Čím sa OĽaNO snaží udržať SaS vo vláde

SaS by vraj mohla vďaka vládnej kríze získať aj ministerstvo navyše. Liberáli však všetky lukratívne ponuky vytrvávalo odmietajú a trvajú na svojej základnej požiadavke zo začiatku prázdnin. Zisťovali sme, ako sa vyvíjajú koaličné rokovania.

Prvé zasadnutie Rady vlády SR pre konkurencieschopnos Richard Sulík a Eduard Heger. Foto: TASR/Jaroslav Novák

Čas na dohody sa kráti, koaličná kríza sa blíži k svojmu vyvrcholeniu a Igor Matovič odcestoval na dovolenku „na slepo“ do Španielska. Neponúka sa tým príležitosť na nejaký pokrok v snahe udržať štvorkoalíciu? Zisťovali sme, ako vyzerajú rokovania medzi SaS a koaličnými stranami, čo sa ponúka a či je to stále hrach na stenu.

Mali sme možnosť rozprávať sa s dvomi dobre informovanými poslancami z vládnej koalície. Jeden je z klubu OĽaNO, ďalší pôsobí v inej koaličnej strane, obaja majú blízko k prebiehajúcim rokovaniam, respektíve sa ich čiastočne zúčastňujú. Jeden má bližšie k zachovaniu súčasnej vlády, druhý si vie predstaviť fungovanie menšinovej vlády.

Zdroje sa zhodujú, že SaS chce na konci leta opustiť vládu, ministri sú pripravení podať demisie. Sulíkova strana vytrvalo odmieta všetky ponuky na ďalšiu spoluprácu. Naše zdroje sa už nezhodujú v rozsahu toho, čo všetko malo byť liberálom ponúkané.

Zdroj z prostredia menšej koaličnej strany tvrdí, že SaS boli ponúkané skutočne veľké ústupky, pričom od OĽaNO mala údajne prísť aj ponuka na odstúpenie ministerstva zdravotníctva v prospech SaS. Poslanec z klubu OĽaNO to rezolútne odmietol, tvrdí, že liberálom nebola ponúkaná ani výmena rezortov, ani žiadne ďalšie ministerstvo. Celá pozornosť sa vraj sústredí na proces, ako predchádzať konfliktom Matoviča so Sulíkom, žiadne mocenské posuny.

Poslanec menšej strany hovorí, že liberálom mali byť ponúknuté aj viaceré funkcie v štátnej správe, na ktoré podľa doterajších dohôd nemali nárok. SaS by tak údajne mohla získať napríklad post šéfa Úradu pre verejné obstarávanie, ktorý sa má vyberať už na jeseň, ale aj vedenie ďalších úradov, ktoré sa ešte budú obsadzovať v priebehu tohto volebného obdobia.

Jednou z výnimiek, ktorá sa k sporom a rokovaniam v koalícii verejne vyjadruje, je minister obrany Jaroslav Naď. Marekovi Vagovičovi povedal, že SaS bola ponúkaná aj možnosť výmeny ministerstiev financií a hospodárstva či výmena štátnych tajomníkov na týchto ministerstvách, čím by mala vzniknúť akási krížová kontrola medzi OĽaNO a SaS.

Náš zdroj z prostredia OĽaNO tiež potvrdil slová Naďa, že premiér Heger ponúka ako jednu z možností ďalšieho fungovania vytvorenie akejsi rozhodcovskej komisie, ktorá by mala riešiť spory v koalícii, ak by sa jednotlivé strany nevedeli dohodnúť. V tejto téme však panuje zhoda, že vytvorenie takejto komisie považujú viacerí za zúfalý až smiešny nápad.

Ďalším návrhom premiéra Hegera mala byť zásada, že na koaličnú radu bude chodiť vždy len jeden zástupca vládnucej strany. Väčšina konfliktov sa vraj odohráva práve na koaličných radách, a to najmä vtedy, ak sa jej za jednotlivé strany zúčastňovali viacerí členovia týchto strán, ktorí tam vyvolávajú konflikty. Vo všeobecnosti fungujú koaličné rady mimoriadne zle, trvajú dlho, účastníci prichádzajú a odchádzajú, strácajú čas dlhými debatami, únava rastie. Na riešenie tohto problému je už ale asi neskoro.

Ďalším Hegerovým návrhom podľa nášho zdroja z OĽaNO má byť, že na koaličné rady nebude chodiť ani Matovič, ani Sulík. Takáto úvaha pôsobí zrejme najexotickejšie a najnaivnejšie. Predpokladá totiž, že ak nebude konflikt na koaličnej rade, nebude ani inde, čo je mimo realitu. Práve koaličné rady majú mať predsa v popise práce riešenie konfliktov a hľadanie dohody.

Podstatné ale je, že všetci sa zhodujú, že SaS všetky návrhy okamžite zhodila zo stola a naďalej trvá na tom, že ak má ostať súčasťou koalície, Igor Matovič musí odísť z postu ministra financií. Zdroj z OĽaNO pritom tvrdí, že Matovič funkciu určite nepoloží. Oba zdroje s troškou rezignácie dodávajú, že v SaS nevidia žiadnu snahu sa dohodnúť a ďalšie rokovania považujú v podstate za zbytočné. Jeden poslanec nad tým smúti, druhý už uvažuje poza horizont prvého septembra.

Liberálnejší poslanec menšej strany si myslí, že ústupky, ktoré boli strane SaS ponúknuté, boli také veľkorysé, že keby nemala záujem položiť vládu, tak by na ne určite pristúpila. Aj tu sa už črtá jedna sporná línia, ktorej význam zrejme po 1. septembri narastie.

Na otázku, prečo chce SaS odísť z vlády, sú rôzne odpovede. Podľa liberálnejších poslancov za tým nie sú len osobné animozity a snaha o dobrý výsledok v najbližších voľbách, ale údajne aj Sulíkova neochota zastropovať ceny energií, čo by prinieslo miliónové poklesy zisku ľuďom z energetického biznisu, ktorí majú so Sulíkom nadštandardné vzťahy. Aj podobných viac či menej podložených obvinení bude zrejme pribúdať.

Čo nás teda čaká po prvom septembri?

Keďže k úspechu neviedlo ani rokovanie s Tarabom a Kuffovcami, výsledkom vládnej krízy zrejme bude menšinová vláda, ktorej poslanci budú pri každom návrhu zháňať podporu svojich kolegov z opozície pre svoje návrhy. Liberálni poslanci sa tak budú spoliehať na opozičných poslancov, ako je Miroslav Kollár či Tomáš Valášek, konzervatívci zase na ľudí ako Taraba a Kuffovci. Na základe toho sa dá predpokladať, že naratív o „spolupráci s fašistami“ bude naďalej súčasťou mediálneho masírovania verejnej mienky.

Pozoruhodnú pointu celej kríze dodáva prístup Roberta Fica. Na rozdiel od Petra Pellegriniho nijako netlačí na hlasovanie o dôvere vláde, už vopred odmietol aj podporu Sulíkovmu návrhu na vyslovenie nedôvery Igorovi Matovičovi, čo by ešte viac eskalovalo politickú krízu. Sulík zase odmieta podporiť predčasné voľby a mal sa zaviazať, že tak do volieb neurobí. V parlamente by teda nemala v dohľadnej dobe vzniknúť väčšina 90 hlasov na predčasné voľby. Naopak, nová opozícia sa zrejme chystá v mnohom taktizovať a vyčkávať, aká zlá bude zima s vysokými cenami energií a prípadným nedostatkom.

Preto je celkom možné, že predčasné voľby sa znova odsunú, keďže opozícia sa netlačí teraz do vlády a vládni poslanci si zase dobre uvedomujú, že voľby by pre mnohých z nich neznamenali nič iné, len koniec politickej kariéry.


Ďalšie články