Sankcie sa otáčajú. Európskej únii hrozí rozpad, varujú investori

Pred mesiacom prišla švajčiarska EDL Capital s drsným varovaním. V internom liste pre investorov predpovedala rýchly pád eura, odchod investorov k stabilnejšiemu doláru, prudký rast cien energií v Európe a následný prepad ekonomiky, ktorý môže rozložiť Európu.

Európska recesia má byť hlbšia než tá americká.

Dôvodom sú protiruské obchodné sankcie Západu v oblasti energetiky. Sankcie zasahujú americkú ekonomiku len mierne, tú európsku však vystavujú šokom a hrozbe ekonomickej krízy.

„Európa je na pokraji katastrofy, ktorá by mohla viesť k jej rozpadu,“ tvrdil v júli zakladateľ EDL Capital.

Tvrdý náraz

Tento týždeň sa časť jeho predpovedí naplnila. Euro opäť spadlo pod dolár. A čo je ešte vážnejšie: ceny plynu a elektriny prelamujú kritickú hranicu, ktorá núti podniky obmedziť alebo celkom zastaviť výrobu. Domácnosti zas čaká skokový rast výdavkov na bývanie a dopravu.

Prepad eura aj rast cien energií prišli krátko po tom, čo Rusko oznámilo, že dočasne zastavuje dodávky plynu pre Nemecko cez plynovod Nord Stream I. Vraj pre údržbu.

Skutočným motívom Rusov je však pritlačiť na otvorenie nového rusko-nemeckého plynovodu Nord Stream II. Jeho odstavenie oznámil americký prezident Joe Biden vo februári vo Washingtone. Nemecký kancelár Scholz pri ňom vtedy bezmocne postával a zmätene, miestami neochotne prikyvoval. Na otázky novinárov, či Nemecko odstaví Nord Stream II, reagoval diplomaticky a vyhýbavo. Jednoznačné a kategorické odpovede však dodával americký prezident.

Bol to smutný obraz, no veľmi výpovedný. Ukázal, kto v skutočnosti rozhoduje o „európskych“ sankciách. A kto má znášať ich bolestivé náklady.

Po pol roku môžeme povedať, že sankcie americkú ekonomiku veľmi nepoškodzujú (recesia v Spojených štátoch má iné príčiny a začala sa ešte pred vojnou). Tú európsku však zraňujú v plnom rozsahu.

Investori a analytici očakávajú, že dolár bude silnejší než euro. A európska recesia bude v prípade energetickej krízy hlbšia než americká.

Ako priznali viacerí ekonómovia – údelom Európanov bude strpieť nedostatok energií, vysokú infláciu, pokles hodnoty príjmov a finančného majetku. A schudobnieť.

Naopak, Spojené štáty sa nastavili do pozície odolnej krajiny so spoľahlivou menou, ktorá má byť bezpečným prístavom pre vystrašených európskych investorov.

Problém

Asi netreba pripomínať, že tieto vyhliadky nie sú ani trochu fér. Iste, za vojnu a energetickú krízu nesie zodpovednosť Rusko – vojenskou inváziou na Ukrajinu. No boli to práve západoeurópske krajiny (Nemecko, Francúzsko), ktoré sa konfliktu pokúšali predchádzať. Od roku 2008 a samitu Aliancie v Bukurešti blokovali rozhodnutia o rozširovaní NATO. V záujme bezpečnostnej stability v Európe a usporiadaných vzťahov s Ruskom, od ktorého je závislá európska energetika.

Na druhej strane: boli to práve Spojené štáty a po brexite aj Británia, ktoré ignorovali výhrady Nemecka s Francúzskom. A pokračovali v plánoch na vyzbrojovanie Ukrajiny, pričom ďalej žiadali jej integráciu do NATO.

V novembri 2021 Spojené štáty a Ukrajina uzavreli novú chartu o strategickej a vojenskej spolupráci. Spojené štáty sa zaviazali podporovať snahy Kyjeva znovuzískať Krym a Donbas – a urýchliť vstup Ukrajiny do Aliancie. Štáty NATO pokračovali vo vyzbrojovaní a trénovaní ukrajinskej armády, ktorá bola sústredená najmä okolo separatistického Donecka a Luhanska.

Rusko spustilo vojenské manévre a požadovalo rokovania o novom bezpečnostnom modeli pre Európu a o vojenskej neutralite Ukrajiny.

Nemecko a Francúzsko preferovali rokovania. Spojené štáty a Británia si však (opäť) presadili politiku tvrdej línie. Bez ohľadu na nervozitu Ruska z prekročenia červených čiar. Ruské požiadavky ignorovali a Putina varovali, že ak použije silu, nasledovať budú obchodné sankcie. Európske obchodné sankcie…

Nemecká aj francúzska sa vláda sa tomu ešte pokúšali zabrániť rokovaniami priamo v Moskve. No bez výsledku. Nemali čo ponúknuť. O bezpečnostnej architektúre Európy a o politike Aliancie na Ukrajine nerozhoduje ani EÚ, ani jej západné jadro. Rozhodujú o nej mimoeurópske krajiny: Británia, Spojené štáty, Kanada…

Po februári 2022 a ruskej invázii na Ukrajinu si Spojené štáty presadili to, na čom pracovali roky. Železnú oponu medzi Nemeckom a Ruskom. Nemecko sa – hoci spočiatku veľmi neochotne – podriadilo programu vyzbrojovania Ukrajiny a sankcií.

Následky pre Európu sú presne také, ako sa obávali Nemci, Francúzi a Holanďania. Úniu čaká rekordná inflácia, energetická kríza, ekonomické problémy a oslabenie spoločnej meny.

Radikálna premena EÚ

Predpovede švajčiarskych investorov o rozpade EÚ sú možno prehnané (a účelové, ide o skupinu známu vysoko rizikovými investíciami a stávkami na hodnotu meny). No je takmer isté, že Únia v pôvodnej podobe – so silným a dominantným západným jadrom – neprežije. Západný klub EÚ je už nepodstatný. Ťažisko európskej politiky sa presúva na východ. K Poľsku, Pobaltiu, Ukrajine (ako asociovanej krajine EÚ) a k ich protektorom – Británii a Spojeným štátom.

EÚ sa možno nerozpadne technicky. No rozpadáva sa ideová podstata a vízia, z ktorej vyrastá a ktorá ju vyživuje. Vlastne vyživovala.

Je to asi najradikálnejšia zmenu v EÚ od jej vzniku.

Ešte po brexite (2016) trendy vyzerali tak, že motorom a jadrom Únie sa stanú Nemecko, Francúzsko, Holandsko a ďalšie krajiny eurozóny. Euro sa malo stať vážnym konkurentom a vyzývateľom dolára. Únia sa mala hlbšie integrovať pod vedením Nemcov. Pozícia Británie, po novom už iba partnera EÚ, mala byť okrajová. Klesať mala aj váha Spojených štátov ako garanta európskej bezpečnosti. Nemci s Francúzmi po brexite pracovali na tesnejšej vojenskej spolupráci a bezpečnostnej únii.

EÚ s viac ako pol miliardou obyvateľov, slušnou ekonomickou silou a stabilnou menou mala predpoklady stať sa suverénnou a úspešnou mocnosťou. Hlavne v teréne, kde nemala vážnejšiu konkurenciu – vo voľnom obchode, v ekonomickej sile, v prosperite spoločnosti.

Sila EÚ nemala stáť na zbraniach ani na „manažovaní vojenských konfliktov“, ale na medzinárodnej mierovej spolupráci v oblasti obchodu, financií, ekonomiky, vedy, techniky…

Toto bola pôvodná misia EÚ, vedená odzbrojeným, no ekonomicky výkonným Nemeckom. EÚ mala predchádzať vojnám a ponúkať alternatívu spolupráce, ktorá vedie k prosperite európskeho kontinentu.

Dnes to už neplatí. EÚ stráca nielen svoje pôvodné západné jadro, ale aj svoju podstatu.

Novým „poslaním“ EÚ je bojovať v prvej línii hybridnej vojny, stavať železnú oponu, viesť ničivé obchodné blokády s kľúčovým dodávateľom surovín, financovať vyzbrojovanie Ukrajiny, podriaďovať sa politike NATO a Spojených štátov, degenerovať v informačných vojnách. A riskovať stratu slobody a prosperity. Pod velením vojnových jastrabov z mimoeurópskych krajín.

Východisko

Pre nás Európanov je táto perspektíva smutná a ťažko znesiteľná. Európa je bojiskom hybridného konfliktu, ktorý ju potápa – a ktorému sa snažila predísť (už od roku 2008, keď brzdila príliš riskantné rozširovanie Aliancie).

Najhoršie na tom je, že kormidlo a prípadné riešenia nemajú v rukách štáty EÚ, ale tí druhí. Rusko, Spojené štáty, Británia.

Únia napriek tomu nie je celkom bez možností. Napokon, jej postoj je do veľkej miery rozhodujúci.

Jedným z dostupných riešení je preformátovanie politiky EÚ z vazalskej na suverénnu. Európski lídri by mali jasne deklarovať, že ochota Európy platiť za konflikt má svoje hranice. Štáty Únie by mali tlačiť na prímerie. A na rokovania o bezpečnostnom modeli v Európe, ktorý by bol prijateľný pre EÚ, Ukrajinu aj Rusko.

Nutným predpokladom tejto cesty je dohoda o vojenskej neutralite Ukrajiny. A následné ústupky zo strany Ruska, Ukrajiny aj Spojených štátov.

Nie, tento scenár by neznamenal, že EÚ má hodiť Ukrajinu cez palubu a postaviť sa na stranu Ruska (agresora). Znamená len to, že EÚ by mala zastupovať tú časť Západu, ktorý odmieta ďalšie stupňovanie obchodných vojen a zbrojenia a nalieha na ukončenie bojov. Každá vojna sa končí mierom alebo prímerím. Otázne je vždy len to, za aký čas, s akými obeťami a za akú cenu.

O východisku už opatrne hovoria nemeckí kresťanskí demokrati. Uvažujú o prehodnotení energetických sankcií tak, aby nedevastovali európsku ekonomiku. Navrhujú spustiť plynovod Nord Stream II. Priznávajú, že plány na rozširovanie NATO o Gruzínsko a Ukrajinu neboli v záujme Európy a jej bezpečnosti. Podporujú obnovu politických rokovaní.

To isté by malo dostatočne rozhodne a nahlas požadovať aj vedenie EÚ.

Ak sa to nepodarí, teda ak EÚ nebude suverénna mocnosť, ale len ekonomická divízia NATO (vyčerpávaná v hybridných vojnách), potom si treba priznať krutú pravdu. Že EÚ sa ako projekt mierovej spolupráce, voľného obchodu a prosperity skončila.