Títo traja by sa museli na Facebooku nenávidieť. Ako to, že sa priatelili?

Nie som na sociálnych sieťach a keď sa ku mne dostane, čo sa tam deje, nestačím sa diviť. Jednak nad tým, čo tam niektorí píšu, jednak nad tým, že to mnohí iní čítajú. Naposledy to boli reakcie na zmeny v denníku Štandard, o ktorých písal šéfredaktor. Podobné veci sa však objavujú pravidelne – spomeňme si na vulgárne urážky biskupa Haľka či speváčky Magušinovej. Ale i v diskusiách na Štandarde ma prekvapoval nesúhlas čitateľov s tým, že pre denník píše ten či onen autor.

Neviem, či sú sociálne siete príčinou alebo len zrkadlom toho, čo sa v spoločnosti deje. Spomínané kauzy ukazujú minimálne dve veci. Prvou je strata rešpektu voči názorovým oponentom a absencia diskusie medzi ľuďmi, ktorí spolu nesúhlasia. Druhou je zhrubnutie spoločnosti na úrovni elít a akceptácia hrubosti ako normálneho správania.

Nesúhlasím s vami, ale môžeme byť i priateľmi

Mám rád G. K. Chestertona. Nielen jeho texty, ale aj anekdoty z jeho života. Jedna z mojich obľúbených anekdot je z debaty medzi ním a Georgeom Bernardom Shawom. Obrovský a dobre živený Chesterton v narážke na Shawovu vychudnutú postavu nadhodil, že krajine bol zrejme hladomor. Shaw pohotovo odpovedal, že vidí, kto ho spôsobil.

Sú dva dôvody, prečo mám túto anekdotu rád. Jedným je, že hoci inak je mi myšlienkovo bližší Chesterton, pre svoju fyzickú konštitúciu v tejto debate sympatizujem so Shawom. Najmä však je táto výmena replík jedným z mnohých príkladov toho, ako títo dlhoroční intelektuálni rivali spolu priateľsky komunikovali. Dnes by sme snáď mali zdôrazniť, že spolu vôbec komunikovali.

A nielen to. Napriek všetkým svojim názorovým rozdielom boli skutočnými priateľmi. Na jednej strane Shaw – fabiánsky socialista, obdivovateľ Nietzscheho a neskôr rôznych diktátorov vrátane Stalina – a na druhej Chesterton – katolík, patriot, zástanca demokracie a obyčajného človeka. V intelektuálnych debatách, osobných i literárnych, jeden druhého nijako nešetrili, a predsa to ich priateľstvo nenarušovalo. Pritom rozpory medzi nimi boli naozaj fundamentálne a obaja argumentovali vo vážnych spoločenských témach.

Shaw nebol jediným Chestertonovým priateľom-oponentom. Podobné priateľstvo pestoval napríklad s Herbertom Georgeom Wellsom, ďalším fabiánskym socialistom a ateistom. Ani s ním nezdieľal pohľad na svet – jedna najznámejších Chestertonových kníh Večný človek je reakciou na Wellsovo dielo The Outline of History. A predsa im to nebránilo vo vzájomnom rešpekte a priateľstve.

Priateľstvo týchto veľkých názorových protivníkov bolo dôkazom ich ľudskej veľkosti. Rovnako ako je neschopnosť súčasných oponentov normálne debatovať svedectvom o ich malosti.

Koniec džentlmenov

Druhá poznámka sa týka spôsobu komunikácie. Chesterton kdesi vyjadril myšlienku, že ľudia sa väčšinou hádajú, pretože nevedia argumentovať. A že je pozoruhodné, ako málo ľudí v modernom svete vie argumentovať, a práve preto je toľko hádok.

Namiesto argumentov dnes jedna strana k druhej vysiela urážky, niekedy aj hrubé. Nemyslím si, že by hrubosť v minulosti neexistovala. Bola tu vždy, rovnako ako všetky iné neresti. Zdá sa mi však, že v minulosti nebolo bežné neresti vnímať ako cnosti či ako spoločensky prijateľné správanie. Najmä to platí o spoločenských elitách.

Elitu v minulosti tvorili džentlmeni. V tom anglickom slove gentle-man je obsiahnutý štandard správania, ktorý sa od takto označeného človeka očakával. Samozrejme, nie všetci džentlmeni tento štandard napĺňali, ale bolo zrejmé, že ide o zlyhanie, odchýlenie od normy.

Zdá sa, že dnes štandardom nie je argumentovať, ale druhú stranu zhodiť. Zrejme to súvisí s tým, že komunikácia nesmeruje k oponentom, ale primárne k vlastnej názorovej bubline. Sociálne siete tento trend podporujú, keďže skresľujú náš pohľad na spoločnosť a bublinové myslenie posilňujú. Aj v reálnom svete však ľudia prestávajú komunikovať, keď s druhými nesúhlasia.

Normy slušného správania slúžia k tomu, aby sme spolu dokázali spoločne žiť a aby sme si život vzájomne neznepríjemňovali. K odvrhnutiu slušnosti môže viesť len ilúzia, že s inak zmýšľajúcimi ľuďmi v jednej spoločnosti žiť nemusíme – či už bude riešením ostrakizácia alebo prevýchova.

Neviem, či existuje cesta von z tohto neutešeného stavu. Môžeme ešte pestovať priateľstvá bez ohľadu na odlišné názory – najlepšie reálne, nielen facebookové –, vážiť si svojich oponentov a komunikovať slušne. Ak aj nemáme silu zmeniť komunikačný štandard v spoločnosti, nemusíme sa zmenám k horšiemu podriadiť.