Voľby vyhrávajú vyzývatelia

Toto leto nie je uhorkovou sezónou. Okrem vojny na Ukrajine sa nám o politické rozptýlenie postarala vládna koalícia, ktorá svoju krízu natiahla ako žuvačku rovno na dva mesiace. Súdruhovia to určite mysleli dobre, občanom poskytli dlhé divadlo a sebe dostatok času na to, aby si na striedačku počas akože riešenia krízy v pokoji oddýchli na zaslúženej dovolenke.

Aj väčšina opozičných politikov berie leto ako oddychový čas. Sú však výnimky. Všimnite si Smer – každý druhý deň video na sociálnej sieti, každý týždeň tlačovka, na prvého septembra organizované veľké zhromaždenie. Nedá sa nespomenúť si, že túto prax využitia relatívne voľného priestoru počas prázdnin Smer zaviedol ešte ako mimoparlamentná strana a bol to tiež jeden zo spôsobov, ako krok za krokom zaberal politický priestor a ukrajoval ho vtedajším konkurentom, až sa pred voľbami v roku 2006 prepracoval do pozície hlavného vyzývateľa Dzurindovej vlády. A vieme, ako to dopadlo.

Čo je cennejšie ako dokonalý program a kandidátka odborníkov

Pre opozičnú stranu, ktorá má ambíciu získať moc, je získanie pozície vyzývateľa a nositeľa zmeny voči nepopulárnej vláde cennejším kapitálom ako dokonalý program alebo kandidátka plná odborníkov a celebrít. Ak dozrel čas na to, že nejaká garnitúra má byť vymenená, potom najväčšiu dôveru voličov dostane subjekt, ktorý najpresvedčivejšie stelesňuje jej výmenu. Len preto mohlo vyhrať posledné parlamentné voľby OĽaNO, strana bez členov, s kandidátkou na princípe čo dom dal, avšak v jednom bezkonkurenčne silná – bola úhlavným nepriateľom nenávideného Smeru.

Podobné to bude aj vo voľbách nasledujúcich a keďže ich riadny termín je relatívne blízko, dá sa povedať, že už dnes sa hrá o opozičnú „pole position“. Nemýľme sa však v tom, že opozičná strana s momentálne najvyššími preferenciami bude voličmi automaticky braná za hlavného vyzývateľa. Táto pozícia sa získava opozičnou aktivitou, ktorá dokáže v správny čas udierať na správne struny spoločenskej nálady. Na sklonku leta sa o túto pozíciu najaktívnejšie uchádza Smer. Iné relevantné opozičné strany, ako Progresívne Slovensko či KDH, sú neviditeľné a dokonca ani Hlas akosi nepočuť. Akoby sa spoliehal iba na váhu svojej popularity.

Iba papierový favorit na víťaza volieb

Dlhodobé prvenstvo Hlasu v prieskumoch verejnej mienky musíme iste brať do úvahy ako indikátor, že táto strana je papierovým favoritom na víťaza volieb. Lenže, a to treba podčiarknuť, gro tejto popularity Hlas nezískal opozičnou prácou, ale ako dôsledok svojho oddelenia sa od Smeru a osobitne od Roberta Fica v momente jeho volebnej prehry. Odchod z poníženého a opľúvaného Smeru s imidžom jeho slušnejšej verzie bol a stále je hlavným zdrojom podstatnej časti preferencií Hlasu.

V ďalšom období sa však Smeru podarilo zastaviť klesanie, zvrátiť trend a zmenšiť preferenčný rozdiel medzi ním a Hlasom. Toto Smer dokázal opozičným úsilím a špeciálne vďaka tomu, že agendou aj rétorikou začal oslovovať voličov z konzervatívnejšieho až radikálneho priestoru. Hlas za ten istý čas neprišiel s ničím politicky príliš originálnym. V zmierlivejšej podobe hrá stále iba to, čo sa naučil v Smere a popritom si čoraz okatejšie peľhá svoj koaličný potenciál.

V pokojných časoch by sa Hlas mohol spoľahnúť na to, že tento typ umiernenej politiky mu minimálne udrží podobne umiernených sociálno-demokratických voličov. Časy však pokojné nie sú a nebudú. Spoločenská klíma sa mení a v dôsledku výrazného znižovania životnej úrovne a kolapsu takých sektorov ako zdravotníctvo je pravdepodobné, že koncom roka sa začnú názorovo radikalizovať veľké skupiny voličov aj medzi sympatizantmi Hlasu. Zdá sa, že Fico to cíti a vie, že na to, aby na jeseň začal žať plody sociálneho hnevu, musí aktívne sadiť už v lete.

Karty popularity sa začnú rozdávať nanovo

Domnievam sa, že karty popularity strán sa od jesene začnú rozdávať nanovo a Hlas si v takom prípade nevystačí len s tým, že sa kedysi oddelil od Smeru. Naopak, ak sa bude od Smeru výrazne odtláčať, môže mu to uškodiť. Ide hlavne o tému budúcej koalície a Fico, napriek tomu, že si občas osobne rypol do Pellegriniho otcovským spôsobom, Peter, takto sa to nerobí, do psej matere, dáva si veľmi záležať na tom, aby neustále zdôrazňoval nevyhnutnosť spolupráce Smeru a Hlasu aj za cenu veľkorysého zabudnutia na zradu.

Takto voličov Hlasu nielenže od seba neodpudzuje, ale možno dokonca vyslovuje tichú túžbu mnohých z nich. Ale ak sa Pellegrini naopak, najmä pod tlakom médií, bude od Smeru dištancovať, vystaví sa riziku, že časť svojich sympatizantov zasiahnutých krízou postaví do dilemy, v ktorej si môžu opäť zvoliť Smer (dnes podľa prieskumov stranu ich druhej voľby). Rátať musí aj s tým, že verejnosti bude zámerne podsúvaná predstava budúcej „slniečkarskej“ koalície Hlasu, SaS a PS, čo môže prispieť k tomu, že Hlas v očiach voličov prehrá dôležitý súboj o to, kto bude považovaný za vyzývateľa vlády.

Pellegrini si bude musieť veľmi dobre zvážiť, či po návrate z dovolenky politicky pritvrdí alebo sa nechá ukolísať prísľubmi, že ho už-už vpúšťajú prednými dverami do demokratického salónu. A špeciálny budíček by si mali dať aj ďalšie opozičné strany. Iste by sme mnohí boli radi, keby sa ľudia nakoniec rozhodovali pre tých naozaj najlepších. Ale ešte raz si spomeňme na voľby v roku 2020. Nezvíťazila kvalita, ale ten, ktorý sa najviac vyhrážal.