7 dní v kocke: V koalícii už rátajú so všetkým. Aj s predčasnými voľbami

1. Núdzové plány koalície

O týždeň o takomto čase tu zrejme budeme mať menšinovú vládu. Slovo „zrejme“ pritom netreba celkom prehliadať. SaS už z tejto ultimatívnej hry nedokáže vycúvať, no Matovič ešte stále môže prekvapiť. Nie preto, že by to mal výborne premyslené, ani preto, že by to vraj bolo zodpovedné (ako to odriekajú médiá), ale preto, že má strach. Z OĽaNO už dlhšie prenikajú správy, že Matovič a jeho tím sa boja návratu Fica a série väzobných stíhaní.

Takto ďaleko v ústupkoch však zatiaľ Obyčajní nie sú. Matovič s Kollárom dnes rátajú s menšinovou vládou troch strán. A následne aj s tým, k čomu to môže viesť – s predčasnými voľbami. Predbežná zhoda je na tom, že by mohli byť najskôr po máji 2023.

Menšinové vlády môžu byť perspektívne a úspešné len vtedy, ak majú krytý chrbát v parlamente, teda ak majú zabezpečenú aspoň neformálnu parlamentnú väčšinu. Povedzme s poslancami okolo Tarabu. Tento scenár je však neprijateľný pre viacerých poslancov Obyčajných a Za ľudí. Šanca, že menšinová vláda bude fungovať a držať opozíciu na uzde, je veľmi nízka.

A nízka by bola aj v prípade, že Matovič by sa napokon zahral na martýra a presunul by sa z vlády do parlamentu (čo žiada Sulík).

Predčasné voľby pre nikoho v koalícii nie sú preferovaná možnosť, no ráta sa s nimi ako s núdzovým východiskom, ak sa menšinová vláda niekedy po septembri „zasekne“. Alebo keď sa budú ďalej rozkladať koaličné poslanecké kluby. Jedno či druhé je vlastne takmer isté.

Chápe to Boris Kollár. A akceptuje to, hoci nerád, aj Matovič. Predčasné voľby by boli možno riskantné, no predlžovanie koaličnej agónie by zákonite viedlo k ešte horšiemu stavu. A vyššej šanci pre Fica s Pellegrinim.

Jednoducho: pravdepodobnosť predčasných volieb po lete prudko narástla. A nijako to nesúvisí s petičnou akciou Fica a jeho tlakom na čudné „referendum o demisii vlády“.

Hľadať vinníka za premárnené šance a kolaps koalície už nemá veľký zmysel. Konštatovať môžeme len to, že osobné a politické vojny „lídrov“ sú dnes vrcholne nezodpovedné. Európa smeruje do prelomovej krízovej éry, ktorá nemá obdobu od polovice 20. storočia a ktorá radikálne zmení život, na aký sme boli zvyknutí.

Slovenská politika na ňu zjavne nie je pripravená.

2. Macron o konci éry blahobytu

Nástup ťažkých časov verejne priznal francúzsky prezident Macron. Vládu aj spoločnosť pripravuje na „koniec éry blahobytu“ a na krízové časy, ktoré ukončia desaťročia pomerne pohodlného života, na ktorý si zvykli Európania.

O konci éry prosperity a nástupe veľkej krízy hovoria aj nemeckí koaliční politici.

Západní lídri prišli s témou konca blahobytu už skôr, už pred vojnou na Ukrajine. Tvrdili, že zápas s klimatickou zmenou si vyžiada drastické obmedzenie spotreby, hlavne v oblasti energií a dopravy. V Davose sa dokonca hovorilo o spotrebiteľských kvótach. Verejnosť však na klimatické alarmovanie veľmi nereagovala. Ani koncom minulého roka, keď západné ekonomiky strácali tempo a keď začali prudko rásť ceny.

Vojna na Ukrajine a kolotoč sankcií trendy zrýchlili. Začína byť zrejmé, že Európu už nečaká len ďalšia z dlhových či finančných kríz, z ktorých sa vlády vykúpili novými dlhmi. Prichádzajú zlomové časy, keď bude treba za všetko zaplatiť.

Európu zrejme čaká to, čomu sa vyhýbali viaceré generácie – veľká kríza a skokové zníženie životnej úrovne.

Prvé vlny krízy prišli už tento rok vo forme vysokej inflácie. Tá znižuje naše reálne príjmy a hodnotu úspor. Predražené energie zas nútia firmy obmedzovať výrobu. Ďalšia vlna príde v zime, keď hrozí nedostatok energií, respektíve keď energie nebudú mať únosné ceny.

Ekonómovia odhadujú, že výdavky domácností na bývanie a teplo porastú v desiatkach percent. Popri tom si budeme zvykať aj na rastúce ceny potravín, dopravy a služieb.

Rozsah zmien, prepadu životnej úrovne a politických následkov sa dnes nedá predpovedať. Isté je len to, že EÚ sa zmení zo zóny mieru a prosperity na bojisko hybridnej vojny, na ktorom budú radoví Európania – pešiaci – plniť úlohu obetí.

Najhoršie na tom je, že v Európe po pol roku vojny len málokto tlačí na riešenie: tlmenie konfliktu, prehodnotenie energetických sankcií a na začatie rokovaní o prípadnom prímerí. V európskej politike pozorujeme pravý opak. Snahu stupňovať sankcie a pokračovať vo vyzbrojovaní Ukrajiny.

Alebo snahu presvedčiť Európanov, aby boli pripravení prinášať obete.

Je to škoda. Lebo každý ďalší mesiac vojny zužuje priestor pre to najdôležitejšie – mier a bezpečnosť v Európe.

A ak si niekto myslí, že mier vybojujú Ukrajinci z našich široko otvorených peňaženiek a s našimi obetavými sankciami, tak mu celkom unikajú pravidlá politického realizmu. Takto sa dá konflikt len predlžovať. Za cenu obrovských európskych strát. Nie otočiť do víťaznej koncovky.

Vyzerá to tak, že úloha EÚ je dnes podobná ako úloha Ukrajiny – obetavo bojovať a spôsobovať Rusom straty. V záujme mimoeurópskych krajín, ktoré konflikt manažujú z bezpečnej vzdialenosti (a takmer bez strát).

3. Experiment s dôchodkami

Vláda predstavila zaujímavé zmeny v druhom dôchodkovom pilieri. Veľkej časti „sporiteľov“ chce presunúť kapitál z garantovaných fondov, ktoré nevynášajú, do akciových, ktoré minulý rok slušne zarábali.

Otázne je, či je na takýto riskantný krok ten správny čas.

Zmeny sa pripravovali v čase pred vojnou a pred krízou. V ére prebytku lacných peňazí s nulovou úrokovou sadzbou. Táto politika Európskej centrálnej banky priniesla do dôchodkového „sporenia“ (v skutočnosti investovania) dve veci. Garantované fondy, ktoré nakupovali štátne dlhopisy, prerábali. Lebo úroky boli pri nule. A akciové fondy zarábali. Niektorým aj 30 percent za rok. Lebo na trhu bol pretlak hotovosti, ekonomika pozvoľna rástla a firmám rástla virtuálna hodnota.

Dnes sa pravidlá hry zásadne menia. Centrálne banky dvíhajú a budú dvíhať základné úrokové sadzby. Peniaze budú menej dostupné a drahšie (aby sa tlmila inflácia). Navyše ekonomike hrozí recesia. Následky budú opäť dva. Garantované fondy by mohli zarábať trochu viac ako nulu. A akciové fondy budú o niečo viac rizikové. Niekto môže zarobiť 20 percent za rok. Niekto môže to isté za krátky čas prerobiť (ako sa to stalo po krízovom roku 2009).

Asi môžeme ľutovať, že počas „dobrých časov“ veľká časť dôchodkových fondov relaxovala v garantovaných fondoch. A dnes, keď sa rútime do veľkej krízy, vláda skúša dôchodkové fondy nastaviť menej konzervatívne a viac rizikovo.

Dobrou správou je, že v konečnom dôsledku má mať posledné slovo klient. Ak sa ozve a povie, že nesúhlasí so sťahovaním kapitálu do akciových fondov, ostane v garantovanom.

Väčšina sa však (ako to býva aj pri iných témach) neozve. A nechá to na vládu a správcu dôchodkovej spoločnosti.

Samozrejme, ideálne by bolo, ak by to vláde vyšlo a ak by akciové a indexové fondy dobre zarábali. Po varovaniach Macrona však môžeme o optimistických predpovediach mierne pochybovať.

4. Obraz jednej vraždy

V prehľade sa ešte nakrátko pristavíme pri vražde dcéry ruského filozofa a ideológa Dugina. A hlavne pri tom, ako vyzeral obraz tejto vraždy v podaní „liberálov“. Práve ten obraz je veľmi dôležitý, lebo veľa vypovedá o tom, ako veľmi sa zmenila povaha západnej verejnej diskusie (kedysi dávno kultivovanej).

Naplno sa ukázalo, aká je nenávistná, agresívna, povrchná a neslušná. A ako nedokáže krotiť zlosť a negatívne emócie ani pri majestáte smrti.

Viaceré médiá sa pri vražde Duginovej nezdržali oslavného tónu. Dugina titulovali ako Putinovho ideológa, Goebbelsa Kremľa, nebezpečného nacistu, satanistu… Nič z toho nie je pravda. Nevypovedá to nič o Duginovi, ale skôr o tých, ktorí takto povrchne a bez znalosti veci kádrujú iných. Hlúpymi klebetami a slovníkom z výčapu.

Napokon, nešlo o Dugina, ale o jeho zavraždenú dcéru. A tá sa previnila len tým, že – podobne ako mnohí iní Rusi – schvaľovala vojenský úder Ruska na Ukrajinu. Iste, schvaľovanie vojny je odporné, no je pomerne bežné aj na opačnom konci. Západné médiá desiatky rokov kampaňovým spôsobom podporovali vojenské útoky Spojených štátov na slabšie krajiny (výnimky a pacifisti sa medzi novinármi hľadajú ťažko).

Nenávistná paľba médií neostala bez následkov. Niektorým slabšie zorientovaným a obmedzeným jedincom umožnila radostne dvíhať ruky nad hlavu. A verejne sa tešiť zo smrti mladej ženy. Rusky.

Jedným z hlúpych čitateľov, ktorí bez overenia informácií podľahli bulvárnym skratkám, je Juraj Krúpa. Poslanec Národnej rady SR za SaS. Jeho prízemný výlev na Facebooku ostane ukážkou toho, ako sa nikdy nesmie správať človek, ktorý má viac ako 15 rokov. Zajasal, že zomrela „surová ruská nacistka“. Duginovu dcéru zaradil za Hitlera, Stalina a Pol Pota.

Podobne ako on reagovali mnohí ďalší.

Z ich reakcií musí slušných ľudí mraziť. S nenávisťou a agresivitou vo verejnom diskurze to už zachádza príliš ďaleko. Niektoré médiá a politici už nerozhodujú len o tom, kto má byť verejne odsúdený ako fašista, konšpirátor, dezolát. Zašli oveľa ďalej. Ukazujú prstom na tých, ktorí si – vraj – zaslúžia smrť.

Slovom, verejný priestor už nie je len hrubý, vulgárny a agresívny, v stupňovaní nenávisti začína byť nepríčetný.

Ak bude takto prízemne a šialene nastavený mediálny a politický mainstream, potom sú vlastne akékoľvek úvahy o tlmení konfliktov a obnovení mieru márne. Alebo rovno nebezpečné – verejne vás odsúdia ako zradcu či Putinovho agenta.

Hovorí sa, že v krízach ľudia ukážu buď to najlepšie, čo v nich je, alebo to najhoršie.

Ukážka toho prvého zatiaľ chýba.

Možno to bude tým, že (povedané slovami Churchilla) prichádza veľká éra s malými ľuďmi.