Správa z Odesy

Aby som sa dostal na Ukrajinu, musel som si zaobstarať akre­di­tá­ciu, ktorú momentálne vystavujú iba Ozbrojené sily Ukrajiny. Ak som správne pochopil podmienky, ktoré majú novinári vo voj­no­vom sta­ve rešpetovať, nesmiem uvádzať podrobnosti. Pre­to vynechá­vam ad­re­su tejto výškovej budovy v odeskom regióne, počet jej po­schodí, jej tvar. Pre istotu ne­uvád­zam dátum, na kto­rý ruská ra­ke­ta za­siah­la ten dom, ani počet obe­tí. Chcel by som tiež zdô­raz­niť, že postoje, ktoré zaznejú v tejto malej re­por­tá­ži, celkom určite ne­od­rážajú väčšinové nálady uk­ra­jins­kého oby­va­teľ­s­t­va.

Cestoval som tam len nedávno, v jedno augustové ráno. Práve keď som k tomu domu krá­čal, spustil sa letecký alarm. Ako zvyčajne v ob­las­ti­ach ďa­leko od frontu, všetci okoloidúci pokračovali v ceste. Poškodené dlažby už boli obnovené sivými tehličkami, vpredu aj vza­du pred domom – tá ra­keta mu­sela doslova preraziť dom. Hoci sa v prvom mo­men­te všetci ro­z­ute­ka­li, dom bol na moje veľké prekvapenie ne­pre­trži­te obý­va­ný. Mno­hí ma­jitelia by­tov utiekli na Západ a pre­na­jímali ich pre­síd­len­com z Ruskom okupovanej južnej Ukrajiny. Väč­šina obchodov na prí­zemí bo­la otvorená a pred sa­ló­nom krásy fajčili zame­s­t­nan­kyne. Keď­že som tam dostal espresso, vstú­pil som do tak­mer práz­d­ne­ho fit­ka. O necelých pätnásť met­rov ďalej, na vy­vý­šenej ba­lus­trá­de výškovej budovy, stále ležali betónové čriepky; od­stre­le­né zá­brad­lie ešte nebolo obnovené; aj tak tam chodili ľudia.

Majiteľ fitka bol mimoriadne zhovorčivý, ale jasné odkazy neboli je­ho par­ke­tou. Bol to filozofujúci kulturista. Vysvetlil: „Čo vám dnes po­viem, možno už zajtra uznám za nesprávne.“ Úplne iný bol stály zákazník, kto­rý sedel vedľa mňa, a opäť úplne iná bola znepo­ko­jivo ero­tická tré­ner­ka, ktorá sa s pôvabnou ľahkosťou tvárila, že sa jej všetky naše „muž­ské témy“ (vojna, viera, ľudská existencia) nijako ne­tý­ka­jú. Šéf fitka na všetky mnou nastolené témy odpovedal so šala­múns­kou vyváženosťou, dokonca aj na otáz­ku, či mu ne­chýba žena. Tú evakuoval 5. marca do Nemecka, miesto jej bydliska zabu­dol. Samotná manželka by sa už aj vrátila, ale keďže tam má na sta­rosti príbuzných z okupovanej Chersonskej oblasti, ktorí po ne­mec­ky ešte nevedia ani ceknúť, zdrží sa zrejme dlhšie. Svoju túžbu po žene opísal takto: „Ak budeme eš­te pol roka rozdelení, tak to bude pol roka. Ak eš­te rok, tak to bude ešte rok.“

Poznal „sedemnásť verzií“ záhady, prečo bol zasiahnutý práve ten­to výš­kový dom – a všetky si nechal pre seba. Keď som ponúkol osemnástu verziu (Rusko zrejme nemá veľa týchto superprecíznych ra­kiet), dosť rázne to odmietol. V čase detonácie bol vo svo­jom fit­ku: „V to popoludnie som sa nudil, tak som zavolal dvom stá­lym zá­kaz­ní­kom, ktorí bý­va­li v tomto dome, mladému páru. Na­vrhol som im, aby priš­li cvičiť hneď a nie až večer, ako to mali vo zvyku. Keby pri­jali mo­je pozvanie, boli by eš­te nažive.“ Mladý pod­ni­ka­teľ ve­rí, že ho za­chrá­nil Boh. Prvých päť dní sa pokúšal nájsť rov­nováhu v alkohole „s uk­ra­jinským koňakom a whisky Ja­me­son“, potom na­priek 40-percentnému poklesu obratu opäť otvoril.

Tí, ktorí tu o pätnásť metrov unikli smrti, prirodzene nemali s ag­resormi žiadne sympatie. Šéf ich jednoducho nazval „tými ľuďmi“. Na druhej strane opovrhoval aj „duchom Západu“, ktorý pocítil po­čas svojho pol­ročného pôsobenia ako skladník v Českej republike a pri po­hľade na „otroctvo za tri eurá na hodinu“ na pomarančových plantážach pri Valencii. Vzdával holt sovietskym vojakom z druhej sve­tovej vojny, ako bol jeho nebohý starý otec („ruskí ľudia, pri mínus 50 stupňoch!“), a hoci málokedy navštevuje boho­službu, sám se­ba vníma ako pravoslávneho ruského kre­sťana: „To, či tam se­dí ne­ja­ký Ky­ril alebo Petja, alebo Vasja, ma vôbec ne­ovp­lyv­ňuje.“

Nie­koľkokrát som sa ho opýtal, čo ma na Ukrajine trápilo: „Ako mô­žem po­môcť Odese a Ukrajine? Mám previesť peniaze na zbrane? Komu by som mal darovať peniaze na humanitárne účely? Alebo mám svojim čita­teľom odporučiť, aby išli na dovolenku do Odesy?“ Mysliaci kul­tu­rista odpovedal mimoriadne zložito: zahŕňal príjmy štátu z po­vin­ného vojnového odvodu, nedostatočnú sociálnu angažovanosť uk­ra­jin­s­kých oligarchov a svojich starých rodičov, ktorých „tento štát“ drží v biede a ktorým nezazlieva, že by sa pravdepodobne zmie­rili s akýmkoľvek okupačným režimom, „keby im niekto ponúkol päť­sto do­lárov dôchod­ku“.

Svalnáč sediaci vedľa odpovedal rázne: „Nie, na zbrane ne­pri­spie­vaj­te! To len predĺži vojnu.“ Ani šéf fitka nepožiadal vý­slov­ne o zbra­ne. Títo sva­lovci by boli dokonalými obrancami vla­s­ti, ale oni sa rad­šej oddávajú hmlistej mystike. Ich dom, ktorý pre svoju pev­nú konštrukciu priam zbožňovali, už bol zasiahnutý. Odvtedy sa cí­ti­a ne­zraniteľní. Akoby sa pre nich vojna skončila.