Ako som kedysi poslúžil jednej užitočnej Gorbačovovej politickej hre

Lúčime sa s Michailom Gorbačovom. Nedá sa o ňom povedať, že nás opustil predčasne. Žil dlhý a naplnený život. Odišiel spolu s érou, ktorej tvár sám určil. Išlo o majestátny Sovietsky zväz, ktorý sa snažil zachrániť, aj o nové slobodné demokratické Rusko, ktoré chcel vytvoriť, aj o mierový, otvorený a priateľský svet, o ktorom sníval. Nič z toho už nie je. V dnešných reáliách by to ani nemohlo existovať.

Novinári ho volali Gorby. Tá prezývka a skratka jeho priezviska sa mu veľmi hodila, skrývala sa v nej energia, tvrdá práca a ťažké bremeno, ktoré niesol (v ruštine „горбатиться“ znamená makať a presúvať závažia). Nikdy nezabudnem na výraz nekonečnej únavy, ktorý som raz videl v jeho očiach počas hádok s odporcami reforiem.

Vtedy si boli všetci istí, že jeho hlavnými politickými protivníkmi sú komunistickí fundamentalisti, ktorí sa zúfalo bránili akýmkoľvek zmenám. Osudnou sa mu však stala konfrontácia s radikálnejším inovátorom Borisom Jeľcinom. Ten ho odstavil od moci, ten zlikvidoval krajinu, kde bol prezidentom Gorbačov, a neskoršie vrátil Rusko na cestu autoritárstva. Gorbyho program postupných, až benígnych reforiem nebol nikdy celkom implementovaný.

Často mu vyčítali, že je pomalý a nerozhodný. Ale tieto vlastnosti boli založené na humanizme a lekárskej zásade „neuškoď!“, ktorej sa držal. Odmietol použiť násilie, aj keď išlo o udržanie jeho moci. V histórii len málo lídrov krajín preukázalo, že sú schopní takej oddanosti.

Gorbačov bol priamy a úprimný človek. No na komunistický Olymp by sa nemohol dostať, keby neovládal umenie intríg. Raz som sa stal účastníkom takejto kombinácie, ktorú šikovne zahral. 

V roku 1991 Gorbačov ponúkol nový stranícky program, ktorý by mal ukončiť vnútorné ideologické rozdiely. Bol pripravený návrh v duchu ideí európskej sociálnej demokracie.

Raz sa mi jeho hlavný poradca Georgij Šachnazarov (1924 – 2001) posťažoval, že Gorby brzdí schválenie tohto programu, lebo sa obáva reakcie straníckych fundamentalistov. Potom sa na mňa pozorne pozrel a zamyslene povedal: „Ak by nejaký nezávislý denník zverejnil projekt, už by nemal kam ustúpiť…“

Vtedy sa návrhy dokumentov Ústredného výboru považovali za tajné a ich neoprávnené odhalenie bolo trestným činom. Preto ma taká ponuka dosť prekvapila, až vystrašila, odpovedal som na ňu preto veľmi opatrne a nekonkrétne… Ale keď som sa vrátil domov, hneď mi zavolal známy novinár: „Počul som, že máte nový program… môžete ma oboznámiť?“

Vnútorne som si zamrmlal niekoľko škaredých slov na adresu Šachnazarova, ktorý neponechal nič na náhodu. Pár sekúnd som si predstavoval, ako ma zasiahnu blesky a hromy, ak (alebo skôr keď) sa to dozvedia štátne orgány. Nakoniec som si ťažko povzdychol a vyšlo zo mňa: „Nuž dobre, príďte sem.“

Na druhý deň už návrh programu zverejnili opozičné noviny. Gorbačov všade demonštroval, že je strašne nahnevaný. Ale žiadne vyšetrovanie „úniku informácií“ sa nekonalo.

Až po mnohých rokoch som sa odvážil povedať Gorbačovi, ako sa to skutočne stalo. No ten sa iba zasmial a žmurkol na mňa. Až vtedy som si uvedomil, že od začiatku bol v obraze, že Šachnazarov len plnil jeho úlohu. Necítil som sa urazený, že mi všetko nepovedali, chápal som, že Gorby musel tak zabezpečiť zverejnenie návrhu, aby nevzniklo žiadne podozrenie z jeho účasti.

Táto nie príliš prefíkaná intriga mala jediný cieľ: aby urýchlila pohyb k slobode. Staré poľské heslo Za naszą i waszą wolność, ktoré opakovali aj odporcovia vstupu sovietskych vojsk do Československa v roku 1968 a ktoré dnes v Rusku znie ako nesúhlas s činmi na Ukrajine, by mal Gorby právo považovať za svoj hlavný životný princíp.

Lúčime sa s Michailom Gorbačovom. Ale verím, že to nie je navždy. Jeho idey a prístupy k politike budú v ďalšej etape ruských dejín opäť nevyhnutne potrebné a žiadané.