Význam monarchu v časoch liberálnej meritokracie a nafúknutej sebastrednosti

Alžbera II. vošla do dejín ako skromná služobníčka národa, ktorá vyžarovala vzácne cnosti: pokoru a schopnosť prekonávať sa. V dnešnom svete liberálnej meritokracie a nafúknutej sebastrednosti prakticky zaniká vedomie o tom, že si máme predovšetkým plniť svoju povinnosť. Úspešní ľudia majú pocit, že im svet niečo dlží, nie to, že oni vďaka vlastným schopnostiam dlžia niečo ostatným. A práve v tom tkvie paradox konštitučnej monarchie, ktorý snúbi dedičné kráľovské privilégium s rovnostárskou demokraciou.

Panovník síce dedí honosné paláce a opulentný aristokratický štýl života, ale vyžaduje sa od neho, aby sa podriadil štátnemu protokolu. Jeho život sa odohráva na javisku verejného záujmu a má byť vzorom i príkladom. Kráľovná stelesňovala dvojakú rolu svojho majestátu perfektne, na jednej strane vyžarovala kontinuitu a osud národného spoločenstva, na druhej strane sa stala príkladom usporiadaného rodinného života. A práve tu sa dostáva k slovu mystika monarchie. Všetky tie symbolické udalosti v živote kráľovskej rodiny, ako narodeniny, krstiny, svadby, rôzne výročia a pohreby, majú pre monarchiu symbolický význam. Ľudia si s nimi spájajú príbehy z vlastného života. Koľkokrát som počul Angličanov hovoriť: „Keď sa mi narodil syn, tak mala kráľovná strieborné jubileum svadby alebo narodeniny.“ Alžbeta vstúpila do nového mediálneho sveta televízie a každá rodinná oslava zasiahla milióny divákov po celom svete, najmä v anglofónnych štátoch.

Alžbeta svojim poddaným z trónu kývala neuveriteľných 70 rokov, a tak po nej zostalo prázdno. Bola živým a dokonalým stelesnením majestátu štátnej moci a tisícročnej tradície ostrovnej ríše. Jej verejný život sa riadil prísnymi pravidlami konštitučnej monarchie a ceremoniálneho protokolu, ktorý perfektne ovládala. Úplne mu podriadila aj svoj osobný život. Kráľovská rola je v Británii rehoľou – je nesmierne náročná, hlava štátu je apolitická, nesmie sa vyjadrovať k politických udalostiam ani naznačiť politický postoj, zároveň sa však zúčastňuje na chode štátnej mašinérie, menuje a odvoláva premiérov, otvára parlament a uvádza vládny program, má ústavnú povinnosť „radiť a varovať“ a súkromne sa s ňou schádzajú predsedovia vlád. Je hlavou štátnej cirkvi, pätnástich štátov a britského spoločenstva národov, čo prináša veľmi náročný program oficiálnych návštev. Je tiež patrónkou mnohých dobročinných spolkov a ak niečo nemá prídomok kráľovsky, akoby to nemalo úroveň. Hovorieva sa, že tróni nad vulgárnou demokraciou a možno politikov aj trochu kultivuje. Nie je jednoduché pochopiť Angličanov, keď hovoria, že „kráľovná panuje, ale nevládne“. Je celkom možné, že sa demokracia, naopak, ukrýva za majestátom monarchie.