Martin Drobňák z vojenského Klubu Beskydy: Dobiehame dlh, ktorý sa tu hromadil od roku 1918

„V čase bojov nebol čas vytvárať veľké cintoríny, preto sa vojaci pochovávali provizórne. Napríklad ich telá zasypali do zákopu, alebo sa zriadili nejaké provizórne hroby. Veliteľ jednotky, ktorý viedol evidenciu o stratách, to zaznačil a posielal na nadriadené stupne a tie následne na ministerstvo vojny do Viedne. Po vzdialení sa frontu nastupovali špeciálne oddiely, ktoré bojisko čistili. K nim patrili aj jednotky, ktorých úlohou bolo sústreďovať provizórne hroby. Oni údaje z Viedne porovnávali s tým, čo videli v teréne a s tým, čo im povedali miestni ľudia. Potom začali zriaďovať vojnové cintoríny. Tie však neboli zriaďované náhodne. V rámci jednotiek pôsobili krajinári či architekti, ktorí vyberali zaujímavé miesta a cintorínom dávali ucelený architektonický ráz. Vyberali sa napríklad také miesta, aby bol cintorín dominantou v danej krajine. Veľký dôraz bol tiež kladený na to, aby sa dobre viedla evidencia,“ hovorí v rozhovore o tom, ako prvá svetová vojna zasiahla Slovensko, ako prebiehalo pochovávanie padlých vojakov, ako sa vytvárajú zoznamy padlých, či ako vznikol nápad postaviť na miestach významných bojov zvonice predseda Klubu vojenskej histórie Beskydy Martin Drobňák.

Ako vznikol Klub vojenskej histórie Beskydy?

Počas štúdia na gymnáziu som sa zapojil do písania stredoškolskej odbornej činnosti. Keďže ma odmala zaujímala história, chcel som písať o Karpatsko-Dukelskej operácii z druhej svetovej vojny. Išiel som s tým nápadom za vtedy začínajúcim učiteľom Radoslavom Turíkom, s ktorým sme začali hľadať možnosti, ako túto tému uchopiť. Vtedy sme sa stretli s pánom Fedičom, riaditeľom múza v Humennom, ktorý nám povedal, že zaujímavejšia by bola 1. svetová vojna, lebo je menej známe, že tento konflikt zasiahol územie Slovenska a nikto sa tomu vo väčšej miere nevenuje. Potom som náhodou stretol Ivana Mjachkého, môjho učiteľa zo základnej školy, ktorý sa ako rodák z Radvane nad Laborcom amatérsky zaujímal o túto tému. On mi požičal prvé knihy a štúdie. Keď som si začal študovať literatúru s úžasom som zistil, že tu v neďalekých lesoch prebiehala bojová činnosť obrovského rozsahu. Bojovalo sa tu takmer šesť mesiacov, zahynulo tu viac ako 50-tisíc vojakov a existuje tu niekoľko desiatok až stoviek vojnových cintorínov, z ktorých mnohé sú zanedbané. Práve tomu bola napokon venovaná téma práce, teda vojnové cintoríny z prvej svetovej vojny.

To bolo v ktorom roku?

Bolo to v roku 2003.

Ako ste sa od písania študentskej práce dostali k záchrane vojenských cintorínov či vytváraniu zoznamov padlých?

Práca mala úspech. Vďaka tomu, že som kontaktoval historikov, som sa dostal aj k archívnym materiálom, čo, samozrejme, zaujalo porotu. Navyše to bola málo známa téma, vďaka čomu práca vyhrala celoštátne kolo a dokonca postúpila na medzinárodnú prehliadku v Českej republike. To nás nakoplo k tomu, aby sme sa tejto téme venovali ďalej. A tak v roku 2004 vznikol Klub vojenskej histórie Beskydy.

Kto boli zakladajúci členovia?

Ja, môj učiteľ Rado Turik a ešte traja moji spolužiaci.

Na začiatku ste chceli len opravovať vojnové cintoríny, alebo už vtedy ste vedeli, že chcete robiť aj výskum?

Pôvodne sme chceli robiť hlavne výskum. Mali sme v pláne navštíviť všetky vojnové cintoríny, zmapovať ich a nafotiť a skúsiť dôkladnejší výskum v archíve, aby sme neboli odkázaní len na prácu iných historikov. No keď sme začali tieto cintoríny navštevovať a videli sme, v akom sú stave, tak v nás zrelo presvedčenie, že sa pokúsime nejaký cintorín zachrániť pred zánikom.

Koľko vojnových cintorínov sa vám doposiaľ podarilo opraviť?

Rekonštrukciou, teda prejsť od fázy vyčistenia, lokalizácie, až po komplexnú rekonštrukciu a posviacku, sa nám podarilo obnoviť vyše 15 cintorínov. Okrem toho sa naši dobrovoľníci podieľali aj na pomoci iným združeniam a na obnove vojnových cintorínov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Pomáhali sme napríklad s obnovou vojnových cintorínov v Slovinsku, na Ukrajine či v Poľsku.

Na vašej stránke som si všimol, že so Slovinskom máte celkom čulé kontakty. Pritom keď sa povie 1. svetová vojna, väčšine ľudí asi ako prvé napadnú veľké bitky vo Francúzsku, ako Somme či Verdun. Má to nejaký špecifický dôvod? Bojovali na tamojšom fronte vo väčšom množstve vojaci pochádzajúci zo Slovenska?

Téma prvej svetovej vojny je medzinárodná. Vojaci, ktorí zahynuli u nás, pochádzali z mnohých krajín a zároveň naši vojaci bojovali na viacerých miestach v Európe a vo svete. Preto sme vo výskume stále odkázaní aj na spoluprácu s kolegami zo zahraničia. Vojaci z územia dnešnej Slovenskej republiky bojovali v podstate na všetkých bojiskách prvej svetovej vojny, avšak na niektorých vo väčšom meradle.

V prvých rokoch vojny sa väčšina vojakov dostala najmä na východný front, čo v rokoch 1914 a 1915 predstavovalo najmä územie dnešného Poľska, čiastočne Slovenska a Ukrajiny. V neskorších rokoch je to najmä územie dnešnej Ukrajiny. Veľká časť vojakov bojovala na Balkáne, teda v Srbsku, Čiernej Hore či Bosne a Hercegovine. No a od roku 1915, kedy vznikol taliansky front, časť plukov, kde slúžili vojaci z územia dnešného Slovenska, bola presunutá na toto bojisko. Najmä do údolia rieky Soče, kde sa odohralo niekoľko neúspešných Talianskych ofenzív, ktorých snahou bolo preraziť obranu Rakúsko-Uhorska. To trvalo až do októbra 1917, kedy nemecká a rakúsko-uhorská armáda spravili protiofenzívu pri Kobaride, kedy sa front posunul ďalej na územie dnešného Talianska, čo ostalo zafixované aj v historickom povedomí väčšiny ľudí. Mnoho ľudí má totiž prvú svetovú vojnu spojenú s bojiskom na Piave. Je to dané tým, že po podpísaní separátneho mieru medzi Nemeckom a Ruskom veľká časť vojakov Rakúsko –Uhorska mohla byť prevelená z východného frontu na taliansky. Najväčšia koncentrácia tých, ktorí pochádzali z územia Slovenska a bojovali ďaleko od domoviny, sa uskutočnila v závere vojny na rieke Piava.

So Slovincami a Talianmi spolupracujeme preto, že oni sa pred vyše dvadsiatimi rokmi rozhodli využiť potenciál bojiska pre rozvoj cestového ruchu. Investovali veľa prostriedkov do toho, aby sa vybudovali náučné chodníky, opravili vojnové cintoríny a realizovali výskum. V tom sa pre nás stali vzorom. Navyše, ich vojaci často bojovali tu v našich Karpatoch, naši vojaci bojovali tam, na základe čoho sa dajú vymýšľať pekné spoločné aktivity.

Viete povedať aj ako to bolo štatisticky, teda vojaci z akých krajín a v akých počtoch zomreli na Slovensku, a naopak, koľko vojakov pochádzajúcich zo Slovenska zomrelo v zahraničí?

To je veľmi komplikované, pretože výskum v tejto oblasti veľmi dlho neprebiehal a my teraz dobiehame dlh, ktorý sa tu hromadil de facto od roku 1918. Odhaduje sa, že z územia súčasnej Slovenskej republiky narukovalo približne 400-tisíc mužov, pričom na bojiskách prvej svetovej vojny ich zahynulo do 70-tisíc.

Vieme povedať, kde padlo najviac vojakov pochádzajúcich zo Slovenska?

Najviac ich zrejme bude na území dnešného Poľska a Ukrajiny, teda na východnom fronte. Značná časť padlých bude tiež na Balkáne a potom v Slovinsku, Taliansku. Hroby vojakov, ktorí pochádzali z územia dnešného Slovenska, však nájdeme v mnohých ďalších krajinách.

Vieme aj povedať, z ktorej časti Slovenska bolo odvelených najviac mužov?

To dnes nevieme povedať. Rukovalo sa z celej monarchie. Každý pluk mal svoju odvodovú oblasť, čo znamená, že z konkrétneho miesta muži rukovali do konkrétnych jednotiek, aj keď vojnová realita to komplikovala. To znamená, že každý štvrtý až piaty vojak končil v inej jednotke, ako mal.

A čo počty vojakov, ktorí zahynuli v Karpatoch?

Vieme, že tu zahynulo približne 50-tisíc vojakov, čo je však tiež hrubý odhad. Na základe nasadených jednotiek vieme určiť odkiaľ tie jednotky pochádzali. Vieme povedať, že tu vo veľkom bojovali vojaci z územia dnešnej Českej republiky, Maďarska, samozrejme Rakúska, ale aj Rumunska, Bosny a Hercegoviny, Poľska, Nemecka, Talianska či Slovinska. Na ruskej strane to bolo zasa množstvo vojakov z územia dnešnej Ruskej  federácie, Ukrajiny, Bieloruska a rôznych zakaukazských krajín.

Ako sa vojaci z toľkých národov medzi sebou dorozumievali?

V rakúsko-uhorskej armáde bola veliacou rečou nemčina. Základné pokyny a isté penzum slov sa preto každý vojak musel naučiť v nemčine. V služobnom styku sa okrem nemčiny používala často aj maďarčina. Najmä pri jednotkách z územia Uhorska. Ak ale tvorilo pluk rakúsko-uhorskej armády viac ako 20 percent vojakov jednej národnosti, používala sa aj reč tejto národnosti – tzv. plukovná reč. Pri niektorých plukoch to mohlo byť viacero jazykov. Očakávalo sa, že veliteľ sa reč svojich vojakov naučí.

Aké bolo ohraničenie bojiska na našom území? Odkiaľ kam siahalo?

Boje prvej svetovej vojny zasiahli šesť dnešných okresov: Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Humenné a Snina. Prvýkrát sa bojová činnosť na naše územie preniesla v novembri 1914, kedy ruské vojská prenikli cez karpatské priesmyky na územie dnešného Slovenska. Vtedy bolo obsadené napríklad Humenné, ale aj Snina, Medzilaborce, Stropkov a Bardejov. Ale to iba na pár dní. Ešte v decembri 1914 sa rakúsko-uhorskej armáde podarilo ruské vojská vytlačiť na súčasné slovensko-poľské hranice. Od januára 1915 tu prebehla séria bitiek, ktoré trvali až do mája 1915. Tie si vyžiadali väčšinu obetí, ktorá tu zahynula. Boje vyvrcholili na prelome marca a apríla 1915 známou Veľkonočnou bitkou v Karpatoch. Ruská historiografia ju označuje ako Tretiu bitku v Karpatoch.

Ako sa táto bitka skončila?

Ruské vojská vytvorili enormný tlak, aby prerazili viac do vnútrozemia habsburskej monarchie, čo sa im takmer podarilo. Rakúsko-uhorskú armádu vtedy zachraňoval nemecký spojenec, ktorý v apríli 1915 presunul do údolia Laborca tri divízie, takzvaný Beskydský zbor, čo bolo niekoľko tisíc chlapov, ktorí vystužili obranu na mieste, kde bol tlak najväčší. V máji 1915 potom rakúsko-uhorská a nemecká armáda pripravili veľkú ofenzívu pri poľskom mestečku Gorlice, len niekoľko kilometrov severne od našich hraníc. V dôsledku tejto ofenzívy musela ruská armáda ustúpiť ďaleko na východ, inak by jej jednotky v Karpatoch padli do obkľúčenia. Kopce, v ktorých sa bojovalo veľmi krvavo niekoľko týždňov, boli de facto opustené bez boja. Potom sa už vojna k nášmu územiu nepriblížila.

V ktorej časti údolia rieky Laborec Rusi vyvinuli najväčší tlak?

Najväčší tlak bol vyvinutý medzi obcami Krásny Brod – Výrava – Svetlice, čo je ľavý breh rieky Laborec.

Na viacerých tabuliach v okolí miestnych vojenských cintorínov som čítal, že vojakov počas bojov v Karpatoch neničili len boje, ale aj krutá zima. Je to tak?

Áno, boje z januára a februára boli pre vojakov veľmi nepríjemné. Zima je úplne iná v Humennom a niekde na kopcoch nad Osadným, kde je už iná nadmorská výška. Klimatické podmienky boli veľmi kruté. Ale situáciu sťažovala aj pomerne zlá infraštruktúra, ktorá sťažovala zásobovanie. Tu treba povedať, že Rakúsko-Uhorsko, ale ani cárske Rusko neboli pripravené na takúto vojnu, preto mali armády problémy často aj sami so sebou, čo znamená, že bežný vojak pomerne trpel.

Ako to vyzeralo na bojisku počas vojny? Čo sa dialo, keď vojak umrel? Kto mal povinnosť zaznamenať, že umrel a poslať túto informáciu rodine?

V čase bojov nebol čas vytvárať veľké cintoríny, preto sa vojaci pochovávali provizórne. Napríklad ich telá zasypali do zákopu alebo sa zriadili nejaké provizórne hroby. Veliteľ jednotky, ktorý viedol evidenciu o stratách, to zaznačil a posielal na nadriadené stupne a tie následne na ministerstvo vojny do Viedne. Po vzdialení sa frontu nastupovali špeciálne oddiely, ktoré bojisko čistili. K nim patrili aj jednotky, ktorých úlohou bolo sústreďovať provizórne hroby. Oni údaje z Viedne porovnávali s tým, čo videli v teréne a s tým, čo im povedali miestni ľudia. Potom začali zriaďovať vojnové cintoríny. Tie však neboli zriaďované náhodne. V rámci jednotiek pôsobili krajinári, či architekti, ktorí vyberali zaujímavé miesta a cintorínom dávali ucelený architektonický ráz. Vyberali sa napríklad také miesta, aby bol cintorín dominantou v danej krajine. Veľký dôraz bol tiež kladený na to, aby sa dobre viedla evidencia.

Prečo?

Koncepcia rakúsko-uhorskej armády vychádzala z toho, že vojak, ktorý zahynie už nie je nepriateľ, preto má byť rovnako postarané o vojakov vlastnej armády, ako aj nepriateľskej. Zároveň tým, že vojak položil za vlasť to najdrahšie, čiže svoj život, jeho rodina by nemala mať v budúcnosti problém ho dohľadať. V mnohých dokumentoch preto vidíme, že nadriadené orgány apelovali na podriadených, aby viedli evidenciu skutočne dôsledne. Záležalo im na tom, aby boli vojaci identifikovaní v čo najväčšej miere a ich hroby boli riadne označené, aby rodina našla svojho člena pochovaného na dôstojnom mieste.

Ktorý miestny vojnový cintorín je najväčší?

Jednoznačne najväčší vojnový cintorín sa nachádza v katastri obce Veľkrop v okrese Stropkov. Je na ňom pochovaných 8662 vojakov. Napriek jeho veľkosti, aj tomuto vojnovému cintorínu hrozil zánik. Pôvodne bol veľmi zarastený. Venovali sme mu veľmi veľa času.

Prečo je tento cintorín najväčší?

Nachádzal sa na mieste, kde ruská armáda na jar 1915 intenzívne útočila. Tá sa snažila vytvoriť tlak na horských masívoch tiahnucich sa naľavo a napravo od rieky Laborec. Ako som už spomínal, intenzívnejší útok sa viedol naľavo, čiže na úseku Krásny Brod – Výrava – Svetlice. Napravo sa nachádzal úsek Repejov, Veľkrop, Breznica. To je masív medzi údolím Laborca a mestom Stropkov. Keď si porátame počty padlých v okolí Výravy, kde je viac cintorínov, tak sa dostaneme k číslu približne 10-tisíc mužov. Na druhej strane boli pozvážané ostatky z väčšieho okolia na jeden cintorín, ktorým je Veľkrop.

Ktoré z našich vojnových cintorínov sú ešte v niečom špecifické, zaujímavé?

Veľmi zaujímavá lokalita je Stakčín. Je to cintorín, ktorý sa nachádza na okraji civilného cintorína. Zaujímavý je tým, že je tam vysoké percento identifikovaných vojakov. Z takmer tisícky pochovaných je identifikovaných približne 80 percent. Súvisí to s tým, že tam bola vojenská nemocnica. Podobný prípad je Humenné. Aj tu je veľmi dobrá identifikovanosť, pretože to bol cintorín v zázemí. Tiež tu fungovala poľná nemocnica, ktorá si viedla veľmi dobrú evidenciu. Omnoho horšie to je na frontových cintorínoch. Vo Veľkrope sme z pôvodných dokumentov vedeli identifikovať len jedenásť vojakov z takmer 9-tisíc. Dnes to už nahrádzame inými údajmi. Zameriavame sa na matriky jednotiek, ktoré tam bojovali. Vieme, že na tom úseku frontu boli konkrétne pluky s konkrétnymi číslami. My si vieme vytiahnuť matriky padlých týchto plukov a vieme spracovať zoznam. Ten nám už síce nepovie, v ktorom hrobe je ktorý vojak pochovaný, ale vieme, že tu padol, a preto bude na 90 percent pochovaný na tomto cintoríne. Aj to môže byť pre rodinu padlého vojaka častokrát dôležitá informácia.

Takže sa vyskytujú prípady rodín, ktoré sa vám ozývajú, že hľadajú hrob svojho starého či prastarého otca?

Riešili sme už desiatky takýchto prípadov. Naposledy tu napríklad bol jeden pán z Českej republiky, ktorého pradedo sa nikdy nevrátil domov a posledný záznam o ňom je od Krásneho Brodu. On si bol ako prvý člen rodiny pozrieť tie miesta a dokonca si to naplánoval tak, že sa zúčastnil aj dobrovoľníckej brigády, keďže v tom čase sme brigádovali vo Výrave, čo je vedľajšia dedina. Bolo pekné, že sa neprišiel len pozrieť, ale aj priložiť ruku k dielu.

Známy je aj vojnový cintorín Hodošík, ktorý má byť najvyššie položeným vojnovým cintorínom na Slovensku, niektorí dokonca hovoria, že v Strednej Európe. Vy viete, ako to je?

Je možné, že niektoré vojnové hroby sú položené aj vyššie, to nevylučujem, ale ako cintorín je určite najvyššie položený na Slovensku. Inak, má tiež krásnu architektúru. Je umiestnený hore na kopci, má kruhovú kompozíciu. Je to veľmi zaujímavá lokalita. Tento cintorín je zaujímavý aj tým, že v jeho blízkosti bojovali vojaci z územia dnešnej Slovenskej republiky, čo sa predtým dlho nevedelo. Mysleli sme si, že muži pochádzajúci zo Slovenska bojovali skôr inde a nie v Karpatoch, ale náš výskum nakoniec ukázal, že naši predkovia bojovali aj v tomto priestore.

Zaujímavá je aj krypta v Osadnom. Vie sa, prečo tam nevznikol klasický vojnový cintorín, ale krypta?

Krypta v Osadnom vznikla až niekoľko rokov po skončení prvej svetovej vojny. Miestni obyvatelia pravoslávneho vierovyznania si chceli postaviť kostol. Aby si uľahčili realizáciu takejto aktivity, rozhodli sa nový kostol prezentovať tiež ako pamätník vojakov padlých v prvej svetovej vojny. Zozbierali ostatky vojakov z okolia a vytvorili kryptu. Čo sa nezmestilo pod kostol, prepochovali do masových hrobov na civilnom cintoríne.

Ako vyzerá starostlivosť či revitalizácia vojnového cintorína?

Na základe zákona o vojnových hroboch problematiku vojnových cintorínov a vojnových hrobov u nás zastrešuje Ministerstvo vnútra SR. Praktickú starostlivosť o vojnové cintoríny zabezpečujú obce, ak to nie je dohodnuté inak. Pred začiatkom prác sme preto vždy najprv kontaktovali obec, s ktorou sme sa dohodli na forme spolupráce. Keď bol cintorín zarastený, tak sme ho v prvom rade vyčistili. Potom sme ho zamerali, to znamená, že sme zaznamenali to, čo sme videli v teréne, teda ako sú rozložené hroby, či to súhlasí s náčrtom, ktorý máme z archívu a podobne. Na základe toho sa vytvorí aktuálny náčrt a osloví sa architekt, ktorý navrhne spôsob obnovy pietneho miesta. V poslednom období je mnoho cintorínov vyhlasovaných za národné kultúrne pamiatky. V takých prípadoch komunikujeme aj s pamiatkarmi, ktorí musia schváliť spôsob obnovy. Ak sa nájdu zdroje, potom nastupujú samotné práce, ako je čistenie terénu, výstavba oplotenia a podobne.

Na vašom združení je zaujímavé aj to, že vy neostávate len pri obnove vojenských cintorínov, ale taktiež sa snažíte celú túto tému spopularizovať.

Tvrdíme, že ak má téma ostať v pamäti ľudí, musí byť aj zaujímavo prezentovaná. Tým, že cintoríny sú nielen pietne miesta, ale od svojho prvopočiatku boli navrhované ako pamiatky, ktoré majú svoju kultúru a príbeh, našou snahou je prezentovať tento komplex pamiatok aj pre potreby turizmu. V prvom rade robíme náučné chodníky na tie lokality, ktoré sú vzdialené od obce, ako sú napríklad cintoríny vo Výrave alebo Veľkrope. Cestou človek na základe informačných tabúľ získa nejaké základné informácie o tom, kam vlastne ide, a na cintoríne je už potom trochu zorientovaný. Aby náučné chodníky žili a možno aj preto, aby sme miestnych trochu motivovali k tomu, aby sa o ne starali, robíme aj rôzne turistické pochody, pietne spomienky, ale aj dobrovoľnícke brigády a prednášky.

Ak sa nemýlim, tak práve vy ste prišli s nápadom postaviť na vojnových cintorínoch či na miestach bojov zvonice. Ako k tomu došlo?

Začínali sme ako združenie, ktoré má sídlo v Humennom, ale postupne sme našli kamarátov a spriaznené duše naprieč Slovenskom, pričom silná zostava nám vznikla na Orave. Toto bola ich myšlienka. Chceme si tým pripomenúť miesta, na ktorých bojovali naši pradedovia. V roku 2016 vznikla prvá zvonica na bojisku nad obcou Hostovice. Nadchli sme aj ďalších ľudí, a tak vznikla zvonica aj v Poľsku a v Slovinsku. Zvonicu v Slovinsku sme stavali tri roky, mesiac po jej dokončení v lese, kde stojí, vypukol požiar, no ona to akoby zázrakom prežila.

Ako vznikol nápad vytvárať zoznamy padlých?

Na prednáškach a konferenciách sa nás viacero ľudí pýtalo, kto sa venuje chlapom z nášho územia. Postupne tých otázok a apelov pribúdalo, tak sme si povedali, že sa skúsime povenovať aj tejto téme. Rado Turik si to vzal za svoje, a tak sme začali postupne zhromažďovať mená vojakov z nášho územia, ktorí zahynuli na bojiskách 1. svetovej vojny.  

Koľko ste ich doteraz zhromaždili?

Blížime sa k číslu tridsať tisíc.

Ako vyzerá vytváranie takéhoto zoznamu?

Najprv ideme do archívu, tam sa nafotia materiály. Niektoré údaje sú duplicitné, čiže sa to musí skontrolovať a prejsť a potom sa už skladá finálny zoznam. Zdrojov je pritom viacero. Prvým sú matriky. Každá jednotka si viedla svoju knihu mŕtvych. To je najlepší zdroj s najväčším počtom údajov. Problém je, že niektoré matriky sa stratili. Niektoré nie sú kompletné. Preto to musíme dopĺňať ďalším zdrojmi. To sú napríklad zoznamy strát, ktoré si viedli vojenské jednotky priamo na fronte, alebo zoznamy, ktoré publikovalo ministerstvo vojny v čase prvej svetovej vojny. Tie vyzerajú ako telefónne zoznamy. Ďalej to môžu byť kartotečné lístky. To je pomôcka, ktorá sa vytvorila v medzivojnovom období, aby bolo jednoduchšie dohľadať údaje o vojakoch. Matrika sa medzitým mohla stratiť, ale kartotečný lístok s údajmi ostal. A potom sú to údaje o samotných cintorínoch – rôzne zoznamy, exhumačné protokoly a pod. Lebo z matriky vieme len to, že daný vojak padol napríklad na kóte 406 v roku 1915. Ale ak sa tam v roku 1916 zriaďoval vojnový cintorín a oni ho prepochovali, tak to v matrike už nie je. Problémom je aj to, že archívy sa nachádzajú prakticky v každom nástupnickom štáte monarchie. Okrem Vojenského historického archívu v Bratislave preto spolupracujeme aj s archívmi vo Viedni, Budapešti, Prahe, ale aj Krakove a Ľvove.

To znie ako práca na plný úväzok na niekoľko rokov.

Zoznamy robíme od roku 2015. Kolega tomu venuje aspoň chvíľu času v podstate každý deň. 

Podľa akého kľúča kategorizujete zoznamy padlých?

Je to rôzne. Teraz sa snažíme dať do ucelenej podoby konkrétne vojenské jednotky. Vydali sme už zoznam padlých 67. pešieho pluku, kde sme zozbierali približne dva a pol tisíc mien. To je prvá jednotka rakúsko-uhorskej armády, kde bojovali Slováci, v tomto prípade z oblasti Šariša a Liptova, ktorá má takýto svoj zoznam. Určite nie je úplný, lebo stále sa objavujú nové materiály, ale už to je obrovské množstvo mien. Teraz robíme 66. peší pluk, čo sú Zemplínčania z okresov Snina, Humenné, Medzilaborce, čiastočne Stropkov a Vranov nad Topľou. Tento zoznam by mal vyjsť do konca tohto roka. Okrem jednotiek však častokrát robíme aj výskumy pre mestá a obce.

Na vašej stránke som si všimol, že robíte aj výskumy bojiska. Čo to znamená?

Vojenská história sa nedá robiť od stola. Ona sa diala v nejakom priestore. My sa nevenujeme len stratám, ale snažíme sa tiež pochopiť priebeh bojov. Z archívu si vytiahneme materiály, ktoré mali vojenské jednotky, ktoré na danom mieste bojovali. Ideálne, ak máme takéto materiály z oboch strán a potom ideme do terénu, pozrieme si priestor a overujeme, či to, čo sa tam píše sedí s realitou, prípadne sa snažíme pochopiť niektoré súvislosti. Pri Veľkrope sme mali prípad, guľomet na jednom mieste skosil naraz takmer celú rotu. Nevedeli sme si to vysvetliť. Až priamo v teréne sme videli, čo sa tam udialo. Jednalo sa o terénny zlom. Pri ruskom útoku došlo k prelomeniu rakúsko-uhorskej obrany a vojaci cez spojovací zákop utekali zo svojich pozícií. Ako vybiehali von, tak pre terén nevideli, že vybiehajú rovno pred ruský guľomet. Uvedomili si to, až keď boli pod paľbou. Tí zo zadnej časti zákopu v panike tlačili tých pred sebou rovno pred guľomet. Čo sa deje pred nimi pre terén nevideli. Z náčrtov to nebolo jasné, ale v teréne sme to pochopili. Bolo desivé stáť na tom mieste a uvedomiť si, čo sa tam pred vyše sto rokmi odohralo.  

Takže zákopy z prvej svetovej vojny sa dajú nájsť aj dnes?

Áno.

Ako ich človek rozlíši?

Sú to v podstate líniové prehĺbeniny podobne ako kanály. Vidno, že v tom teréne to štandardne nemá čo hľadať. Kto je pozornejší, tak si to všimne. A ak má dobovú dokumentáciu, tak sa dajú identifikovať aj postavenia guľometu, delostrelecké postavenia a tak ďalej.

Vy okrem zborníkov a zoznamov padlých vydávate aj zaujímavé knihy spomienok. O aké tituly sa jedná?

V edícii spomienky sme zatiaľ vydali dve publikácie – spomienky grófky Ilony Andrássy a Augustína Klimenta, českého kňaza, ktorý bol v čase vojny radovým vojakom. Kliment v medzivojnovom období a po druhej svetovej vojne pôsobil na východnom Slovensku.

Mňa viac zaujala grófka. Keby ste vydali spomienky nejakého generála, tak by som to chápal, ale prečo práve grófka?

Sú to veľmi silné spomienky. Áno, je paradoxné, že prvé spomienky na prvú svetovú vojnu, ktoré sme publikovali sú od ženy. Ilona Andrássyová mala muža, ktorý bol vojenským dôstojníkom, a prvá časť spomienok opisuje, ako prežívala odlúčenie od neho po tom, čo odišiel na front. Ona chcela ísť za ním, tak sa inkognito dostala na bojisko sem na východ Slovenska. Cestovala cez Tovarné až k Stropkovu, kde chvíľu pomáhala v nemocnici počas zimy 1914 až 1915 a kde videla frontovú realitu. Je to stret dvoch svetov – grófky s realitou na obväzisku, kde prežila niekoľko dní a zažila krutú zimu. Následne ju rodina odtiaľ odviedla preč. O niekoľko týždňov na to však jej manžel zahynie na bojisku a ona ide ako dobrovoľníčka Červeného kríža na taliansky front. Tam pôsobí v nemocnici a pomerne ťažko sa vyrovnáva so smrťou manžela. Potom sa vráti naspäť a znova sa vydá. V druhej svetovej vojne jej na východnom fronte zabili syna. Jej život sa napokon skončí v zámorí, kde dožila v domove pre seniorov. Táto kniha mala veľký úspech najmä u ženských čitateliek, vďaka čomu sme našu základňu rozšírili aj o ženy (úsmev).

Martin Drobňák je predsedom Klubu vojenskej histórie Beskydy. Je vyštudovaný historik, ktorý sa živí obnovou vojnových cintorínov a popularizáciou témy prvej svetovej vojny. Spolu s kolegami z Klubu vojenskej histórie Beskydy sa podieľal na obnove viac ako pätnástich vojnových cintorínov a výstavbe troch zvoníc na miestach bojov prvej svetovej vojny. Pochádza z obce Hudcovce, žije v Košiciach.