíme, ako obývame ekológiu nášho sveta, ako veľmi sme od nej závislí. Azda sa nám podarí rozvinúť intenzívnejšie vedomie zodpovednosti za svet, čosi ako globálne vedomie. To je možno dosť idealistické, ale existujú náznaky, že toto vedomie silnie, čo by koniec koncov mohlo pôsobiť proti individualizácii, ku ktorej dochádza v dôsledku virtualizácie komunikácie.

Vráťme sa k virtualizácii. Už ste spomenuli únavu zo Zoomu. Veľkou témou je pre vás aj takzvané vyčerpané alebo vyhorené ja. Čo sa týka onoho vyhoreného ja, priznám sa, že som občas v rozpakoch. Nechcem popierať, že mnohí ľudia sú vyčerpaní, ale zdá sa mi, že sa na tejto téme negatívne podpísali masové médiá, ktoré ich trochu banalizovali. Dnes sa stretnete so študentmi, ktorí uvádzajú, že trpia vyhorením. Iste, človek preto nebude hovoriť o generácii snehových vločiek, teda generácii takzvaných mileniálov, pretože aj to je banalizácia. Ale deklarovaná vyčerpanosť u mladých ľudí predsa musí prekvapiť, malo by nás to prekvapovať, teda nútiť k zamysleniu. Možno vôbec povedať, či sú dnešní ľudia vyčerpanejší ako tí v predchádzajúcich dobách? Alebo je snáď vyhorenie len zámienkou, ktorú nám spoločnosť ponúka, aby sme sa stiahli do ústrania?

Predovšetkým by som s vami súhlasil ohľadom tých študentov. V našej spoločnosti existuje ohromujúci sklon k precitlivenosti. Neustále sa sledujeme, registrujeme najmenšie zmeny nášho stavu. Pozrite sa, ako sa napríklad stravujeme, čo okolo toho robíme za orácie. Aj v takzvanej politike identity sa ohľaduplnosť k menšinám mení na precitlivenosť. Stručne povedané: zle znášame nevyhnutné nástrahy života, to sa mi javí ako neoddiskutovateľné. A to všetko je symptóm extrémnej precitlivenosti…

…ktorá vlastne vyčerpáva…

Áno, citlivosť je vyčerpávajúca. S témou precitlivenosti sa stretávame už v závere 19. storočia. Vtedy sa jej hovorilo neurasténia. Takže to nie je novinka, je to topos [opakujúca sa myšlienka, klišé, pozn. red.] kultúrnych štúdií: tušilo sa, že moderný vývoj ústi v nebývalú citlivosť, vo vyčerpaní. Takzvaný burn-out syndróm preto nie je žiadna novinka. Zmenil sa len názov. Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa jednotlivci ťažko vyrovnávajú s odporom, s ťažkosťami, s obmedzeniami. Dnes je skutočne ľahké „vypomôcť“ si diagnózou, a to aj v situácii, keď si človek hovorí: „Áno, situácia je ťažká, ale on by to zvládol. Len keby sa trochu snažil…“ Pojmy, ako trauma, vyhorenie, vyčerpanie, sa používajú inflačne a sú známkou toho, že skutočne žijeme v spoločnosti precitlivenosti. V tom dávam vášmu podozreniu za pravdu. Obzvlášť mladí ľudia sa rýchlo vyhlasujú za obete, rýchlejšie, než by mali.

Ale napriek tomu sa domnievate, že množstvo vyčerpaných ľudí nesúvisí len s citlivosťou, ak správne chápem…

Áno, musíme vziať do úvahy aj druhú stranu. Sme skutočne konfrontovaní s nárastom požiadaviek. Ilustrujem to na oblasti, ktorú poznám obzvlášť dobre. V posledných troch desaťročiach dosiahli pracovné procesy v nemocniciach stupeň zhutnenia, ktorý by bol pred tridsiatimi rokmi nepredstaviteľný. Najmä vďaka digitalizácii, zrýchleniu komunikácie a ekonomizácii dochádza na klinikách k čoraz väčšiemu zhutňovaniu práce. Dnes je možné len ťažko venovať sa pacientovi tak, ako by potreboval, a napríklad si s ním dať kávu, porozprávať sa o veciach, ktoré ho trápia. Práca sa nesmierne zrýchlila a vedie k chorobám z preťaženia.

Na druhej strane nie je moderná doba aj obdobím úľavy? Hannah Arendtová hovorí o tom, že moderna sa vyznačuje aj tým, že ani práca už nie je prácna. Navyše inštitúcie voľného času, dovolenka – to všetko sú predsa aj moderné fenomény.

Ale ja vôbec nespochybňujem, že ľudia v predmoderných spoločnostiach tvrdo pracovali, a navyše čelili obrovskému ohrozeniu. Obávali sa vojen, chorôb a nedostatku. Vlastne sa nielen obávali, oni to všetko žili. Z tohto pohľadu sa nám darí skvele. Lenže nesmiete zabudnúť na jednu podstatnú vec. Fyzická práca, a to aj tá ťažká, sa líši od duchovnej a duševnej práce. Myslím si, že spomínané zhutnenie a koncentrácia kognitívnych procesov, ktoré sú potrebné na to, aby sme dnes obstáli v duchovnej a duševnej práci, pôsobia špecifickú formu stresu. A v niektorých ohľadoch vedú k preťaženiu ľahšie ako ťažká fyzická námaha, ktorá navyše nezriedka vedie k nejakej zmene – vidíme na prvý pohľad, že sme niečím pohli.

Podobné uspokojenie máme z duchovnej práce zriedkakedy. Musíte tiež zvážiť, že zakúšame časové zrýchlenie, ktoré už neumožňuje odpočinok, vynechávame prestávky, nikdy nevypíname. Na túto neustálu psychickú záťaž nie sme stavaní. Ľudia sa potom snažia zo všetkých síl prispôsobiť zbesilému tempu, optimalizovať sa, ďalej sa vzdelávať, dostať zo seba všetko. A keď to trvá roky, zrazu ochorejú. Už skrátka nemôžu. Žijeme v spoločnosti optimalizácie, v ktorej nás požiadavky trhového hospodárstva vedú k čoraz väčšej nerovnováhe.

Optimalizácia je dôležitou témou vašej poslednej knihy Obrana človeka. Je zmieňovaná optimalizácia, teda snaha vytlačiť zo seba ešte viac, to, pred čím je potrebné človeka chrániť?

Skutočne sa domnievam, že súčasné pracovné tempo je také vysoké, že nemôžeme držať krok. Vezmite si v tejto súvislosti napríklad skracovanie doby spánku v modernom svete. Je zarážajúce, o koľko menej spíme v porovnaní s ľuďmi pred sto rokmi. Puberta sa dnes tiež začína skôr. Je to zrejmé na menštruácii, ktorá sa u dievčat dostavuje o dva až tri roky skôr ako pred sto rokmi. To je veľká zmena. Znamená to, že urýchľujeme procesy zrenia. Aj to pôsobí neúmerný stres. Mladý človek si nemôže len tak v pokoji dospievať, pretože jeho telo je čoskoro stimulované neúmerne vysokým počtom vzruchov.

Takže naše telá odrážajú kultúrne vzorce, podľa ktorých žijeme?

To, čo ste označili ako kultúrne vzorce, sa vpisuje do fyziologických procesov. Kultúra a fyziológia žijú v tele vždy vedľa seba, presnejšie povedané: nemožno medzi nimi zaviesť jasnú deliacu čiaru, čo však neznamená, že by som popieral rozdiel medzi kultúrou a prírodou. Ten, naopak, chcem podržať. Zrýchľujúca sa spoločnosť, zvyšujúca sa intenzita a množstvo podnetov, ktorým sú ľudia v mladosti vystavení, ale napríklad aj zvýšená mobilita – to všetko vedie k zmenám v biologických rytmoch a procesoch zrenia.

V knihe sa tiež zaoberáte transhumanistickými víziami, teda názormi, že vďaka technológiám by sa človek mohol kvalitatívne premeniť. Mohol by byť odolnejší a učenlivejší, dokonca nesmrteľný. Nad knihou som si kládla otázku, či sa týchto vízií vôbec môžeme vyvarovať. Sami hovoríte, že žijeme vo svete, ktorý je postavený na optimalizácii. A ďalej mi napadá, či sľub transhumanistov nie je v niečom naozaj lákavý, vlastne neodolateľný. Lepšie, učenlivejšie, zdravšie, rýchlejšie – či to nechceme všetci? Veď napríklad aj letecká doprava je do istej miery transhumanistická.

Po optimalizácii túžime práve preto, že žijeme v spoločnosti optimalizácie. Je dobré si uvedomiť, že ide o špecifickú historickú formu. Nie vo všetkých spoločnostiach sa stretávame s takým výrazným sklonom k ​​pokroku a optimalizácii. Nie, nemyslím si, že by neustála nespokojnosť so sebou samým bola súčasťou ľudskej prirodzenosti. Značný podiel na túžbe po zdokonaľovaní má kapitalistický systém, ktorý bez prestania vytvára ďalšie a ďalšie potreby. Ale predovšetkým treba zvážiť, že princíp zrýchľovania a vylepšovania nám šťastie neprinesie. Nemôže nám ho priniesť.

Pokiaľ nemám meradlo toho, čo chcem dosiahnuť – to, čo je v mojich silách a čo po sebe môžem súdne chcieť – ak teda žijem bez miery, potom znehodnocujem to, čo som už dosiahol. Vždy pre mňa bude podstatnejšie, čo chcem dosiahnuť zajtra. Princíp konštantného zrýchlenia je najmenej vhodný životný princíp. Ono všeobecne platí, že perfekcionizmus nie je dobrým životným princípom, aspoň pokiaľ ho nevyvažujeme. Zdravý človek vyrovnáva prirodzenú túžbu po úspechu a výkone tým, že dáva priestor na regresiu. Znamená to, že sa občas takpovediac nechá unášať, odovzdá sa tomu, ako sa veci majú. Perfekcionizmus treba navyše dopĺňať dôrazom na naplnenie v prítomnosti. Život totiž neprežívame inokedy ako v prítomnosti. Keď ju neustále znevažujeme výhľadom na budúce výkony, čo vlastne máme zo života?

To je až nihilistické znehodnotenie prítomnosti.

Áno, hodnota je vždy niekde inde, v nebytí. V tomto zmysle je výraz nihilizmus namieste, dokonca by som povedal, že celý transhumanizmus je nielen veľmi smutný „podnik“, ale je skutočne nihilistický. Človek taký, aký je, má byť prekonaný, čo teda znamená, že nemá byť. To, čím sme dnes, je vlastne z hľadiska transhumanistov nič, je to nedostatočné. Lenže ak stratíte schopnosť byť v prítomnosti, nikdy nezažijete seba samého. Ako potom chcete vedieť, čo ste vlastne za človeka? Tento útek vpred navyše vedie k tomu, že človek žmýka seba i druhých. A sme zase pri tom: také žmýkanie, to je tiež dosť náročná, vysiľujúca aktivita.

Proti lineárnemu času výkonu a výkonnejším zajtrajškom staviate cyklický čas. Naše telo, ale aj naše zakúšanie sú svojou povahou cyklické. V živote prechádzame nespočetnými cyklami – deň prechádza v noc a noc v deň, bdenie v spánok, hlad a túžba v naplnenie. Jedine v tomto čase zakúšame zavŕšenie, uspokojenie. Naproti tomu lineárny čas popisujete ako to, čo ste spomenuli: útek vpred. Človek chce viac, bez toho, aby vedel prečo, a znehodnocuje všetko, čo má práve teraz. Popisujete to ako cieľavedomú bezcieľnosť, ktorá rozpúšťa hranice aj štruktúru ľudského života.

Práve preto som taký kritický k transhumanizmu. Dobre, možno sa raz vďaka technológiám budeme môcť ľahko naučiť desať jazykov. Ale čo z toho budeme mať? Ak to bude vedieť každý, nič tým predsa nezískame. Bude to rovnaké, ako je dnes fajn, keď niekto hovorí dvoma jazykmi. A ak sa tvrdí, že by sme mohli žiť napríklad sedemsto rokov, potom si hovorím: Aké naivné myslieť si, že budeme šťastnejší! Tých sedemsto rokov nám predsa uplynie rovnako rýchlo ako teraz našich osemdesiat. Zmysel pre čas by sa skrátka adaptoval na dlhšie rozmedzie.

Zdá sa mi, že myslenie transhumanistov sa vyznačuje neschopnosťou zniesť dvojznačnosť, možno skôr mnohoznačnosť ľudského života. Zvlášť sa mi páči jedna veta z vašej knihy: „To, čo sa javí ako odpor, ťažkosť alebo utrpenie, je v skutočnosti predpokladom úspechu.“ Inými slovami, ak chceme oddeliť úspech od obťažnosti, nebude sa nám dariť ani zdar. A v tom prípade už nehovoríme o živote, v ktorom by človek mohol prežiť napríklad radosť.

Áno, v živote, ktorý nepozná bolesť, odpor, riziko ani nebezpečenstvo, nie je priestor pre radosť. Ak chcete žiť bezbolestne, musíte si vziať drogu. Drogovo závislí chcú presne toto: byť šťastní hneď, teraz a tu, a hlavne bez námahy. Lenže čo je to za šťastie? Je to šťastie konzumované, také, ktoré sa dostavuje, nie šťastie, ktoré dosahujeme. Takéto konzumované šťastie nie je vyústením procesu, v ktorom sa niečo prekonáva, čím sa napĺňa túžba, ktorá rastie s ťažkosťami. Šťastie bez úsilia je vlastne nanajvýš stav. A tento stav má navyše návykový charakter. Človek si ho chce dopriať čoraz častejšie a zabúda, že ku šťastiu vedie cesta, ktorú nemožno obísť. Šťastie je späté s vytrvalosťou, trpezlivosťou, so schopnosťou znášať nezdar. Kto nechce nezdar, nech zabudne na radosť.

Thomas Fuchs

Filozof a psychiater. Od roku 1997 je vrchným lekárom na psychiatrickej univerzitnej klinike v Heidelbergu. Vo svojom výskume sa pohybuje na pomedzí fenomenológie, psychopatológie a kognitívnej neurovedy. Zameriava sa na telesnosť, časovosť a intersubjektivitu. Je okrem iného autorom knihy Verteidigung des Menschen (Obrana človeka), ktorá vyšla v roku 2020 vo Frankfurte a v roku 2021 v Oxforde.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.