Význam monarchu v časoch liberálnej meritokracie a nafúknutej sebastrednosti

Alžbera II. vošla do dejín ako skromná služobníčka národa, ktorá vyžarovala vzácne cnosti: pokoru a schopnosť prekonávať sa. V dnešnom svete liberálnej meritokracie a nafúknutej sebastrednosti prakticky zaniká vedomie o tom, že si máme predovšetkým plniť svoju povinnosť. Úspešní ľudia majú pocit, že im svet niečo dlží, nie to, že oni vďaka vlastným schopnostiam dlžia niečo ostatným. A práve v tom tkvie paradox konštitučnej monarchie, ktorý snúbi dedičné kráľovské privilégium s rovnostárskou demokraciou.

Panovník síce dedí honosné paláce a opulentný aristokratický štýl života, ale vyžaduje sa od neho, aby sa podriadil štátnemu protokolu. Jeho život sa odohráva na javisku verejného záujmu a má byť vzorom i príkladom. Kráľovná stelesňovala dvojakú rolu svojho majestátu perfektne, na jednej strane vyžarovala kontinuitu a osud národného spoločenstva, na druhej strane sa stala príkladom usporiadaného rodinného života. A práve tu sa dostáva k slovu mystika monarchie. Všetky tie symbolické udalosti v živote kráľovskej rodiny, ako narodeniny, krstiny, svadby, rôzne výročia a pohreby, majú pre monarchiu symbolický význam. Ľudia si s nimi spájajú príbehy z vlastného života. Koľkokrát som počul Angličanov hovoriť: „Keď sa mi narodil syn, tak mala kráľovná strieborné jubileum svadby alebo narodeniny.“ Alžbeta vstúpila do nového mediálneho sveta televízie a každá rodinná oslava zasiahla milióny divákov po celom svete, najmä v anglofónnych štátoch.

Alžbeta svojim poddaným z trónu kývala neuveriteľných 70 rokov, a tak po nej zostalo prázdno. Bola živým a dokonalým stelesnením majestátu štátnej moci a tisícročnej tradície ostrovnej ríše. Jej verejný život sa riadil prísnymi pravidlami konštitučnej monarchie a ceremoniálneho protokolu, ktorý perfektne ovládala. Úplne mu podriadila aj svoj osobný život. Kráľovská rola je v Británii rehoľou – je nesmierne náročná, hlava štátu je apolitická, nesmie sa vyjadrovať k politických udalostiam ani naznačiť politický postoj, zároveň sa však zúčastňuje na chode štátnej mašinérie, menuje a odvoláva premiérov, otvára parlament a uvádza vládny program, má ústavnú povinnosť „radiť a varovať“ a súkromne sa s ňou schádzajú predsedovia vlád. Je hlavou štátnej cirkvi, pätnástich štátov a britského spoločenstva národov, čo prináša veľmi náročný program oficiálnych návštev. Je tiež patrónkou mnohých dobročinných spolkov a ak niečo nemá prídomok kráľovsky, akoby to nemalo úroveň. Hovorieva sa, že tróni nad vulgárnou demokraciou a možno politikov aj trochu kultivuje. Nie je jednoduché pochopiť Angličanov, keď hovoria, že „kráľovná panuje, ale nevládne“. Je celkom možné, že sa demokracia, naopak, ukrýva za majestátom monarchie.   

Aby sme náhodou nezabudli, razili sa mince, tlačili nové jubilejné bankovky a známky, vyrábali sa všemožné suveníry vrátane obyčajných čajových hrnčekov, aby si ľudia pripomenuli, že sú alžbetínci a ich život sa odohráva v určitej historickej epoche počas panovania kráľovnej Alžbety II. Všetky tie radostné i smutné udalosti majú hlboký význam, pretože sú oslavou života. Britská monarchia sa tiež rada pýši svojou historickou mocou a silou, vystavuje na obdiv farebné vlajky dávnych regimentov, stredoveké vojenské pochody a výstavy zbraní. Dodáva kolorit šedivej demokracii.

Pochopiteľne, kráľovná a jej radcovia sa snažia udržať tradíciu monarchie, ktorá musí chrániť a obnovovať to podstatné, a zároveň sa zbavovať zastaraných zvyklostí, čo nie je vždy jednoduché rozoznať. Alžbetino vládnutie zasiahli dva veľké karamboly, pretože v kráľovskej rodine trvala na aristokratickom dvorení a svadbách, veď pre lásku k rozvedenej Američanke musel jej strýko abdikovať. A tak ani ona nepovolila svojej sestre Margaret a synovi Charlesovi plebejský sobáš. Obom zákaz spôsobil veľké trápenia a hrozivé škandály v kráľovskej rodine. Tradícia vynútených aristokratických manželstiev padla a rozviedol sa nielen korunný princ, ale aj jeho dvaja súrodenci. Hoci dnešná spoločnosť rozvody toleruje, príkladný rodinný život Williama, nového princa z Walesu, obdivuje. Monogamia neprestala byť ideálom a kráľovský pár má byť vzorom.

Alžbeta sa svojou osobnosťou a charakterom dotkla životov miliardy ľudí. Akoby im úsmevom hovorila:„Som s vami, patríme do jedného láskavého spoločenstva,“ a stála pevne nad vulgárnou vravou demokratickej politiky. Akoby vládu svojou vznešenou prítomnosťou napomínala, že moc a láskavosť sa nevylučujú. Panovník reprezentuje anglický hanblivý patriotizmus a jednotu ostrovného národa, ktorý by politika nemala rozvracať. Alžbeta reprezentovala inú moc, moc z Božej milosti, kráľovstvo, ktoré nie je z tohto sveta. Ale aj pre tých, ktorí to takto nevnímali, bola dôstojným symbolom spoločenstva mŕtvych, živých i nenarodených. „Bože, ochraňuj kráľovnú“ obsahuje aj náš dávny hymnus „Nedaj zahynúť nám ani budúcim“.

Taká je moc a sláva monarchie, a jej vernej služobnice. Requiescat in pace, rest in peace, nech odpočíva v pokoji. Kráľovná zomrela, nech žije kráľ!