Stret civilizácií sa nekoná

Veď ako inak možno vysvetliť vojnu Ruska proti Ukrajine, keď patria k rovnakej pravoslávnej civilizácii? Prečo s Ukrajincami sympatizujú a solidarizujú sa ďalšie pravoslávne národy, ktoré tým súčasne stoja proti centru pravoslávnej civilizácie, Rusku? Tento text sa to pokúsi vysvetliť.

Najskôr však krátky úvod. Rovnako ako iné vedné disciplíny, aj medzinárodné vzťahy sa opierajú o teórie, na základe ktorých odborníci vysvetľujú mechanizmy fungovania sveta a vytvárajú predpovede o budúcom vývoji. Nakoľko sú tieto teórie dobrými nástrojmi pre popis reality je spravidla vždy predmetom diskusie. Je však nespochybniteľné, že majú vplyv. Nielen na akademikov, ale aj na vojakov a štátnikov.

Keď Američan Alfred Mahan v roku 1890 napísal svoje dielo Vplyv námornej moci na históriu, v ktorom argumentoval, že námorníctvo je historicky kľúčovým zdrojom moci štátu, jeho výtlačky študovali admiráli Nemecka, Británie či Francúzska. Japonské lode, ktoré bombardovali Pearl Harbor, zrejme mali na palube kópie Mahanovej knihy.

Po konci studenej vojny a rozpade Sovietskeho zväzu si v medzinárodných vzťahoch získali značnú pozornosť dve protichodné teórie – Fukuyamov Koniec dejín a Hungtingtonov Stret civilizácií. Hovorilo sa, že tieto knihy nemajú chýbať v knižnici akéhokoľvek štátnika.

Francis Fukuyama prišiel s optimistickým a ambicióznym tvrdením, že liberálna demokracia sa po strete ideológií 20. storočia (komunizmu, fašizmu a liberalizmu) ukázala ako jasný víťaz a univerzálny vzor štátneho usporiadania. Liberálno-demokratický model sa mal na základe dopytu rozšíriť takpovediac všade, a tak nastoliť svetový mier.

Konkurenčným a nemenej vplyvným bolo dielo Samuela Huntingtona Stret civilizácií. Huntington ho predstavil v čase vojny v Juhoslávii. Tento konflikt mal viacero dejísk, pričom najbrutálnejšia bola vojna v Bosne, kde proti sebe stáli tri strany. Pravoslávni Srbi, katolícki Chorváti a moslimskí Bosniaci tu do veľkej miery rozohrali boj všetkých proti všetkým. Srbov podporovali pravoslávni Rusi a Gréci, Chorvátov katolíci zo západnej Európy a Bosniakov arabské krajiny a rôzni džihádisti. Huntington aj na základe vojen v Juhoslávii došiel k záveru, že ideológie 20. storočia sa ako zdroj konfliktov vyčerpali a v 21. storočí budú kľúčovú rolu hrať boje civilizačné. Očakával, že národy sa upnú na civilizačnú identitu, ktorá bude hlavným zdrojom identity a rozlišovacím prvkom medzi ľuďmi.

Huntington identifikoval západnú, latinskoamerickú, pravoslávnu, islamskú, čínsku, hinduistickú, budhistickú, japonskú a prípadne ešte africkú civilizáciu. Civilizačná identita podľa jeho konceptu v podstate vychádza z náboženského presvedčenia, respektíve z dominantnej nábožensko-filozofickej tradície v jednotlivých krajinách. Znamená to teda, že ateisti či agnostici sú na Západe rovnakými príslušníkmi tejto civilizácie ako katolíci či protestanti.

Huntington sa domnieval, že hlavný civilizačný konflikt sa bude odohrávať medzi Západom a islamom. Varoval zároveň, že medzicivilizačné vojny sú krvavejšie ako vojny medzi skupinami v rámci rovnakých civilizácií. K brutálnosti medzicivilizačných konfliktov totiž prispieva väčšia viditeľnosť rozdielov medzi bojujúcimi stranami, ako aj ich odlišné postoje na fundamentálne existenčné otázky.

Návrat dejín

Fukuyamov Koniec dejín čelil výsmechu už pomerne skoro. V roku 2001 zaútočili moslimskí teroristi na New York a Washington a Američania odpovedali inváziou do Afganistanu a Iraku. V druhej dekáde sme zase pozorovali vznik Islamského štátu, migračnú krízu a teroristické útoky islamistov po celej Európe. Mnohé nasvedčovalo tomu, že Fukuyama sa mýlil a Huntington má pravdu. Navyše, v rozpore s Fukuyamovými predikciami, počet demokracií vo svete nestúpal, ale klesal. Keď vo februári Rusko napadlo Ukrajinu, pre Fukuyamovu teóriu to bol už len posledný klinec do rakvy. Časopis Time zverejnil titulku s ruským obrneným vozidlom na Ukrajine a popisom: „Návrat dejín.“

Time trafil klinec po hlavičke. Vojna na Ukrajine je nepochybne jedným z najdôležitejších, ak nie najdôležitejším dejinným zvratom od pádu železnej opony. Lenže nevyvracia len Fukuyamov Koniec dejín, ale aj Huntingtonov Stret civilizácií. Pri bližšom pohľade na tento zásadný konflikt sa totiž ukazuje, že Huntingtonova teória neobstojí. 

Vojna, ale aká?

Huntington považuje Rusko za ústrednú krajinu svojbytnej pravoslávnej civilizácie, ktorá má, spoločne s latinskoamerickou civilizáciou, k západnej civilizácii najbližšie. Ako však píše, „ruská civilizácia je produktom domácich koreňov na Kyjevskej Rusi a v Moskve, významného byzantského vplyvu a dlhotrvajúcej tatárskej nadvlády. Tieto vplyvy utvárali spoločnosť a kultúru, ktorá zdieľala len málo spoločných rysov so spoločnosťami rozvíjajúcimi sa pod vplyvom úplne odlišných síl v Európe“.

Napriek tomu Huntington priznáva, že je Rusko už od Petra Veľkého civilizačne rozdelenou krajinou. „Je rozdelené v odpovedi na otázku, či patrí k západnej civilizácii alebo či je ústredným štátom svojbytnej eurázijskej pravoslávnej civilizácie.“ Pokiaľ by sa Rusko pripojilo k Západu, podľa Huntingtona by už nemalo zmysel o pravoslávnej civilizácii hovoriť. V kontexte vojny na Ukrajine je však jasné, že takýto scenár v blízkej dobe nehrozí.

Huntington sa vyjadruje aj k možnosti vojny medzi Ruskom a Ukrajinou. Vymedzuje sa pritom k analýze Johna Mearsheimera, ktorý začiatkom 90. rokov písal, že „situácia medzi Ukrajinou a Ruskom je zrelá na to, aby medzi týmito krajinami došlo k súpereniu v bezpečnostnej oblasti. Veľké mocnosti, ktoré majú dlhú a nechránenú spoločnú hranicu ako Ukrajina s Ruskom, často skĺznu k súpereniu vedenému obavami o svoju bezpečnosť. Rusko a Ukrajina by mohli túto tendenciu premôcť a žiť v harmónii, ak sa to však podarí, bude to neobvyklé“.

Mearsheimer preto Ukrajincom radil, mimochodom ako ojedinelý hlas na Západe, aby si jadrové zbrane ponechali. Ako však vieme, na naliehanie Ruska a USA sa svojho sovietskeho atómového arzenálu vzdali. Je trpkou iróniou osudu, keď je dnes tento prestížny akademik Kyjevom označovaný za proruského propagandistu. Len preto, že si dovolil tvrdiť, že aj Západ má na vyvolaní vojny významný podiel.

Huntington to však videl inak. V knihe píše: „Civilizačný prístup zdôrazňuje kultúrne, personálne a dejinné väzby medzi Ruskom a Ukrajinou, rovnako ako premiešanie národov oboch krajín. Svoju hlavnú pozornosť opiera o civilizačnú zlomovú líniu, ktorá oddeľuje pravoslávnu východnú Ukrajinu od uniatskej [gréckokatolíckej, pozn. red.] západnej Ukrajiny. Táto línia je dejinnou skutočnosťou ústredného významu, ktorú Mearsheimer, pridržujúci sa realistickej teórie, ktorá štáty chápe ako zjednotené a jednoliate entity, úplne opomína. Zatiaľ čo paradigma štátov zdôrazňuje možnosť prepuknutia vojny medzi Ruskom a Ukrajinou, civilizačný prístup toto nebezpečie minimalizuje a skôr zdôrazňuje možnosť, že sa Ukrajina rozdelí na dve krajiny. S ohľadom na kultúrne faktory by sme predvídali, že tento rozpad sa uskutoční viac dramaticky než rozdelenie Česko-Slovenska, ale na druhej strane bude menej krvavý než rozpad Juhoslávie.“

Nie až tak rozdelená Ukrajina

Môže byť lákavé dnes vojnu na Ukrajine čítať ako naplnenie Huntingtonovho proroctva. Obzvlášť ak za začiatok vojny na Ukrajine považujeme ešte rok 2014, keď proruskí separatisti povstali proti vláde v Kyjeve zloženej po Majdane väčšinovo politikmi zo západnej Ukrajiny. To je však povrchná interpretácia. V skutočnosti sa k pravde oveľa viac blíži Mearsheimer než Huntington. Ukážeme si prečo.  

Pred vojnou sme často počúvali, že Ukrajina je rozdelená krajina. Na prozápadný stredozápad a relatívne proruský juhovýchod. Toto tvrdenie nestálo na vode, napríklad keď sme sa pozreli na regionálne rozdiely v jazyku či históriu hlasovaní pre politické strany. Čo však veľmi nesedelo nikdy, je argument o náboženskom rozdelení. Ukrajina ako celok je presvedčivo dominantne pravoslávna. K pravosláviu sa hlási takmer 70 percent obyvateľov. Gréckokatolíci tvoria len asi 10 percent obyvateľov.

Zaujímavé však je, že gréckokatolíci nemajú väčšinu dokonca ani v západných častiach Ukrajiny. Huntington vychádza zo zlých predpokladov. Na západnej Ukrajine pravoslávni so 46 percentami obyvateľov „porážajú“ gréckokatolíkov, ktorí majú necelých 40 percent. Centrálna Ukrajina je podľa výsledkov volieb dlhodobo tiež jasne prozápadná, percento gréckokatolíkov tam je pritom mizivé.

Faktom je, že o pravoslávno-gréckokatolícku deliacu líniu na Ukrajine vôbec nejde. Na Ukrajine majú od 90. rokov dve pravoslávne cirkvi. Väčšinová spadá pod Kyjevský patriarchát, ktorý sa po rozpade ZSSR oddelil od Moskvy. Menšinová zostala dlhé roky verná Moskovskému patriarchátu a šéfuje jej metropolita. Kyjevský patriarchát vytrvalo bojoval za zachovanie si nezávislosti a medzinárodné uznanie, ktoré aj dosiahol. Klérus a laici spadajúci pod kyjevského patriarchu pritom historicky v odpore proti Rusku za gréckokatolíkmi nezaostávajú. A nakoniec, ako lojálna voči Kyjevu sa po ruskej invázii prejavila aj Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu. Jej metropolita Onufrij na protest voči podpore vojny preťal s patriarchom Kirillom kontakty a vyhlásil, že odteraz bude fungovať ako hlava nezávislej cirkvi, ktorá sa bude snažiť o bližšie vzťahy s Kyjevským patriarchátom.

To neznamená, že historické, kultúrne a politické rozdiely medzi západom a východom Ukrajiny neexistujú. A aj náboženská dimenzia v nich zohráva svoju rolu. Interpretácia konfliktu na Ukrajine ako civilizačného konfliktu však nesedí. Keď už, oveľa viac sa táto vojna podobá na stret nacionalizmov prvej svetovej vojny alebo stret ideológií druhej svetovej vojny než k stretu civilizácií habsbursko-tureckých vojen alebo križiackych výprav. Ukrajincov a Rusov (respektíve západných a východných Ukrajincov pred vojnou) nerozdeľoval pápež, ale Lenin, Stalin či Bandera.

Pravoslávni moslimskí budhisti

Aj pohľad na bojisko a medzinárodné vzťahy ukazuje, že civilizačná perspektíva vojnu na Ukrajine nevysvetľuje. Najväčšia pravoslávna krajina Rusko bojuje s druhou najväčšou pravoslávnou krajinou – Ukrajinou. Kyjev je podporovaný Západom a moslimským Tureckom (Bayraktary), mnohí západniari ako dobrovoľníci za Ukrajinu aj bojujú. Za Ukrajinu sa postavila aj väčšina pravoslávnych krajín: Grécko, Bulharsko, Moldavsko, Macedónsko, Čierna Hora a Gruzínsko. Na strane Ukrajiny je všetkými desiatimi aj tretia najväčšia pravoslávna krajina, tradične protiruské Rumunsko. V neposlednej rade, v boji proti najväčšiemu pravoslávnemu štátu Ukrajinu podporil aj ekumenický patriarcha Konštantínopolu Bartolomej, ktorý je považovaný za prvého patriarchu medzi rovnými.

Ruskú inváziu otvorene podporilo len niekoľko krajín, je to však zaujímavá civilizačná mozaika. Ide o Severnú Kóreu, moslimský Irán a Sýriu či latinskoamerické protiamerické štáty, ako sú Kuba, Venezuela a Nikaragua. Z pravoslávnych sa medzi spojencov Ruska môže počítať len blízke Bielorusko, pričom Srbsko zatiaľ udržuje opatrnú neutralitu. Najdôležitejším reálnym spojencom Ruska je však medzinárodný obchod a pokračujúca spolupráca s Indiou, Saudskou Arábiou a najmä Čínou. Tieto krajiny posilnili obchodné partnerstvá s Moskvou aj napriek tlaku zo Západu.

Pestré to je aj na bojisku, kde v službách Kremľa pôsobia okrem Rusov aj viaceré budhistické národy Ruskej federácie či moslimskí Čečeni. Práve Čečeni majú v ruských silách zrejme najvyššiu morálku. Vyhlasujú pritom, že bojujú za Alaha a moslimské hodnoty. Rusom to neprekáža, prečo by aj malo, hlavne, že bojujú. Na ich stranu sa pritom ako dobrovoľníci hlásia aj moslimovia z Blízkeho východu a Afričania z viacerých štátov.

Pozerať sa na vojnu na Ukrajine ako na konflikt civilizácií je nezmysel. Pravdou však je, že Huntingtonova teória sa ukazovala ako v zásade nepoužiteľná ešte pred ruskou inváziou. Po útokoch z 11. septembra 2001 nevyhlásila vojnu Američanom ani jedna z 50 moslimských krajín. Nevytvorila sa ani akákoľvek významnejšia moslimská koalícia. Najväčším spojencom USA v moslimskom svete zostáva Saudská Arábia, ktorá udržiava najviac fundamentalistickú verziu islamského režimu zo všetkých medzinárodne uznaných štátov. V Sýrii proti sebe bojuje mišmaš všetkého a aj keď je niekedy konflikt interpretovaný ako sunitsko-šiitska zástupná vojna medzi Iránom a Saudskou Arábiou, skutočnosť je komplexnejšia. Kvázišiitsky alavita Asad vedel nájsť spoločnú reč so sunitskými Kurdami, ktorých zas napadlo sunitské Turecko. Erdogan má pritom napäté vzťahy s viacerými sunitskými štátmi a naopak udržiava dobré vzťahy so šiitskym Iránom. Teherán podporuje Asada a šiitských rebelov v Jemene, ale podporuje aj protiizraelský sunitský Hamas. A tiež podporuje kresťanské Arménsko proti šiitskemu Azerbajdžanu. Medzitým v Pacifiku si Čínska republika (Taiwan) stráži svoju faktickú nezávislosť od Čínskej ľudovodemokratickej republiky. Stret civilizácií ako vyšitý…

Návrat geopolitiky

Samozrejme, všetky tieto spojenectvá a nepriateľstvá majú svoje racionálne vysvetlenie. V Huntingtonovi ho však nenájdeme. Je ním národný záujem tak, ako s ním pracuje geopolitika a realistická škola medzinárodných vzťahov. Nejde tu o žiadne veľké ideály či slávu Božiu, ale len o rýdzu moc a prežitie štátu.  

Aj bez vojny na Ukrajine boli vyhliadky Ruska pochmúrne. Najmä pre demografickú krízu, ktorá Rusov poškodzuje podobne ako Západ. Lenže Rusi sú so svojím obrovským územím obkoleseným NATO, moslimskými národmi a Čínou na svoj relatívny úpadok ešte citlivejší ako my. Rusko má so svojimi súčasnými silami zrejme poslednú šancu vytvoriť niečo, čo sa bude podobať na impérium a čo mu – v jeho vnímaní – zvýši pocit bezpečia. Už pred 10 rokmi preto začalo s reintegráciou bývalého ZSSR v rámci Eurázijskej ekonomickej únie. Pripojili sa Bielorusko, Arménsko, Kazachstan a ďalšie stredoázijské republiky. Lenže hlavnou cenou bola Ukrajina, ktorú Moskva do svojho zoskupenia aj vytrvalo tlačila. Práve pre ruský tlak Janukovyč odmietol asociačnú dohodu s EÚ, čím vytvoril priestor pre prípadný vstup do spolku pod vedením Ruska a vyprovokoval prozápadných aktivistov. Tí vpochodovali na Majdan a dosiahli jeho zosadenie. Keď sa Ukrajina začala Rusku vzďaľovať, Putin sa pokúsil o získanie aspoň jej časti. Cynickými slovami von Clausewitza, diplomaciu „začal viesť inými prostriedkami“.

Pred Američanmi medzitým stál odveký geopolitický strašiak. Pokiaľ by si Rusko udržalo Ukrajinu, je na mieste otázka, kde by sa zastavilo. USA boli preto pripravené vytvoriť sanitárny kordón na izoláciu Ruska, čo si Moskva dobre uvedomovala. Washington zároveň vníma hrozbu zjednotenej moci Eurázie vo forme rusko-nemeckého partnerstva. Nemecké technológie a kapitál a ruské prírodné zdroje a pracovná sila sú pre Američanov kombináciou, ktorá ich desí dlhodobo. Vojenská podpora Ukrajiny a celková protiruská politika Washingtonu boli z tohto pohľadu logickým krokom. Nejde o moje slová, ale o hodnotenie významného amerického stratéga Georgea Friedmana. Ak vám v dnešnej politickej klíme pripadajú ako ruská propaganda, informujte bratislavský Globsec, nech Friedmana už v budúcnosti na svoje konferencie nepozýva. Jeho zhodnotenie však veľa vysvetľuje. Bez Huntingtona, zato s realistickým zameraním sa na štát ako na maximalizátora svojej moci.

Začiatkom 16. storočia sa katolícke Francúzsko spojilo s moslimskými Osmanmi v boji proti katolíckemu cisárovi Karolovi V. Moc Habsburgov totiž Paríž vnímal ako oveľa bezprostrednejšiu, a preto nebezpečnejšiu. Cisár sa zase pokúsil o spojenectvo s moslimskou Perziou a aj keď síce k oficiálnej dohode nedošlo, Peržania na Osmanov zaútočili a Habsburgov odbremenili. Blízkosť a moc suseda sa aj vtedy ukázali ako dôležitejšie faktory v rozhodovaní panovníkov než Biblia a Korán. Dnes sme v podobnej situácii.

Zmyslom článku nebolo tvrdiť, že viera a civilizačná príslušnosť nehrá v medzinárodných vzťahoch rolu. Určite však nejde, tak ako Huntington predpokladal, o rolu kľúčovú. Tvrdenie, že ani po stáročiach sme sa nevymanili z cynickej veľmocenskej logiky medzinárodných vzťahov môže pôsobiť frustrujúco. Obzvlášť po 70 rokoch mieru a relatívnej prosperity v našom regióne. Že staré pravidlá platia a Huntington sa mýlil, však môžeme považovať aj za dobrú správu. Pokiaľ je armáda presvedčená, že stojí proti nepriateľom Boha, vyššej moci či univerzálneho princípu, všetky prostriedky sú povolené. Vojny, ktorých cieľom je dosiahnutie nejakých konkrétnych územných, politických či materiálnych cieľov, však vyhladzovacie byť nezvyknú. S takýmto protivníkom je celkom možné nájsť kompromis a konflikt ukončiť. Môžeme byť preto len radi, že Huntington pravdu nemal a že aspoň z tohto pohľadu je pohár poloplný.